Počul som, ako si Komov hlboko vzdychol a nastalo dlhé ticho. Keď Komov znova prehovoril, mal akýsi nezvyčajný, nalomený hlas. Začal hovoriť o Pútnikoch; čudoval sa, že sa Pútnici umiestením strážnej družice dopustili rizika, hraničiaceho so zločinom, no potom sám pripomenul nepriame údaje, podľa ktorých Pútnici vždy cestovali v celých eskadrách a akákoľvek družica podľa nich nemôže byť ničím iným, iba automatickou sondou. Ďalej hovoril o tom, že i na Zemi sa končí polstoročná barbarská epocha individuálnych letov na voľný výskum — znamená to priveľa obetí, priveľa hlúpych chýb a primálo úžitku.
— Áno, — prisvedčil Gorbovskij, — i ja som nato myslel.
Potom Komov spomenul prípady, keď záhadne zmizli automatické výskumné družice vypustené k niektorým planétam.
— Nijako sme nestačili analyzovať, prečo sa vlastne stratili, no teraz sa nám tieto prípady ukazujú v novom svetle.
— Správne! — nadšene sa pridal Gorbovskij. — O tomto som ešte nepremýšľal, je to veľmi zaujímavá myšlienka.
Potom hovorili o strážnej družici, čudovali sa, že niesla len dve nálože, pokúsili sa odhadnúť, aké asi teda museli byť predstavy Pútnikov o obývanosti vesmíru, prišli na to, že v konečnom dôsledku sa neveľmi odlišovali od našich predstáv, mimovoľne vzniká myšlienka, že Pútnici sa zrejme chystali vrátiť sem, no ktovieprečo sa nevrátili. Možno má pravdu Borovik, ktorý sa nazdáva, že Pútnici opustili galaxiu. Komov položartovne vyslovil predpoklad, že práve títo domorodci sú Pútnikmi, ktorí keď sa upokojili a dostatočne zásobili vonkajšími informáciami, izolovali sa. Gorbovskij zasa urobil narážku na Komovove idey a žartom sa ho začal vypytovať, ako hodnotiť takúto evolúciu Pútnikov z hľadiska teórie vertikálneho pokroku.
Potom sa pozhovárali o zdraví doktora Mboga, odrazu preskočili na pacifikovanie akejsi Ostrovnej ríše a na nejakého Karola Ludwiga, ktorý mal v tejto pacifikácii istú úlohu a ktorého ktovieprečo tiež nazývali Pútnikom, hladko a nebadane prešli od Karola Ludwiga k otázke hraníc kompetencie Rady galaktickej bezpečnosti, zhodli sa v tom, že do jej kompetencie patria len humanoidné civilizácie… Čoskoro som už nerozumel, o čom hovoria, a najmä prečo hovoria práve o tom.
Potom Gorbovskij povedaclass="underline"
— Celkom som vás utrápil, Gennadij, prepáčte. Choďte si odpočinúť. Veľmi dobre mi padlo pozhovárať sa s vami. Veď sme sa tak dávno nevideli.
— No onedlho sa zasa uvidíme, — trpko povedal Komov.
— Áno, tak o dva dni. Bader je už na ceste, aj Borovik. Nazdávam sa, že pozajtra bude celá Komisia pre kontakty na základni.
— Teda do videnia do pozajtra, — povedal Komov.
— Odovzdajte odo mňa pozdrav vášmu strážnemu… tuším, Stasovi. Je veľmi taký… povedal by som… vojenský. A Jakova, Jakova určite pozdravte! No a prirodzene, i všetkých ostatných.
Rozlúčili sa.
Sedel som ticho ako myš a ďalej som bezmyšlienkovite vyvaľoval oči na výhľadovú obrazovku, pričom som nič nevidel, nič nechápal. Za chrbtom som nepočul ani hlások. Minúty sa vliekli neznesiteľne pomaly. Tak rád by som sa obrátil, až mi krk zmeravel a pichalo ma pod lopatkou. Bolo mi celkom jasné, že Komovom to otriaslo. Tak či tak, mňa to ohromilo… Hľadal som odpoveď namiesto Komova, no hlavou mi nezmyselne vírilo len jedno: „A čo ma je po Pútnikoch? Nevídali, Pútnici! I ja sám som v istom zmysle Pútnik…“
Vtom Komov povedaclass="underline"
— No a váš názor, Stas?
Len-len že som nevytresoclass="underline" „A čo nás je po Pútnikoch?“, no ovládol som sa. Aby som sa zatváril čo najdôležitejšie, ešte sekundu som sedel v predošlej polohe, potom som sa obrátil i s kreslom. Komov, s bradou položenou na prepletené prsty, pozeral na zhasnutú obrazovku videofónu. Oči mal privreté, ústa akési smutné.
— Podľa všetkého musíme vyčkať… — povedal som. — Čo sa dá robiť… No a Malý azda už ani nepríde… V každom prípade, tak skoro nepríde…
Komov sa uškrnul kútikom úst.
— Lenže Malý príde, — povedal. — Priveľmi rád kladie otázky. A viete si predstaviť, koľko nových otázok má teraz?
Bolo to takmer doslovne to isté, čo povedal v jedálni i Vanderhose.
— Nuž potom… — zahundral som nerozhodne, — nuž potom je azda aj lepšie…
No čo som mu ja mohol povedať? Čo mohol po Gorbovskom a po Komovovi povedať dvadsaťročný radový kybernetický technik s praxou šesť a pol dňa — mládenec azda nie zlý, usilovný, zaujímajúci sa o svoju prácu a kadečo podobné, no, musím sa rovno priznať, nie ktovieaký múdry, dosť naivný a nerozhľadený…
— Azda, — chabo utrúsil Komov. Vstal a šúchajúc podošvami pobral sa k dverám, no na prahu zastal. S tvárou odrazu znetvorenou takmer vykríkoclass="underline" — Naozaj nikto z vás nechápe, že Malý… to je jedinečná príležitosť, v podstate absurdná, a preto jedinečná a posledná! Také dačo sa predsa už nikdy nestane. Rozumiete? Nikdy!
Odišiel. Ostal som sedieť tvárou obrátený k rádiostanici a chrbtom k obrazovke a usiloval som sa vyznať sa ani nie tak vo svojich myšlienkach, ako v citoch. Nikdy!.. Pravdaže, nikdy. Ako sme sa tu všetci zamotali! Úbohý Komov, úbohá Majka, úbohý Malý… Ale kto je najúbohejší? Teraz, prirodzene, odídeme odtiaľto. Malému sa uľaví, Majka pôjde študovať za učiteľku, takže azda najúbohejší je Komov. Veď to je akoby naschváclass="underline" naďabiť — osobne naďabiť! — na unikátnu situáciu, na unikátnu možnosť postaviť svoje myšlienky na experimentálny základ, a odrazu je po všetkom! Malý, ktorý sa mal stať verným pomocníkom, neoceniteľným sprostredkovateľom, hlavnou údernou silou, ktorá by rozdrvila všetky zábrany, mení sa z ničoho nič na hlavnú prekážku… Otázka sa predsa nedá stavať takto: Malého budúcnosť alebo vertikálny pokrok ľudstva. Iste je tu akási logická finta… Alebo nie? Alebo sa naozaj má otázka stavať takto? Ľudstvo predsa… V zadumaní som sa otočil v kresle tvárou k obrazovke, roztržite som sa rozhliadol po okolí a zhíkol som. Všetky veľké otázky mi vo chvíli vybŕkli z hlavy.
Po uragáne ani stopy, akoby nikdy nebol. Všetko vôkol bolo biele od inovate a snehu a Tom stál tesne pri lodi, na samej hranici mŕtveho pásma pred vstupným prielezom. Hneď som pochopil, že Malý tam sedí na snehu a netrúfa si vstúpiť — osamotený, mučený dvoma civilizáciami.
Vyskočil som a cvalom som sa hnal po chodbe. V kesóne som mechanicky chcel schmatnúť svoj kožuch, no hneď som ho aj odhodil, celým telom som vrazil do membrány prielezu a vyrútil som sa von. Malý nikde! Hlúpy Tom zapálil svetielko — žiadal príkazy. Všetko bolo biele a iskrilo sa vo svetle zábleskov polárnej žiary. Iba pred prielezom, pri mojich nohách sa černela akási okrúhla vec. V prvej chvíli mi veru kadečo zišlo na um. Horko-ťažko som sa prinútil a zdvihol tú vec.
Bola to naša lopta. A na loptu bola navlečená obruč s „tretím okom“. Objektív bol dodrúzganý a celá obruč vyzerala, ani čo by ju práve vytiahli spod lavíny.
A na snehovej prikrývke nikde ani stopa.
ZÁVER
Volá ma zakaždým, keď sa mu žiada pozhovárať sa.
— Dobrý deň, Stas, — prihovorí sa mi. — Pozhovárame sa, áno?
Na kontakt určili štyri hodiny denne, no Malý nikdy nedodržiava plán. Neuznáva ho. Volá ma, keď spím, alebo sedím vo vani, keď píšem správy alebo sa pripravujem na ďalší rozhovor s ním, keď pomáham chlapcom, ktorí po skrutke rozoberajú ochrannú družicu Pútnikov… Nehnevám sa. Na neho sa človek nemôže hnevať.
— Dobrý deň, Malý, — odpovedám. — Prirodzene, pozhovárajme sa.
Prižmuruje oči ako od radosti a kladie mi štandardnú otázku:
— Stas, si to naozaj ty? Alebo je to len tvoj obraz?