Teraz mi bolo dobre. Okolo mňa i vo mne revali barbarské trúby, cvendžali spieže, rachotili bubny. Telemské légie, pokryté oranžovým prachom, ťažkým, ráznym krokom pochodovali cez starodávne mesto Setem, blčali veže, krovy sa rúcali, baranidlá desivo rachotili a načisto gniavili rozvahu nepriateľa. Znova som sa pustil do Tomovho vnútra a teraz už, obklopený a ohradený týmito zvukmi tisícročnej minulosti, nerušene som dokončil údržbu.
Jack a Rex už zarovnávali jamu a Tomove vnútornosti sa nahusťovali poslednými litrami argónu, keď som nad plážou zbadal rýchlo narastajúcu čiernu škvrnu. Vracal sa raketový klzák. Pozrel som na hodiny — o dve minúty osemnásť hodín miestneho času. Vydržal som. Teraz som už mohol vypnúť tympany a bubny a znova uvážiť, či sa oplatí znepokojovať Vanderhoseho a otravovať základňu. Nebude také jednoduché nájsť za mňa náhradu, sú to predsa mimoriadne udalosti a pre toto sa môže zdržať práca na celej planéte, prihrnú sa sem všelijaké komisie, začnú sa kontrolné previerky a ďalšie kontroly, práca sa zastaví. Vadik bude behať zlostný ani čert, no a keď si predstavím, ako na mňa pozrie doktor xenopsychológie Gennadij Komov, člen Komisie pre kontakty, špeciálny splnomocnenec pre projekt „Koráb“, nádejný vedec, obľúbený žiak doktora Mboga, nový konkurent a spolubojovník samého Gorbovského… Nie, musím si to všetko dôkladne premyslieť. Hľadel som, ako sa blíži klzák, a utvrdzoval som sa: naozaj si to musím čo najdôkladnejšie premyslieť. Po prvé, mám pred sebou ešte celý večer, a po druhé, azda by nebolo zle na čas to odsunúť. Koniec koncov, moje zážitky sa týkajú len mňa, ale môj odchod do výslužby sa už netýka len mňa, lež dá sa povedať, zasiahne všetkých. A navyše zvuková kulisa sa výborne osvedčila. Takže hádam to predsa necháme na neskôr. Áno, to bude najlepšie…
Všetky tieto myšlienky mi hneď vyfúklo z hlavy, len čo som videl, ako sa tvári Majka a Vanderhose. Komov vyzeral ako vždy, to znamená, že hľadel tak, akoby všetko navôkol už oddávna patrilo len jemu a celkom ho zunovalo. Lenže Majka bola v tvári bledá, až sinavá, akoby jej bolo zle. Komov už zoskočil na piesok a stručne sa ma spýtal, prečo som neodpovedal na rádiovýzvy. Vtom mu pohľad skĺzol na kryštalofón na mojom uchu, opovržlivo sa uškrnul a pobral sa do lode. Ani nepočkal, čo mu odpoviem. Aj Vanderhose nenáhlivo vyliezol z klzáka a blížil sa ku mne. Smutne pokyvoval hlavou a väčšmi než inokedy mi pripomínal postaršiu chorú ťavu. No Majka ďalej nehybne sedela na svojom mieste, nadurdená, s bradou zaborenou do kožušinového goliera, oči mala akési sklené a ryšavé pehy akoby jej očerneli.
— Čo sa stalo? — spýtal som sa naľakane.
Vanderhose zastal predo mnou, zaklonil hlavu a vystrčil spodnú čeľusť. Nato ma chytil za plece a zľahka potriasol. Srdce mi zovrelo od strachu, nevedel som, čo si mám myslieť. Vanderhose ma znova zadrmal za plece a povedaclass="underline"
— Veľmi smutný objav, Stas. Našli sme rozbitú loď.
Kŕčovite som prehltol a spýtal som sa:
— Našu?
— Hej, našu.
Majka vyliezla z klzáka, malátne mi kývla rukou a zamierila k lodi.
— Veľa mŕtvych? — spýtal som sa.
— Dvaja, — odpovedal Vanderhose.
— Kto?
— Predbežne nevieme. Je to stará loď. K havárii došlo pred mnohými rokmi.
Chytil ma pod pazuchu a vykročili sme za Majkou. Trochu mi odľahlo na srdci. V prvej chvíli som, pravdaže, usúdil, že stroskotal niekto z našej expedície. Ale aj tak…
— Nikdy sa mi táto planéta nepáčila, — vykĺzlo mi.
Vošli sme do kesónu, vyzliekli sme sa a Vanderhose začal dôkladne čistiť svoj kožuch od bodľačia a pichliačov. Nečakal som naňho a šiel som za Majkou. Ležala na posteli, nohy mala skrčené pod seba, tvár obrátenú k stene. Jej póza mi hneď čosi pripomenula. Povedal som si: len pokojne, bez akéhokoľvek fňukania a súcitu. Sadol som si k stolu, poklepkal som prstami a veľmi vecne som sa spýtaclass="underline"
— Počúvaj, naozaj je to stará loď? Vander vraví, že havarovala pred niekoľkými rokmi. Je to pravda?
— Hej, — odpovedala Majka po chvíli, no neobrátila sa.
Úkosom som pozrel na ňu. Dušu akoby mi rozbrázdili ostré mačacie pazúry, no takisto vecne som pokračovaclass="underline"
— Pred koľkými rokmi? Desiatimi? Dvadsiatimi? Veď je to hlúposť. Planétu predsa objavili len pred dvoma rokmi…
Majka neodpovedala. Znova som zabubnoval prstami a hlbším hlasom, no ešte vždy vecne som povedaclass="underline"
— I keď, pravdaže, mohli to byť nejakí priekopníci vesmírneho prieskumu… voľní bádatelia… Sú tam dvaja, však?
Nato sa Majka na lôžku vymrštila, oprela sa oboma dlaňami o prikrývku a sadla si tvárou ku mne.
— Dvaja! — zakričala. — Áno, dvaja, ty bezcitné poleno! Chumaj!
— No počkaj, — povedal som ohromene. — Čo to má znamenať?
— Načo si sem prišiel? — Teraz takmer šepkala.
— Choď si k svojim robotom a s nimi uvažuj, pred koľkými rokmi sa to stalo, aká je to hlúposť a prečo sú tam dvaja a nie traja, nie siedmi…
— Ale veď počkaj, Majka! — zvolal som zúfalo.
— To som predsa vôbec nechcel…
Zakryla si tvár rukami a nezrozumiteľne prehovorila:
— Všetky kosti majú polámané… no ešte žili…pokúšali sa dačo urobiť… Počúvaj, — požiadala ma a zložila si ruky z tváre, — prosím ťa, odíď. O chvíľu vyjdem. Onedlho.
Opatrne som vstal a vyšiel som. Rád by som ju objal, povedal jej niečo prívetivé a povzbudzujúce, no nevedel som utešovať. Na chodbe sa ma odrazu zmocnila triaška. Zastal som a počkal, kým to prejde. To je ale deň! Teraz predsa nemôžem nikomu nič povedať. A azda to ani nie je potrebné. Otvoril som oči a vidím, že v dverách kabíny stojí Vanderhose a pozerá na mňa.
— Ako sa má Majka? — spýtal sa potichu.
Akiste mi odpoveď prečítal z tváre, lebo len smutne kývol a vošiel do kabíny. Odvliekol som sa do kuchyne. Len tak zo zvyku, lebo sa zaužívalo, že len čo sa klzák vrátil, všetci sme si posadali k obedu. Lenže dnes iste bude všetko ináč. Aký tu môže byť obed… Nakričal som na kuchára, lebo sa mi zdalo, že poplietol jedálny lístok. Vlastne ani nič nepoplietol, obed bol pripravený, ako vždy dobrý obed, no dnes nestačí len taký obed ako vždy. Majka akiste vôbec nič nebude jesť, a potrebovala by sa najesť. Objednal som pre ňu u kuchára ovocné želé so šľahačkou — jej jedinú obľúbenú maškrtu, akú som poznal. Rozhodol som sa, že pre Komova neobjednám nič ďalšie. Po krátkej úvahe som nič neobjednal ani pre Vanderhoseho, no pre každý prípad som všeobecnú časť jedálneho lístka rozšíril o pár pohárov vína — čo keby si odrazu niekto chcel upevniť duševné sily… Potom som odišiel do kabíny a sadol som si k pultu.
Moji chlapci pracovali ani hodinky. Majka tu nebola. Vanderhose s Komovom zostavovali súrny rádiogram na základňu a škriepili sa.
— To nie je informácia, Jakov, — hovoril Komov. — Viete to predsa lepšie ako ja, že existuje istá forma — stav lode, stav telesných pozostatkov, pravdepodobné príčiny stroskotania, objavy mimoriadneho významu… no a tak ďalej.
— Áno, pravdaže, — prisvedčil Vanderhose. — No dáte mi za pravdu, Gennadij, že táto formalita má zmysel len pre biologicky aktívne planéty. V danej konkrétnej situácii…
— Tak potom radšej neposielajme vôbec nič. Sadnime si do klzáka, zaletíme ta hneď teraz a ešte dnes spíšeme kompletnú zápisnicu…
Vanderhose pokýval hlavou.
— Nie, Gennadij, som kategoricky proti. Komisie tohto druhu musia pozostávať minimálne z troch ľudí. Navyše sa už zotmelo, nebudeme môcť urobiť podrobnú prehliadku okolia… A vôbec, také veci sa musia robiť so sviežou mysľou, a nie po celom pracovnom dni. Čo si myslíte vy, Gennadij?
Komov stisol tenké pery a päsťou ľahko poklepal po stole.
— Ach, prišlo to tak nevhod, — poznamenal mrzuto.
— Nuž také veci sú vždy nevhod, — potešil ho Vanderhose. — Nič to, zajtra ráno ta pôjdeme všetci traja…
— Nebolo by lepšie vôbec nič dnes neoznamovať? — prerušil ho Komov.
— Na to nemám právo, — ľútostivo povedal Vanderhose. — A vlastne čo by sme mali z toho, keby sme to neoznámili?