Komov vstal, založil si ruky za chrbát a premeral Vanderhoseho od hlavy po päty.
— Ako to nemôžete pochopiť, Jakov? — povedal, už vôbec neskrývajúc podráždenie. — Loď staréhotypu, neznáma, palubný denník ktovieprečo zotretý… Ak pošleme hlásenie v tejto forme, — Komov schmatol zo stola lístok a zamával ním Vanderhosemu pred tvárou, — Sidorov usúdi, že nechceme alebo nie sme schopní samostatne urobiť expertízu. Preňho je to ďalšia starosť — utvoriť komisiu, hľadať ľudí, oháňať sa pred zvedavými povaľačmi… Ocitneme sa v smiešnom a hlúpom položení. A potom, ako bude vyzerať naša práca, Jakov, ak sa sem dovalí húf zvedavých zaháľačov?
— Hm, — povedal Vanderhose. — Ináč povedané, nechcete, aby sa na našom úseku potĺkali cudzí ľudia, však?
— Presne tak, — prisvedčil rázne Komov. Vanderhose hodil plecom.
— Nuž čo… — Chvíľu porozmýšľal, vzal Komovovi lístok z ruky a pripísal k textu pár slov.
— A v tejto forme by vám to vyhovovalo? „Základni ER-2,“ rýchlo čítal. „Súrne. V kvadráte stodva objavená stroskotaná pozemská loď typu „Pelikán“, také a také registračné číslo, v lodi sú pozostatky dvoch ľudí, pravdepodobne muža a ženy, palubný denník zotretý, podrobnú expertízu… — tu Vanderhose zvýšil hlas a významne zdvihol prst, — začíname zajtra.“ Čo poviete na to, Gennadij?
Komov sa pár sekúnd pohojdával z päty na prsty.
— Nuž hoci aj takto, — prehovoril napokon. — Hocičo, len nech nám tu neprekážajú. Dobre teda, nech je tak.
Odrazu vyskočil z miesta a vyšiel z kabíny. Vanderhose sa obrátil ku mne.
— Oznám to, Stas, prosím ťa. A už je čas na obed, čo myslíš? — Vstal a zadumane vyslovil jednu zo svojich tajomných viet: — Len aby bolo alibi, mŕtvoly sa už nájdu.
Zašifroval som rádiogram a odoslal som ho v súrnom impulze. Čosi ma znepokojovalo. Len pred chvíľočkou, doslovne pred minútou sa mi čosi vrylo do podvedomia a prekážalo mi ani trieska. Sedel som pred rádiostanicou a načúval som. Áno, to je dačo celkom iné — načúvať, ak vieš, že v lodi je plno ľudí. Po okružnej chodbe rýchle prešiel Komov. Vždy takto chodieva, akoby sa niekde ponáhľal, no zároveň si uvedomuje, že by sa ani nemusel ponáhľať, veď bez neho sa aj tak nič nezačne. A teraz počuť, ako Vanderhose čosi nezrozumiteľne dudre. Majka mu odpovedá a hlas má ako zvyčajne — vysoký a sebavedomý, akiste sa už upokojila, alebo sa aspoň ovláda. A už tu nie je ani ticho ani pusto, nijaké muchy v pavučine… A vtom som pochopil, aká trieska ma to znepokojuje: hlas umierajúcej ženy v mojom fantazírovaní a mŕtva žena v stroskotanej rakete. Pravdaže, náhoda… Keď sme už pri tom, desivá náhoda!
3. kapitola
HLASY A PRÍZRAKY
Nech je to akokoľvek čudné, no spal som ani zabitý. Ráno som ako zvyčajne vstal pol hodiny skôr ako ostatní, nazrel som do kuchyne, čo je s raňajkami, zabehol som do kabíny skontrolovať, ako sa majú moji chlapci, a potom som vyšiel von zacvičiť si. Slnko ešte nevyšlo nad hory, no bolo už celkom vidno a veľmi chladno. Nosové dierky sa mi zliepali, riasy zamŕzali. Zo všetkých síl som sa rozháňal rukami, robil drepy a usiloval som sa čo najskôr mať to za sebou a vrátiť sa do lode. Vtom som zbadal Komova. Akiste vstal ešte predo mnou, kdesi zašiel a teraz sa vracal od staveniska. Proti svojej obyčaji kráčal pomaly, akoby premýšľal, a roztržite si poklepkával po nohe akýmsi konárikom. Už som končil rozcvičku, keď došiel ku mne a pozdravil sa. Samozrejme, i ja som ho pozdravil a už-už som chcel vkĺznuť do prielezu, no zastavil ma otázkou:
— Povedzte, Popov, odchádzate niekde od lode, keď tu zostávate sám?
— Ako to myslíte? — Začudoval som sa ani nie tak jeho otázke ako samému faktu, že Gennadij Komov sa znížil a zaujímalo ho, ako trávim čas. Ku Gennadijovi Komovovi mám zložitý vzťah. Nemám ho veľmi rád.
— Či niekde chodíte? Napríklad k močariskám alebo k sopkám…
Neznášam, keď sa so mnou niekto zhovára a pritom pozerá všade, len nie na mňa. A navyše keď je môj spolubesedník v teplom kožuchu a ja v športovom úbore na holom tele. No Gennadij Komov je Gennadij Komov. Oblapil som si teda rukami plecia a poskakujúc na mieste, povedal som:
— Nie. Aj tak nemám čas. Ani na um mi nezíde prechádzať sa. — Až teraz si ráčil všimnúť, že mrznem, zdvorilo mi ukázal konárikom na prielez a povedaclass="underline" — Nech sa páči. Je zima. — No v kesóne ma zasa zastavil.
— A roboty sa vzďaľujú od staveniska?
— Roboty? — Nijako som nemohol pochopiť, kam cieli svojimi otázkami. — Nie. Prečo?
— No, neviem… Napríklad po stavebný materiál.
Pedantne si oprel konárik o stenu a pustil sa rozopínať kožuch. Začalo ma to zlostiť. Ak už vysnoril poruchy v mojom stavebnom systéme, po prvé, to nie je jeho vec, a po druhé, mohol by mi to povedať priamo. Naozaj, čo je to za výsluch…
Stavebným materiálom pre kybernetické systémy daného typu, — povedal som čo najodmeranejšie, — je materiál, ktorý má kybernetický systém pod nohami. V tomto prípade je to zrejme piesok.
— A skaly, — dodal nedbanlivo a zavesil si kožuch na vešiak.
To ma dožralo. Toto už naozaj nebola jeho vec, preto som vyzývavo zareagovaclass="underline"
— Áno! Ak sa nájdu, nuž i skaly.
Prvý raz mi pozrel do očí.
— Obávam sa, Popov, že ste ma nesprávne pochopili, — ozval sa nečakane mäkko. — Vôbec sa vám nechcem miešať do práce. Jednoducho mám isté pochybnosti a obraciam sa na vás, lebo ste jediný človek, ktorý ich môže rozriešiť.
Nuž čo, ak na mňa idú pekne, i ja pekne.
— Pravdaže, vo všeobecnosti sú im skaly nanič, — povedal som. — Včera mi systém trochu strečkoval a stroje porozhadzovali skaly po celom stavenisku. Ktovie, prečo to urobili. Prirodzene, potom ich pozbierali.
Prikývol.
— Hej, všimol som si. A aká to bola porucha?
Niekoľkými slovami som mu porozprával o včerajšku, pričom som sa, pravdaže, nezmieňoval o intímnych podrobnostiach. Počúval, prikyvoval, napokon schytil svoj konárik, poďakoval sa mi za vysvetlenie a odišiel. Až v jedálni, keď som jedol pohánčenú kašu so studeným mliekom, som si uvedomil, že som sa vlastne vôbec nedozvedel, aké pochybnosti trápili miláčika doktora Mboga a do akej miery sa mi podarilo ich vyriešiť. A či sa mi to vôbec podarilo. Prestal som jesť a pozrel som na Komova. Nie, podľa všetkého sa mi to nepodarilo.
Gennadij Komov sa zvyčajne tvári ako človek nie z tohto sveta. Večne pátra po niečom za ďalekými obzormi a rozmýšľa o čomsi svojom, úžasne vznešenom. Na zem schádza, len ak sa niekto alebo niečo, či už náhodou alebo úmyselne, postaví do cesty jeho výskumom. Vtedy pevnou rukou, často veľmi neľútostne, odstraňuje prekážku a zasa vzlieta na svoj Olymp. Aspoň takéto reči o ňom kolujú, a vlastne ani sa niet čomu čudovať. Keď sa človek zaoberá problémom inoplanetárnych psychológií, pričom úspešne bojuje v najprednejšej línii a ani trochu sa nešetrí, a keď je navyše, ako sa vraví, vynikajúcim „futurmajstrom“ planéty, dá sa mu veľa odpustiť a prijímať jeho spôsoby s istou zhovievavosťou. Koniec koncov, nie všetci môžu byť takí očarujúci ako Gorbovskij alebo doktor Mbog.
Na druhej strane som si v posledných dňoch čoraz častejšie s prekvapením a trpkosťou pripomínal Tatianine nadšené reči o Komovovi. Pracovala s ním celý rok, podľa mňa bola doňho zaľúbená a vyjadrovala sa o ňom ako o človeku mimoriadne družnom, veľmi duchaplnom a kadečo podobné. Hovorievala o ňom ako o duši spoločnosti. Aká môže byť spoločnosť s takouto dušou, to si veru neviem predstaviť.
Tak veru, Gennadij Komov nerobil vždy na mňa dojem človeka z tohto sveta. No dnes pri raňajkách sa priam prekonával. Jedlo si hojne posýpal soľou. Posype, ochutná a roztržito odprace tanier do šachty na odpadky. Horčicu si pomýlil s maslom. Natrie si sladkú hrianku horčicou, zahryzne a roztržito ju odhodí hneď za tanierom. Jakovovi Vanderhosemu neodpovedal na otázky, no zato sa ani pijavica prilepil na Majku a vypytoval sa, či pri mapovaní chodia ustavične s Vanderom alebo sa niekedy rozlúčia. A chvíľami sa z ničoho nič začal nervózne obzerať, ba raz vyskočil, vybehol na chodbu, zdržal sa tam pár minút a vrátil sa akoby nič a zasa sa dal natierať hrianku tou nešťastnou horčicou, kým mu ju celkom nevzali.