— Aha, — s uspokojením povedal Gorbovskij. — Už vás začínam vidieť.
I na našej malej obrazovke sa zjavil obraz — z portrétov a opisov známa pretiahnutá a akoby trošku dovnútra vtlačená tvár Leonida Andrejeviča. Pravda, na portrétoch zvyčajne vyzeral ani dáky antický filozof, no teraz sa tváril trochu smutne, sklamane a na širokom čľapatom nose mal, na moje prekvapenie, škrabanec, ktorý vyzeral celkom čerstvý. Keď sa obraz ustálil, ustúpil som a tichučko som si sadol na služobné miesto. Čakal som, že ma už-už vyženú, preto som sa pustil sústredene skúmať uragánom sužované okolie.
— Po prvé, veľmi vám ďakujem, Gennadij. Prezrel som si všetky vaše materiály a musím vám povedať, že je to čosi celkom zvláštne. Úžasne zaujímavé, dômyselné, krásne… bleskurýchle… — hovoril Gorbovskij.
— Som polichotený, — ozval sa Komov. — Ale?
— Prečo ale? — začudoval sa Gorbovskij. — Chceli ste povedať a. A väčšina členov Komisie je toho istého názoru. Ťažko uveriť, že takú kolosálnu a výnimočnú prácu ste vykonali za dva dni a dve noci.
— Ja s tým nič nemám, — sucho povedal Komov. — Zhoda priaznivých okolností, nič viac.
— Nie, to nehovorte, — živo namietol Gorbovskij. — Priznajte sa, vopred ste vedeli, s kým máte do činenia. To veru nie je jednoduché — vedieť vopred. A potom — vaša rozhodnosť, intuícia…energia…
— Lichotíte mi, Leonid Andrejevič, — zapakoval Komov malinko zvýšeným tónom.
Gorbovskij chvíľu mlčal a potom sa veľmi ticho spýtaclass="underline"
— Gennadij, a ako si predstavujete ďalší osud Malého?
Pocit, že ma hneď, bez meškania, vo chvíli, čo najrýchlejšie a najkratšou cestou, vykážu z kabíny, vrcholil. Schúlil som sa a zadržal som dych.
Komov prehovoriclass="underline"
— Malý bude sprostredkovateľ medzi Zemou a domorodcami.
— Chápem, — povedal Gorbovskij. — To by bolo výborné. A ak sa kontakt neuskutoční?
— Leonid Andrejevič, — spustil Komov ostro. — Hovorme priamo. Vyslovme nahlas, na čo práve myslíme, i to, čoho sa najväčšmi obávame. Chcem zmeniť Malého na nástroj Zeme. Preto všetkými dostupnými prostriedkami a ak sa tak dá povedať, celkom neľútostne sa usilujem rekonštruovať v ňom človeka. Celá ťažkosť spočíva v tom, že ako vidieť, ľudská psychika, pozemský vzťah k svetu sú domorodcom, ktorí vychovali Malého, celkom cudzie. Odstrkujú nás od seba, nechcú nás. A týmto vzťahom k nám je skrz-naskrz presiaknuté i celé Malého podvedomie. Našťastie, alebo nanešťastie, domorodci ponechali v Malom dosť ľudského, aby sme sa mohli zmocniť jeho vedomia. Terajšia situácia je kritická. Malého vedomie patrí nám, avšak podvedomie im. Je to veľmi ťažký a riskantný konflikt, dobre si to uvedomujem, no dá sa vyriešiť. Potrebujem ešte doslovne pár dní na prípravu Malého. Odhalím mu skutočný stav vecí, oslobodím jeho podvedomie a Malý sa stane naším spolupracovníkom. Iste chápete, Leonid Andrejevič, akú cenu má pre nás taká spolupráca… Počítam s množstvom ťažkostí. Napríklad podvedomý odpor môže sa u Malého zmeniť — až mu odhalíme skutočný stav vecí — vo vedomé úsilie chrániť pred nami svoj „domov“, svojich záchrancov a vychovávateľov. Možno vzniknú nové nebezpečné a veľmi napäté situácie. No v jednom som si istý: určite budeme vedieť presvedčiť Malého, že naše civilizácie sú rovnoprávnymi partnermi so svojimi prednosťami i nedostatkami a on, ako sprostredkovateľ medzi nami, bude môcť po celý život čerpať z oboch strán, pričom sa nebude musieť obávať ani o jedných, ani o druhých. Bude pyšný na svoje výnimočné postavenie, jeho život bude radostný a plný… — Tu sa Komov odmlčal. — Musíme, sme povinní riskovať. Takáto príležitosť sa už nikdy nenaskytne. To je môj názor, Leonid Andrejevič.
— Rozumiem, — povedal Gorbovskij. — Poznám vaše myšlienky a cením si ich. Viem, v mene čoho navrhujete riskovať. No nepochybne súhlasíte, že riziko nesmie presahovať istú hranicu. Chápte, od samého začiatku som bol na vašej strane. Vedel som, že riskujeme, mal som strach, no zároveň som si mysleclass="underline" a čo ak si privykne? Aké perspektívy, aké možnosti!.. A okrem toho som mysleli na to, že vždy máme čas ustúpiť. Ani na um mi nezišlo, že chlapec bude tak vynikajúco komunikovať, že sa dostanete tak ďaleko už po štyridsiatich ôsmich hodinách. — Gorbovskij urobil prestávku. — Gennadij, kontakt sa neuskutoční. Je čas dať sa na ústup.
— Kontakt bude! — trval na svojom Komov.
— Nebude, — mäkko, no dôrazne namietol Gorbovskij. — Veď veľmi dobre viete, Gennadij, že máme do činenia s izolovanou civilizáciou. S rozumom, sústredeným na seba.
— To nie je izolácia, — povedal Komov. — To je len zdanlivá izolácia. Planétu sterilizovali a zjavne ju udržiavajú v takom stave. Ktovieprečo zachránili a vychovali Malého. A konečne, sú dobre informovaní o ľudstve. To je len zdanlivá izolácia, Leonid Andrejevič.
— Nuž, Gennadij, absolútna izolácia je teoretická idealizácia. Prirodzene, vždy zostáva nejaká funkčná činnosť, zameraná navonok, napríklad zdravotnícko-hygienická. Pokiaľ ide o Malého… Pravdaže, to všetko sú len dohady, no ak je civilizácia dosť stará, jej humanizmus sa mohol zmeniť na nepodmienený sociálny reflex, na sociálny inštinkt. Zachránili dieťa jednoducho preto, lebo pociťovali potrebu takejto akcie…
— To všetko je možné, — povedal Komov. — Teraz nejde o dohady. Dôležité je, že je to zdanlivá izolácia, že existujú možnosti nadviazať kontakt. Prirodzene, proces zbližovania bude veľmi dlhý. Možno bude treba poldruha, ba i dvakrát viac času ako na zblíženie s obyčajnou otvorenou civilizáciou… Nie, Leonid Andrejevič. O všetkom tom som uvažoval a sám dobre viete, že ste mi nepovedali nič nové. Váš názor stojí proti môjmu, to je všetko. Vy navrhujete cúvnuť, ja zasa chcem využiť túto jedinečnú šancu až do konca.
— Gennadij, to nie je len môj názor, že kontakt sa nenadviaže, — potichučky povedal Garbovskij.
— A kto ešte si to myslí okrem vás? — spýtal sa Komov s jemnou iróniou. — August Johann Maria Bader?
— Nie, nielen Bader. Priznám sa, Gennadij, zatajil som pred vami jeden tromf… Nikdy vám neprišlo na um, že Šura Semionov zotrel palubný denník nie na planéte, ale už v kozme; nie preto, lebo uvidel rozumné monštrá, ale preto, lebo už vo vesmíre bol vystavený útoku a usúdil, že na planéte existuje vysoko vyvinutá agresívna civilizácia? Nám to prišlo na um. Prirodzene, nie hneď. Najprv sme takisto ako aj vy urobili správne závery z nesprávneho predpokladu. No len čo v nás skrsla táto myšlienka, pustili sme sa prekutávať priestor okolo planéty. No a pred dvoma hodinami došla správa, že ho napokon objavili. — Gorbovskij sa odmlčal.
Vynaložil som obrovské úsilie, aby som nezakričaclass="underline" „Koho? Koho objavili?“ Gorbovskij akiste čakal na taký výkrik, no nedočkal sa. Komov čušal a Gorbovskij musel pokračovať.
— Je výborne zamaskovaný. Pohlcuje takmer všetky lúče. Nikdy by sme ho nenašli, keby sme ho špeciálne nehľadali, aj tu bolo treba použiť čosi celkom nové. Vysvetľovali mi čo, no nepochopil som, akýsi vákuový koncentrát. Slovom, našli sme ho a vzali na loď. Je to automatická družica, čosi ako ozbrojený strážnik. Niektoré konštrukčné detaily svedčia, že ju tu inštalovali Pútnici, a to veľmi dávno, pred stotisíc rokmi. Našťastie pre účastníkov projektu „Koráb“ mala na sebe len dve nálože. Prvá nálož bola vystrelená v pradávnych časoch, akiste sa už ani nedozvieme, na koho. Druhá nálož sa ušla Semionovovcom. Vysvetľujem si to tak, že Pútnici pokladali túto planétu za zakázanú. Otázka je prečo? Na základe toho, čo už vieme, je len jedna odpoveď: na vlastnej skúsenosti spoznali, že miestna civilizácia je nekomunikatívna, izolovaná, ba čo viac — kontakt by znamenal vážne otrasy pre túto civilizáciu. Keby na mojej strane stál len August Johann Maria Bader… No nakoľko sa pamätám, vždy ste sa s veľkou úctou vyjadrovali o Pútnikoch… — Gorbovskij sa zasa odmlčal. — Lenže nejde len o to. Pri ostatných rovnakých podmienkach, bez ohľadu na názor Pútnikov, mohli by sme si dovoliť veľmi opatrné, veľmi pozvoľné pokusy odstrániť izoláciu pôvodných obyvateľov planéty. V najhoršom prípade by sa naše skúsenosti obohatili o ďalší záporný výsledok. Označili by sme planétu nejakou značkou a pobrali by sme sa domov. Týkalo by sa to len našich dvoch civilizácií… No ide o to, že medzi našimi dvoma civilizáciami, ako medzi kladivom a nákovou, sa teraz ocitla tretia civilizácia a za ňu, Gennadij, za jej jediného predstaviteľa Malého, už pár dní nesieme plnú zodpovednosť.