Presviedčam ho, že som to ja, Stas Popov osobne, a nijaké obrazy. Už veľa ráz som mu vysvetľoval, že neviem vyrábať obrazy a akiste to už dávno pochopil, no zakaždým začína rozhovor touto otázkou. Hádam takto žartuje, alebo si ináč nevie predstaviť normálnu výmenu pozdravov, a možno sa mu jednoducho páči slovo „obraz“. Má svoje obľúbené slová — „obraz“, „fenomenálne“, „luskáčik“, „češirská mačka“!..
A už aj začína:
— Prečo oko vidí?
Objasňujem mu, prečo oko vidí. Sústredene počúva, pričom sa chvíľami dlhými citlivými prstami dotýka svojich očí. Je výborný poslucháč, a hoci sa už zbavil zvyku hádzať sa ako zmyslov zbavený, keď ho niečo mimoriadne prekvapí, ustavične cítim v ňom akúsi horúčku, skrytú búrlivú vášeň, neopísateľné, všetko pohlcujúce vytrženie z poznávania, aké je mne, žiaľ, nedostupné.
— Fenomenálne! — pochváli ma, keď končím. — Luskáčik! Porozmýšľam o tom a zasa sa spýtam…
Mimochodom, jeho samostatné úvahy o tom, čo počul (zúrivý tanec svalov na tvári, komplikované vzory z kameňov, prútov, lístia), vedú niekedy k veľmi čudným otázkam. Tak aj teraz:
— Ako ste zistili, že ľudia rozmýšľajú hlavou? — spytuje sa.
Trochu ma to zaskočilo a začínam jachtať odpoveď. Naďalej ma veľmi pozorne počúva, postupne sa mi darí ako-tak vyplávať, nahmatávam pevnú zem pod nohami a všetko ide navonok hladko, obaja vyzeráme spokojní, no keď končím, Malý vyhlási:
— Nie. To je veľmi neúplné. Vždy a všade to takto nebýva. Ak myslím iba hlavou, nuž teda prečo vôbec nemôžem rozmýšľať bez rúk?
Cítim, že sa dostávame na neistú pôdu. Centrum mi kategoricky nariadilo stoj čo stoj sa vyhýbať rozhovorom, ktoré by mohli Malého priviesť na myšlienku o domorodcoch. A musím povedať, že urobilo správne. No nedarí sa mi celkom sa vyhnúť takým rozhovorom a v poslednom čase som si všimol, že Malý akosi veľmi bolestivo prežíva, ešte i keď sa sám odvoláva na svoj spôsob života. Žeby začínal tušiť? Ktohovie… Deň čo deň čakám, že sa ma rovno opýta. Želám si tú otázku a zároveň sa jej bojím…
— Prečo vy môžete, a ja nemôžem?
— To ešte poriadne neviem, — priznávam sa a opatrne dodávam: — Azda predsa len nie si celkom človek…
— Teda čo je potom človek? — spytuje sa ihneď. — Čo je to celkom človek?
Nemám jasnú predstavu, ako mu mám odpovedať na takú otázku, a sľubujem, že mu o tom porozprávam pri ďalšom stretnutí. Pod jeho vplyvom som sa stal ozajstným polyhistorom. Niekedy po celý deň a noc hlcem a spracúvam informácie. Pre mňa pracuje Hlavné informačné stredisko i najväčší odborníci v rozmanitých vedeckých odvetviach, mám právo kedykoľvek sa spojiť s ktorýmkoľvek z nich a požiadať, aby mi vysvetlili napríklad modelovanie P-abstrakcií, metabolizmus u hlbinných foriem života, metodiku zostavovania šachových úloh…
— Vyzeráš vyčerpane, — súcitne poznamenáva Malý. — Unavil si sa?
— To nič, — vravím. — Dá sa to zniesť.
— Čudné, že môžeš ustať, — hovorí zamyslene. — Ktovieprečo, ale ja sa nikdy neunavím. Čo je to vlastne únava?
Nadýchnem sa a púšťam sa do výkladu o únave. Počúva a pritom rozkladá pred sebou kamienky, ktoré preňho opracoval starý dobrý Tom do formy kocky, gule, kvádra, kužeľa a zložitejších útvarov. Vo chvíli, keď končím, pred Malým vyrastá veľmi zložitá konštrukcia, ktorá sa neponáša absolútne na nič, no v istom zmysle je harmonická a čudne logická.
— Dobre si to porozprával, — vraví Malý. — Povedz mi, náš rozhovor sa nahráva?
— Prirodzene.
— Aký je obraz? Dobrý, zreteľný? Obraz!
— Ako vždy.
— Tak nech si starý otec pozrie tento obrazec. Pozri, starý otec: uzol chladnutia je tu, tu a tu…
Starý otec Malého, Pavel Alexandrovič Semionov, pracuje v oblasti realizácie abstrakcií v zmysle Parcivala. Je dosť priemerným vedcom, no je vysoko odborne vzdelaný a Malý udržiava s ním nepretržitý tvorivý kontakt. Pavel Alexandrovič mi hovoril, že Malý často rozmýšľa naivne, no vždy originálne a niektoré z jeho konštrukcií majú istý význam pre Parcivalovu teóriu.
— Určite, — hovorím. — Hneď mu ho odovzdám. Ešte dnes.
— A možno sú to nezmysly, — nečakane hovorí Malý a jedným pohybom zmetie celú svoju konštrukciu. — Čo teraz robí Leva? — spytuje sa.
Leva je hlavný inžinier základne, veľký figliar a žartovník. Keď Leva s Malým beseduje, priestor okolo planéty sa napĺňa chichotom a zápalistým výskaním, takže sa ma zmocňuje čosi ako žiarlivosť. Malý má Levu veľmi rád a zakaždým sa naňho spytuje. Niekedy sa spýta i na Vanderhoseho, a z otázky sa dá vycítiť, že sladké tajomstvo bokombrád dosiaľ ostalo preňho nerozriešené a trápi ho. Raz či dva razy sa spýtal na Komova. Musel som mu vysvetliť, čo je projekt „Koráb-2“ a prečo tento projekt potrebuje xenopsychológa. No na Majku sa nespytoval ani raz. Keď som sa sám pokúsil zaviesť reč na ňu a pokúsil som sa objasniť mu, že ak ho aj Majka oklamala, nuž len na jeho prospech, že z nás štyroch Majka prvá pochopila, ako mu je ťažko a ako potrebuje pomoc. Daromne som sa namáhal, Malý jednoducho vstal a odišiel. A rovnako zareagoval, keď som sa raz len tak medzi rečou podujal vysvetliť mu, čo je lož.
— Leva spí, — vravím. — U nás je teraz noc, správnejšie nočný palubný čas.
— Tak teda aj ty si spal? Zasa som ťa zobudil?
— To nič, — hovorím úprimne. — Zhovárať sa s tebou je zaujímavejšie ako spať.
— Nie. Choď a spi, — kategoricky mi nariaďuje Malý. — Sme my zvláštne bytosti. Bezpodmienečne musíme spať.
To „my“ je hotový balzam na moje srdce. Napokon, Malý v poslednom čase často hovorí „my“, už som si na to začal i navykať.
— Choď spať, — opakuje Malý. — Ale ešte mi povedz: kým budeš spať, nikto nepríde na tento breh?
— Nikto, — hovorím to, čo vždy. — Môžeš byť spokojný.
— To je dobre, — vydýchne uľahčene. — Tak spi, a ja budem rozmýšľať.
— Pravdaže, len rozmýšľaj, — hovorím.
— Do videnia, — lúči sa Malý.
— Do videnia, — odpovedám a vypínam.
No viem, čo bude nasledovať, a nehýbem sa od obrazovky. Je mi celkom jasné, že dnes sa zasa nevyspím.
Malý sedí vo svojej zvyčajnej polohe, na ktorú som si už zvykol, preto sa mi teraz nezdá taká nepohodlná a mučivá. Chvíľu hľadí na zhasnutú obrazovku umiestenú na čele starého Toma, potom zdvihne zrak k nebu, akoby tam, v dvestokilometrovej výške chcel rozoznať moju základňu, spojenú s družicou Pútnikov, a za jeho chrbtom sa rozprestiera známa krajina zakázanej planéty Koráb — piesočné duny, pohybujúca sa čiapka hmly nad horúcim močiarom, vzadu pochmúrny končiar a nad ním tenké, dlhé čiary obrovských, naďalej a azda i navždy záhadných konštrukcií, čo vyzerajú ako pružné, nepokojne sa chvejúce antény nejakého fantastického hmyzu.
U nich je teraz jar, na kríkoch rozkvitli veľké, prekvapujúco pestré kvety, nad dunami vanie teplý vánok. Malý sa roztržite obzerá, prehrabáva sa vo vyhladených kamienkoch. Ponad plece pozerá ku končiaru, odvracia sa, skloní hlavu a chvíľu nehybne sedí. Nato sa rozhodne, načiahne ruku rovno ku mne a stlačí klapku výzvy tesne pod Tomovým nosom.
— Dobrý deň, Stas, — hovorí. — Už si si pospal?
— Áno, — odpovedám. Je mi do smiechu, hoci sa mi chce, strašne spať.
— Ale by bolo dobre zahrať sa teraz, však, Stas?
— Áno, — súhlasím. — Nebolo by zle.
— Svrček na peci, — povie a chvíľu mlčí. Čakám.
— Dobre, — čulo hovorí Malý. — Tak sa teda zasa pozhovárame, dobre?
— Pravdaže, — prisviedčam. — Zhovárajme sa.
Arkadij Strugackij
Boris Strugackij
Planéta pre Panťanov
Z ruského originálu Malyš, Detskaja literatúra, Leningrad 1973,
preložila Viktória Slobodníková.
Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1976, ako 3195. publikácia a 28. zväzok edície Zenit, ktorú rediguje dr. Ivan Izakovič.