— Áno, pravdaže, — povedal som a náhlivo som odtisol tanier.
Buďte taký láskavý, — hodil mi papierik, — tu je zoznam všetkých nájdených kybernetických mechanizmov. Skontrolujte, či je všetko v poriadku.
Vzal som súpis. Všetci vyčkávajúco pozerali na mňa.
— Áno, — povedal som, — zdá sa, že všetko je v poriadku. Sú tam ešte aj iniciačné detektory, zriedka bývajú kompletné… A tomuto tu nerozumiem. Čo je to: „Opravársky robot prerobený na šijacie zariadenie?“
— Jakov, vysvetlite mu to, — nariadil Komov. Vanderhose zaklonil hlavu a vystrčil čeľusť.
— Chápeš, Stas, — povedal zamyslene. — Ťažko je tu dačo vysvetľovať. Jednoducho je to opravársky robot zmenený na šijacie zariadenie. Na zariadenie, čo šije, rozumieš? Jeden z nich, akiste žena, mala trochu nezvyčajného koníčka.
— Aha, — povedal som začudovane. — No je to naozaj opravársky robot?
— Určite, — presvedčivo potvrdil Vanderhose.
— Potom je tu úplná súprava, — povedal som a vrátil som zoznam Komovovi. — Zriedkavo úplná. Akiste ani raz nepristali na ťažkých planétach.
— Ďakujem, — povedal Komov. — Keď bude hotový čistopis záveru, poprosím vás, aby ste podpísali rubriku o úbytku zachovanej kybernetickej techniky.
— Ale veď nijaký úbytok nebol, — namietol som. Komov si ma už nevšímal, no Vanderhose mi vysvetliclass="underline"
— To je jednoducho názov rubriky: „Úbytok zachovanej kybernetickej techniky.“ Podpíšeš, že k úbytku nedošlo.
— Tak… — prehovoril Komov ukladajúc na kôpku rozhádzané hárky papiera. — Veľmi vás prosím, Jakov, dajte to všetko do definitívneho poriadku, my to podpíšeme a ešte dnes sa to môže vysielať. A teraz, ak už nikto nemá doplňujúce názory, pôjdem.
Doplňujúce názory neboli, Komov teda odišiel. Vanderhose s ťažkým vzdychom vstal, poťažkal na dlani kôpku hárkov, obsahujúcich záver, zaklonil hlavu, pozrel na nás a tiež odišiel.
— Vander je zrejme nespokojný, — poznamenal som, nakladajúc si na tanier pečené mäso.
— I ja som nespokojná, — ozvala sa Majka. — Vypálilo to všetko tak akosi nedôstojne. Neviem to vysvetliť, možno som detská, naivná… no mali sme… mala byť dáka minúta ticha… A tu raz-dva a už sa to sype jedno na druhé: stav pozostatkov, úbytok kybernetickej techniky, topografické parametre… Fuj! Ani v dákej škole na praktických cvičeniach…
Celkom som s ňou súhlasil.
— Komov nikomu nedovolí ani ústa otvoriť! — pokračovala zlostne. — Všetko mu je jasné, všetko je ako na dlani, lenže v skutočnosti to nie je až také jasné. S meteoritom sa mi to nezdá, no a s palubným denníkom to už vôbec nesedí. Neverím, že jemu je všetko také jasné! Podľa mňa má čosi za lubom a Vander to tiež šípi, len nevie, ako sa doňho zadrapiť… A možno sa nazdáva, že to je nepodstatné…
— Možno to je naozaj nepodstatné, — zašomral som neisto.
— Veď ja netvrdím, že to je podstatné! — namietla Majka. — Jednoducho sa mi nepáči, ako sa Komov správa. Nechápem ho. A vôbec, nepáči sami! Toľko mi s ním pílili uši a teraz len chodím a počítam, koľko dní s ním ešte budem pracovať… Už nikdy v živote s ním nechcem pracovať!
— No, veď ich už neostalo tak veľa, — povedal som upokojujúco. — Isto nie viac ako dvadsať dní…
Na tom sme sa rozišli. Majka šla dať do poriadku svoje merania a ubytovateľské náčrty, ja som sa pobral do kabíny, kde ma čakalo malé prekvapenie: Tom oznamoval, že základy sú položené a navrhoval, aby som prevzal prácu. Prehodil som si kožuch a utekal som na stavenisko.
Slnko už zašlo, súmrak zhustol. Tu je čudný súmrak — tmavofialový ako zriedený atrament. Mesiac tu nie je, zato mohutná polárna žiara, a ešte aká! Gigantické plachty dúhových farieb nehlučne povievajú nad čiernym oceánom, zvinujú sa a rozvinujú, chvejú sa a trasú ani vo vetre, menia bielu, zelenú, ružovú farbu a odrazu hasnú, zanechávajúc v očiach nejasné farebné škvrny a keď sa zasa zjavia, miznú hviezdy, mizne súmrak, všetko vôkol sa sfarbuje neprirodzenými, no veľmi čistými farbami — hmla nad močiarom je teraz červeno-belasá, ľadovec v diaľke sa trbliece ani hruda jantáru a po pláži sa rýchlo vznášajú zelenkasté tiene.
Obzeral som si v tom nádhernom svetle hotové základy a zúrivo som si šúchal mrznúce líca a nos. Tom, ktorý mi šiel tesne v pätách, úslužne oznamoval potrebné údaje, a keď žiara hasla, práve tak úslužne zapínal reflektor. A ako vždy bolo mŕtvolné ticho, iba čo mi pod opätkami škrípal zamrznutý piesok. Potom som počul hlasy: Majka s Vanderhosem sa vyšli nadýchať čerstvého povetria a pokochať sa v nebeskom divadle. Majke sa veľmi páčila polárna žiara — jediné, čo sa jej páčilo na tejto planéte. Bol som od lode dosť ďaleko, asi sto metrov, a nevidel som ich, no hlasy som zreteľne počul. Sprvu som ich počúval len na pol ucha. Majka vravela čosi o poškodených vrcholcoch stromov a Vanderhose hučal o erózii palubnej kváziorganiky — akiste zasa diskutovali o príčinách a okolnostiach záhuby „Pelikána“.
V ich rozhovore bolo čosi zvláštne. Opakujem: spočiatku som ich počúval nepozorne a až neskôr som pochopil, o čo ide. Zhovárali sa, akoby sa navzájom nepočúvali. Napríklad Vanderhose hovoriclass="underline" „Jeden planetárny motor ostal nepoškodený, inak by jednoducho nemohli manévrovať v atmosfére…“ A Majka húdla svoje: „Nie, Jakov, najmenej desať-pätnásť rokov. Pozrite na tie nánosy…“
Zišiel som do jedného základu lepšie si prezrieť dno, a keď som odtiaľ vyliezol, rozhovor bol súvislejší, no ešte menej som mu rozumel. Tí dvaja akoby nacvičovali divadelnú hru.
— A čo má byť toto tu? — spytovala sa Majka.
— Vyzerá to ako hračka, — odpovedal Vanderhose.
— Aj mne sa tak zdá. Ale prečo?
— Hobby. Nie je na tom nič zvláštne, je to veľmi rozšírené hobby.
Celkove mi to pripomínalo naše zábavy na základni, kým sme čakali na zoraďovanie. Vadim napríklad z ničoho nič zreval na celú jedáleň: „Kapitán! Rozhodol som sa zhodiť chvostovú časť a odísť do podpriestoru!“ — načo nejaký iný vtipkár ihneď zareagovaclass="underline" „Súhlasím s vaším rozhodnutím, kapitán! Nezabudnite na prednú časť, kapitán!“ — a tak ďalej.
Tento čudný rozhovor sa však čoskoro skončil. Zreteľne mľaskla membrána prielezu a znova nastalo ticho. Obzrel som si posledný základ, pochválil som Toma za dobrú prácu a prikázal som mu prepnúť Jacka na ďalšiu etapu. Záblesky polárnej žiary zhasli a v tme, ktorá nastala, som nevidel nič okrem bočných svetiel mojich robotov. Cítil som, že konček nosa mi už-už odpadne, preto som sa rozbehol k lodi, nahmatal membránu a skočil som do kesónu. Kesón je nádhera! Je to jedna z najčarovnejších lodných miestností. Akiste preto, lebo je to prvá miestnosť na lodi, ktorá človeku poskytuje sladký pocit domova: vrátil si sa do rodného, teplého, chráneného kúta z ľadovej, hrozivej cudziny. Z tmy do svetla. Zhodil som kožuch a odŕhajúc a šúchajúc si dlane, zamieril som do kabíny.
Vanderhose už tam sedel obložený svojimi papiermi a so smutne sklonenou hlavou na čisto prepisoval ďalšiu stranu záveru. Šifrovací stroj bystro rapotal pod jeho prstami.
— Moji chlapci už skončili základ, — pochvastal som sa.
— Uhm, — ozval sa Vanderhose.
— A aké to tam máte hračky? — spýtal som sa.
— Hračky… — roztržito zašomral Vanderhose. — Hračky? — spýtal sa, pričom stroj neprestával rapotať. — Ach, hračky… — Odložil hotový lista vzal ďalší.