— Nie, — kategoricky povedal Komov. — Nič som sa o tebe nedozvedel. Sám vidíš, nemáme spoločné slová, ktorými by sme sa mohli dorozumieť. Azda máš svoje slová?
— Slová… — pomaly zopakoval Malý. — To je, keď sa pohybujú ústa a potom počuť ušami. Nie. To je len u ľudí. Vedel som, že sú slová, lebo si pamätám. Češirská mačka! Čo to vlastne je? Neviem. No už viem, načo sú podaktoré slová. Predtým som nevedel. Rád som hovoril, bol to pôžitok. Hra.
— Teraz vieš, čo znamená slovo oceán, — povedal Komov, — no videl si ho aj prv. Ako si ho nazýval?
Prestávka.
— Počúvam, — povedal Komov.
— Čo počúvaš? Prečo? Nazval som ho. Lenže tak sa to nedá počuť. To je vnútri.
— Hádam by si mohol ukázať? — navrhol Komov. — Máš kamene, prúty…
— Kamene a prúty nie sú na to, aby sa nimi ukazovalo, — vysvetlil Malý, zdalo sa mi, dosť nahnevane. — Kamene a prúty sú na rozmýšľanie. Ak je otázka ťažká — kamene a prúty. Ak nevieš, aká je otázka — listy. Tu je veľa všelijakých vecí. Voda, ľad — dobre sa topí, preto… — Malý sa odmlčal. — Nie sú slová, — povedal. — Je veľa všelijakých vecí. Vlasy… a veľa takého, pre čo nie sú slová. Ale iba tam, u mňa.
Bolo počuť ťahavý hlboký vzdych. Asi Vanderhose. Majka sa odrazu spýtala:
— A keď pohybuješ tvárou? Čo je to?
— Mam-ma… — povedal Malý nežným, líškavým hlasom. — Tvár, ruky, telo, — pokračoval Majkiným hlasom, — aj to sú veci na rozmýšľanie. Takých vecí je veľa. Trvalo by dlho vymenovať ich všetky.
Prestávka.
— Čo mám robiť? — spýtal sa Malý. — Vymyslel si?
— Vymyslel, — odpovedal Komov. — Vezmeš ma k sebe. Pozriem a hneď sa veľa dozviem. Azda aj všetko.
— O tom som už rozmýšľal, — povedal Malý.— Viem, že chceš ísť ku mne. I ja chcem, ale nemôžem. To je otázka! Keď chcem, všetko môžem. Ale nie pokiaľ ide o ľudí. Ja nechcem, aby boli, a sú. Chcem, aby si prišiel ku mne, no nemôžem. Ľudia — to je trápenie.
— Chápem, — povedal Komov. — Tak teda ja ťa vezmem k sebe. Chceš?
— Kde?
— K sebe. Ta, odkiaľ som prišiel. Na Zem, kde žijú všetci ľudia. I tam sa budem môcť o tebe všetko dozvedieť, a dosť rýchlo.
— Ale to je ďaleko, — prehovoril Malý. — Alebo som ťa nepochopil?
— Áno, to je veľmi ďaleko, — povedal Komov, — no moja loď…
— Nie! — povedal Malý. — Nerozumieš ma. Ja nemôžem ísť ďaleko. Nemôžem ani ďaleko, a už vôbec nie veľmi ďaleko. Raz som sa hral na ľadových kryhách. Zaspal som. Zobudil som sa od strachu. Veľký strach, obrovský. Aj som zakričal. Fragment! Kryha odplávala a videl som len končiare hôr. Myslel som, že oceán zhltol zem. Pravdaže, vrátil som sa. Veľmi som chcel a kryha hneď šla naspäť k brehu. No teraz už viem, že nesmiem ísť ďaleko. To nebol len strach. Bolo mi zle. Ako od hladu, lenže oveľa horšie. Nie, k tebe nemôžem.
— No dobre, — povedal Komov neprirodzene veselým hlasom. — Akiste sa ti už zunovalo odpovedať a rozprávať. Viem, že rád kladieš otázky. Spytuj sa, odpoviem ti.
— Nie, — povedal Malý. — Mám veľa otázok. Prečo kameň padá? Čo je horúca voda? Prečo je desať prstov, a keď chcem rátať, stačí mi len jeden. Veľa otázok. No teraz sa nebudem spytovať. Teraz je zle. Ty nemôžeš ku mne, ja nemôžem k tebe, nie sú slová. To znamená, že sa nemôžeš dozvedieť všetko o mne. Z-záhada! To znamená, že ani odísť nemôžeš. Prosím ťa, rozmýšľaj, čo mám robiť. Ak sám nemôžeš rýchlo rozmýšľať, nech rozmýšľajú tvoje milión ráz rýchlejšie stroje. Odchádzam. Keď sa zhovárame, nemôžeš rozmýšľať. Rozmýšľaj veľmi rýchlo, lebo mi je horšie ako včera. A včera mi bolo horšie ako predvčerom.
Počul som, ako zarachotil kameň a začal sa gúľať. Nato Vanderhose zasa ťahavo a hlboko vzdychol. Ani som nestačil žmurknúť a Malý sa už hnal k sopkám cez stavenisko ani víchor. Videl som, ako preskočil štartovaciu cestu a zrazu zmizol, akoby tu nikdy nebol. V tej sekunde ako na povel zmizli aj pestrofarebné fúzy nad hrebeňom.
— Tak, — vzdychol Komov. — Nič sa nedá robiť. Jakov, prosím vás, pošlite Sidorovovi rádiogram, nech sem dopraví zariadenie, vidím, že sa bez mentoskopu nezaobídem.
— Dobre, — povedal Vanderhose. — No chcel by som vás upozorniť, Gennadij… Po celý rozhovor sa na indikátore ani raz nezapálilo zelené svetlo.
— Všimol som si, — povedal Komov.
— No to nie sú len záporné emócie, Gennadij, lež veľmi výrazné záporné emócie…
Komovovu odpoveď som nerozumel.
Presedel som na stanovišti celý večer až do polnoci. Tej noci Malý už neprišiel. Ani fúzy sa nezjavili. Ani Majka.
7. kapitola
OTÁZKY A POCHYBNOSTI
Pri raňajkách bol Komov veľmi zhovorčivý. Vyzeral, akoby v noci vôbec nespal, oči mal červené, líca vpadnuté, no bol veselý a podnietený. Nalieval sa tuhým čajom a vykladal nám svoje predbežné názory a závery.
Podľa jeho slov teraz už neboli nijaké pochybnosti, že domorodci podrobili chlapcov organizmus veľmi radikálnym zmenám. Prejavili sa ako prekvapujúco smelí a skúsení experimentátori: zmenili jeho fyziológiu a sčasti aj anatómiu, nesmierne rozšírili aktívnu oblasť jeho mozgu a vybavili ho novými fyziologickými mechanizmami. Rozvinúť tieto mechanizmy na základe obyčajného ľudského organizmu sa z hľadiska súčasnej pozemskej vedy zdá nateraz nemožné. Cieľ týchto anatomicko-fyziologických zmien je možno zrejmý na prvý pohľad: domorodci sa jednoducho usilovali prispôsobiť bezmocné ľudské mláďa celkom neľudským existenčným podmienkam na tejto planéte. Nie je celkom jasné, prečo tak vážne zasiahli do činnosti centrálnej nervovej sústavy. Dá sa, pravda, pripustiť, že sa im to podarilo náhodou ako vedľajší dôsledok anatomicko-fyziologických zmien. No možno využili rezervy ľudského mozgu cieľavedome. V tom prípade môžeme postaviť niekoľko hypotéz. Napríklad, že sa usilovali zachovať u Malého všetky jeho spomienky a dojmy z dojčenského veku, aby mu uľahčili spätnú adaptáciu, ak by sa znova dostal do ľudskej spoločnosti. Naozaj, Malý sa s nami prekvapujúco ľahko zblížil a nevidí v nás ani obludy ani netvorov. No nie je vylúčené, že ohromná pamäť Malého a fenomenálny rozvoj jeho zvukoreprodukčných centier je zasa len vedľajším produktom práce domorodcov na jeho mozgu. Možno sa domorodci predovšetkým usilovali vytvoriť medzi sebou a Malého centrálnou nervovou sústavou pevné psychické spojenie. Je veľmi pravdepodobné, že takéto spojenie existuje. V každom prípade ťažko sa dajú ináč vysvetliť také fakty, ako je spontánny — nelogický — vznik odpovedí na otázky u Malého; ďalej okamžité splnenie všetkých uvedomelých, ale i neuvedomelých želaní Malého; alebo napríklad pripútanosť Malého k tejto oblasti planéty. S tým pravdepodobne súvisí aj silné psychické napätie, v akom sa Malý nachádza v súvislosti s príchodom ľudí na túto planétu. Sám Malý nie je schopný vysvetliť, prečo mu vlastne ľudia prekážajú. Zrejme neprekážame jemu, ale domorodcom. A tu sa dostávame k otázke podstaty domorodcov.
Jednoduchá logika nás núti predpokladať, že domorodci sú bytosťami alebo mikroskopickými alebo gigantickými — tak či onak, celkom odlišnými od fyzických rozmerov Malého. Práve preto ich a ich prejavy vníma Malý ako živel, ako časť prírody, obklopujúcej ho od detstva. („Keď som sa ho spýtal na fúzy, Malý dosť ľahostajne povedal, že fúzy vidí prvý raz, no dennodenne vidí niečo po prvý raz. Slová na pomenovanie podobných javov sme nevedeli nájsť.“) On, Komov, skôr predpokladá, že domorodci sú nejaké gigantické superorganizmy, nesmierne vzdialené ako od humanoidov, tak i od nehumanoidných štruktúr, s akými sa človek stretával doteraz. Predbežne vieme o nich smiešne málo. Videli sme fantastické konštrukcie (alebo tvary?) nad obzorom, ktoré sa zjavujú a miznú nepochybne v súvislosti s návštevami Malého. Počuli sme zvuky, ktoré vydával Malý pri opise svojho „domova“ a ktoré sa nedajú s ničím asociovať. Pochopili sme, že domorodci sú na nesmierne vysokom stupni teoretických a praktických vedomostí, ak máme usudzovať podľa toho, na čo vedeli zmeniť obyčajné ľudské mláďa. A to je všetko. Predbežne máme málo otázok, aj keď tieto otázky sú, pravdaže, základné. Prečo domorodci zachránili Malého a starajú sa oňho, prečo vôbec prejavili o neho záujem, čo ich po ňom? Odkiaľ poznajú ľudí, a pritom nie zle, vyznajú sa v základoch ich psychológie a sociológie? Prečo pri tom všetkom tak dôsledne odmietajú stýkať sa s ľuďmi? Ako zlúčiť ich navidomoči vysokú úroveň vedomostí s tým, že tu vôbec nie sú stopy po aspoň nejakej rozumnej činnosti? Alebo je terajší žalostný stav planéty práve výsledkom tejto činnosti? Alebo je tento stav žalostný len z nášho hľadiska? A to sú vlastne všetky základné otázky. On, Komov, má o tom aké-také názory, no nazdáva sa, že hovoriť o nich je ešte predčasné.