— Češirská mačka! Ale aj tak som nepochopil, prečo vidím vo sne to, čo som ešte nikdy predtým nevidel.
Majka nás dohonila a mlčky šla vedľa.
— Napríklad? — spýtal som sa.
— Niekedy sa mi sníva, že som strašne velikánsky, že rozmýšľam, že otázky prichádzajú ku mne jedna po druhej, veľmi jasné a prekvapujúce otázky, a ja nachádzam odpovede, prekvapujúce odpovede, a veľmi dobre viem, ako z otázky vzniká odpoveď. To je najväčší pôžitok, keď vieš, ako z otázky vzniká odpoveď. Ale keď sa prebudím, nepamätám si ani otázky, ani odpovede. Pamätám si len pôžitok.
— Nuž hej… — utrúsil som vyhýbavo. — Zaujímavý sen. No neviem ti ho vysvetliť. Spýtaj sa Komova, azda ti ho on objasní.
— Komova… Čo je to Komov?
Musel som mu vyložiť náš systém mien. Už sme obchádzali močiar a pred nami sa vynorila loď a pristávacia plocha. Keď som skončil, Malý z ničoho nič povedaclass="underline"
— Čudné. To so mnou ešte nikdy nebolo.
— Čo?
— Aby som dačo pre seba chcel, a nemohol.
— A čo chceš?
— Chcem sa rozdeliť napoly. Teraz som jeden, a chcem, aby sme boli dvaja.
— Nuž, braček, — povedal som, — to nemôžeš chcieť. To sa predsa nedá.
— A keby sa to dalo? Je to zle, alebo dobre?
— Prirodzene, zle, — povedal som. — Nie je mi celkom jasné, čo vlastne chceš povedať… Človek sa môže roztrhnúť napoly. To je veľmi zle. Môže ochorieť, volá sa to rozpoltenie osobnosti. Aj to je zle, ale dá sa to napraviť.
— Bolí to? — spýtal sa Malý.
Vkročili sme na pristávaciu plochu. Tom sa nám už náhlil v ústrety, pred sebou hnal loptu a radostne blikal signálnymi svetielkami.
— Prestaň s tým, — povedal som. — Aj takýto si pekný.
— Nie, nie som pekný, — namietol Malý, no vtom už dobehol Tom a začala sa zábava.
Malý sypal otázky, že som ani nestačil odpovedať, Tom zasa nestačil vykonávať povely, lopta sa nestačila dotýkať zeme. Iba Malý na všetko stačil.
Vyzeralo to veľmi veselo. Aj v skutočnosti nám bolo veselo, ešte i Majka sa napokon dostala do varu. Iste sme sa ponášali na šantiacich výrastkov, ktorí ušli z vyučovania na breh oceánu. Spočiatku bolo ešte cítiť akési rozpaky, ešte sme si uvedomovali, že sa nezabávame, ale pracujeme, že každý náš pohyb sledujú, že medzi nami a Malým ostalo čosi ťažké, nedopovedané, ale potom sme na to všetko pozabudli. Ostala len lopta, čo ti letela rovno do tváre, nadšenie z vydareného úderu, zlosť na ťarbavého Toma, zvonenie v ušiach od bujarého revu, ostrý prerývaný chichot Malého — prvý raz sme počuli jeho smiech, oduševnený, celkom detský…
Bola to čudná hra. Malý úchytkom vymýšľal jej pravidlá. Vysvitlo, že je neuveriteľne vytrvalý a zápalistý, nevymeškal ani jednu príležitosť, aby nám predviedol svoje fyzické prednosti, nanútil nám preteky a akosi celkom prirodzene začal hrať sám proti nám trom a ustavične vyhrával. Sprvu preto, lebo sme mu dali vyhrať, potom vyhrával preto, lebo sme nerozumeli jeho pravidlám. A keď sme konečne pochopili pravidlá, mne s Majkou zavadzali kožuchy. Nato sme usúdili, že Tom je strašne ťarbavý, a odohnali sme ho. Majka sa dala strhnúť a začala hrať naplno, ja som robil všetko, čo bolo v mojich silách, no i tak sme prehrávali bod po bode. Nijako sme si nevedeli poradiť s tým bleskurýchlym čertíkom, ktorý chytal každú loptu, sám bil veľmi mocne a presne, rozhorčene kričal, ak sme loptu podržali v rukách dlhšie ako sekundu a celkom nás poplietol svojimi prízrakmi a — čo bolo ešte horšie — chvíľami nám bleskove zmizol spred očí a takisto bleskove sa zjavil na celkom inom mieste. Prirodzene, nevzdávali sme sa, stúpal z nás stĺp pary, ako sme sa potili, dychčali, revali jeden na druhého, no bojovali sme do posledných síl. A odrazu sa hra skončila.
Malý zastal, pohľadom odprevadil loptu a sadol si na piesok.
— To bolo dobre, — povedal. — Nikdy som nevedel, že môže byť tak dobre.
— Čo? — zakričal som zadychčane. — Ustal si, Malý?
— Nie. Len som si zasa spomenul. Nemôžem zabudnúť. Nepomáha. Nijaká zábava nepomáha. Už ma nevolaj hrať sa. Je mi zle a teraz mi je ešte horšie. Povedz mu, nech skôr rozmýšľa. Roztrhnem sa napoly, ak dačo rýchlo nevymyslí. Vnútri ma všetko bolí. Chcem sa roztrhnúť, no bojím sa. Preto nemôžem. Ak ma bude veľmi bolieť, prestanem sa báť. Nech rýchlo rozmýšľa.
— Ale čo je vlastne s tebou, Malý! — povedal som rozladene. Neveľmi som chápal, čo sa s ním robí, no videl som, že mu je naozaj zle. — Vyhoď si to všetko z hlavy! Jednoducho nie si navyknutý na ľudí. Musíme sa častejšie stretávať, viac sa hrať…
— Nie, — povedal Malý a vyskočil. — Už neprídem.
— Ale prečo? — zvolal som. — Veď nám bolo tak dobre! A bude nám ešte lepšie. Sú aj iné hry, nielen s loptou… s obručou, s krídlami!
Pomaly sa pobral preč.
— Môžeme hrať šachy, — náhlivo som volal za ním. — Vieš, čo sú šachy? To je vynikajúca hra, má tisíc rokov!..
Zastal. Náhlivo a oduševnene som mu vysvetľoval, čo sú šachy — jednoduché, trojrozmerné, n-rozmerné… Stál a počúval, no nedíval sa na mňa. Skončil som o šachoch a začal som o pokri. Horúčkovite som si pripomínal všetky hry, aké som poznal.
— Áno, — prehovoril Malý. — Prídem.
Vykročil a z nohy na nohu sa vliekol k močiaru.
Už nezastal. Chvíľu sme mlčky hľadeli za ním, potom Majka zakričala: „Malý!“, pustila sa do behu, dohonila ho a šla vedľa neho. Zdvihol som kožuch, obliekol som sa, pohľadal som Majkin kožuch a s otáľaním som sa pohol za nimi. Zmocnil sa ma akýsi nepríjemný pocit, nechápal som, o čo ide. Vyzeralo to, že všetko je v poriadku: Malý prisľúbil, že sa vráti, teda predsa sa k nám pripútal, bez nás mu je teraz oveľa horšie než s nami. „Zvykne si,“ opakoval som si v duchu. „Nič to, zvykne si…“ Videl som, že Majka zastala, no Malý sa vliekol ďalej. Majka sa zvrtla, rukami si oblapila plecia a rozbehla sa mi oproti. Podal som jej kožuch a spýtal som sa:
— Tak čo?
— Všetko v poriadku, — povedala. Oči mala priezračné a tajilo sa v nich akési zúfalstvo.
— Myslím, že koniec koncov… — začal som a zarazil som sa. — Majka, — zvolal som, — veď ty si stratila „tretie oko“!
— Nestratila som ho, — povedala.
8. kapitola
POCHYBNOSTI A ROZHODNUTIA
Malý odchádzal od lode popri brehu na západ, rovno cez duny a húštinu. Sprvu ho „tretie oko“ zaujímalo. Zastavoval sa, skladal obruč, zvŕtal ju v rukách a vtedy sa nám na prijímacej obrazovke mihlo raz bledé nebo, raz beláskavo zelená tvár-maska, či inovaťou pokrytý piesok. Potom nechal obruč na pokoji. Neviem, či sa pohyboval ináč ako zvyčajne, alebo si obruč nepripevnil celkom správne, no vyzeralo to, že má objektív zacielený nie rovno v smere, ktorým ide, ale trochu doprava. Po obrazovke, zachvievajúc sa, plávali jednotvárne duny a premrznuté kríky, niekedy sa zjavovali sivé horské končiare alebo čierny oceán s ligotajúcim sa ľadovcom na obzore.
Vyzeralo to, že Malý šiel bez určitého cieľa, jednoducho kráčal, kde ho oči viedli, čoraz ďalej od nás. Niekoľko ráz vyšiel na hrebene dún a pozeral smerom k nám. Na prijímacej obrazovke sa vtedy zjavil oslepujúco biely kužeľ nášho ER-2, striebristá stuha pristávacej plochy, oranžový Tom, ako sa osamotene opiera o stenu nedostavanej meteorologickej stanice. No na výhľadovej obrazovke sa nám Malého nepodarilo objaviť.
Asi po hodine Malý odrazu strmo odbočil k horám. Slnko teraz bilo rovno do objektívu a horšie sme videli. Malý prešiel cez duny a vliekol sa cez riedky les, prekračoval zhnité konáre, kráčal pomedzi hrčovité kmene s odškerenou škvrnitou kôrou, po hnedej, vlahou presiaknutej pôde. Raz sa vyškriabal na osamotený žulový balvan, tu zastal, poobzeral sa, potom zoskočil, zdvihol zo zeme dve čierne slizké halúzky a šiel ďalej, poklepkávajúc nimi o seba. Spočiatku bol klepot neusporiadaný, potom sa v ňom dal vybadať rytmus, s ktorým sa miešalo akési bzučanie, či hučanie. Tento zvuk, nepretržitý a nepríjemný, čoraz väčšmi silnel. Najskôr takto hučal a bzučal Malý — možno to bola pieseň, alebo sa zhováral sám so sebou.