Pokúsil som sa predstaviť, čo robí Malý, pripomenul som si horúcu pórovitú hmlu, rozmazané škvrny svetla, presnejšie, nie svetla, ale tepla, a tú rovnomernú žiaru, naplnenú virvarom čudných zvukov, i záhadný rad odrazov, ktoré neboli odrazmi… Nuž čo, akiste mu je tam teplo a útulne, je v dobre známom prostredí a má, veru má o čom rozmýšľať. Možno zaliezol do nejakého kúta medzi skalami a ťažko prežíva urážku, ktorá sa mu ušla od Majky. („Mam-ma…“ „Áno, zvonček,“ spomenul som si.) To, čo sa stalo, iste pokladá za veľmi nečestné. Ja na jeho mieste by som sem už nikdy neprišiel… A ako sa Komov zaradoval, keď Majka pripla Malému svoju obruč. „Si rúče dievča, Majka,“ povedal. „To je výborná šanca, ja by som to neriskoval…“ Napokon, aj tak by z tejto myšlienky nebolo nič. Konštruktéri „tretieho oka“ kadečo nedomysleli. Napríklad objektív by mal byť stereo… hoci, pravdaže, „tretie oko“ je určené na celkom iné ciele… No i tak sa podarilo čo-to vysliediť. Videli sme napríklad, že Malý letel. Ibaže ako, prečo a na čom letel?… A tá scéna pri dodrúzganom Pelikáne… Planéta neviditeľných. Áno, pravdepodobne by sa tu dali pozorovať zaujímavé veci, keby Komov dovolil vypustiť výskumnú družicu. Možno to dovolí teraz? Napokon, zaobišli by sme sa aj bez nej. Pri prvej príležitosti jednoducho prejsť lokátorovou skúšačkou po obzore…
Ozvala sa rádiovýzva. Pristúpil som k rádiostanici. Neznámy hlas veľmi zdvorilo, ba povedal by som až bojazlivo, požiadal Komova o rozhovor.
— Kto ho volá? — spýtal som sa nie práve najprívetivejšie.
— Tu je Gorbovskij, člen Komisie pre kontakty. — Sadol som si. — Musím sa pozhovárať s Gennadijom Jurievičom. Alebo spí?
— Hneď, Leonid Andrejevič, — zašomral som. — Už aj, Leonid Andrejevič… — Rýchlo som zapol interkom. — Komov, do kabíny, — povedal som. — Súrna výzva zo základne.
— Nie až taká súrna, — zaprotestoval Gorbovskij.
— Volá Leonid Andrejevič Gorbovskij, — slávnostne som dodal do interkomu, aby sa Komov dlho nemotal.
— Mládenec… — prihovoril sa mi Gorbovskij.
— Službu má Stas Popov, kybernetik! — zahlásil som. — Za mojej služby sa nestalo nič zvláštne!
Gorbovskij chvíľu mlčal, potom neisto povedaclass="underline"
— Pohov…
Počul som náhlivé kroky a do kabíny rýchlo vošiel Komov. Tvár mal prepadnutú, pohľad sklený, pod očami tmavé kruhy. Vstal som a uvoľnil som mu miesto.
— Tu Komov, počúvam, — prehovoril. — To ste vy, Leonid Andrejevič?
— Ja, dobrý deň… — ohlásil sa Gorbovskij. — Počúvajte, Gennadij, a nedá sa to urobiť tak, aby sme sa navzájom videli? Sú tu akési gombíky…
Komov pozrel na mňa a ruky sa mi samy načiahli k pultu a zapli videofón. My radisti máme zvyčajne videofón vypnutý. Pre rozličné príčiny.
— Aha, — s uspokojením povedal Gorbovskij. — Už vás začínam vidieť.
I na našej malej obrazovke sa zjavil obraz — z portrétov a opisov známa pretiahnutá a akoby trošku dovnútra vtlačená tvár Leonida Andrejeviča. Pravda, na portrétoch zvyčajne vyzeral ani dáky antický filozof, no teraz sa tváril trochu smutne, sklamane a na širokom čľapatom nose mal, na moje prekvapenie, škrabanec, ktorý vyzeral celkom čerstvý. Keď sa obraz ustálil, ustúpil som a tichučko som si sadol na služobné miesto. Čakal som, že ma už-už vyženú, preto som sa pustil sústredene skúmať uragánom sužované okolie.
— Po prvé, veľmi vám ďakujem, Gennadij. Prezrel som si všetky vaše materiály a musím vám povedať, že je to čosi celkom zvláštne. Úžasne zaujímavé, dômyselné, krásne… bleskurýchle… — hovoril Gorbovskij.
— Som polichotený, — ozval sa Komov. — Ale?
— Prečo ale? — začudoval sa Gorbovskij. — Chceli ste povedať a. A väčšina členov Komisie je toho istého názoru. Ťažko uveriť, že takú kolosálnu a výnimočnú prácu ste vykonali za dva dni a dve noci.
— Ja s tým nič nemám, — sucho povedal Komov. — Zhoda priaznivých okolností, nič viac.
— Nie, to nehovorte, — živo namietol Gorbovskij. — Priznajte sa, vopred ste vedeli, s kým máte do činenia. To veru nie je jednoduché — vedieť vopred. A potom — vaša rozhodnosť, intuícia…energia…
— Lichotíte mi, Leonid Andrejevič, — zapakoval Komov malinko zvýšeným tónom.
Gorbovskij chvíľu mlčal a potom sa veľmi ticho spýtaclass="underline"
— Gennadij, a ako si predstavujete ďalší osud Malého?
Pocit, že ma hneď, bez meškania, vo chvíli, čo najrýchlejšie a najkratšou cestou, vykážu z kabíny, vrcholil. Schúlil som sa a zadržal som dych.
Komov prehovoriclass="underline"
— Malý bude sprostredkovateľ medzi Zemou a domorodcami.
— Chápem, — povedal Gorbovskij. — To by bolo výborné. A ak sa kontakt neuskutoční?
— Leonid Andrejevič, — spustil Komov ostro. — Hovorme priamo. Vyslovme nahlas, na čo práve myslíme, i to, čoho sa najväčšmi obávame. Chcem zmeniť Malého na nástroj Zeme. Preto všetkými dostupnými prostriedkami a ak sa tak dá povedať, celkom neľútostne sa usilujem rekonštruovať v ňom človeka. Celá ťažkosť spočíva v tom, že ako vidieť, ľudská psychika, pozemský vzťah k svetu sú domorodcom, ktorí vychovali Malého, celkom cudzie. Odstrkujú nás od seba, nechcú nás. A týmto vzťahom k nám je skrz-naskrz presiaknuté i celé Malého podvedomie. Našťastie, alebo nanešťastie, domorodci ponechali v Malom dosť ľudského, aby sme sa mohli zmocniť jeho vedomia. Terajšia situácia je kritická. Malého vedomie patrí nám, avšak podvedomie im. Je to veľmi ťažký a riskantný konflikt, dobre si to uvedomujem, no dá sa vyriešiť. Potrebujem ešte doslovne pár dní na prípravu Malého. Odhalím mu skutočný stav vecí, oslobodím jeho podvedomie a Malý sa stane naším spolupracovníkom. Iste chápete, Leonid Andrejevič, akú cenu má pre nás taká spolupráca… Počítam s množstvom ťažkostí. Napríklad podvedomý odpor môže sa u Malého zmeniť — až mu odhalíme skutočný stav vecí — vo vedomé úsilie chrániť pred nami svoj „domov“, svojich záchrancov a vychovávateľov. Možno vzniknú nové nebezpečné a veľmi napäté situácie. No v jednom som si istý: určite budeme vedieť presvedčiť Malého, že naše civilizácie sú rovnoprávnymi partnermi so svojimi prednosťami i nedostatkami a on, ako sprostredkovateľ medzi nami, bude môcť po celý život čerpať z oboch strán, pričom sa nebude musieť obávať ani o jedných, ani o druhých. Bude pyšný na svoje výnimočné postavenie, jeho život bude radostný a plný… — Tu sa Komov odmlčal. — Musíme, sme povinní riskovať. Takáto príležitosť sa už nikdy nenaskytne. To je môj názor, Leonid Andrejevič.
— Rozumiem, — povedal Gorbovskij. — Poznám vaše myšlienky a cením si ich. Viem, v mene čoho navrhujete riskovať. No nepochybne súhlasíte, že riziko nesmie presahovať istú hranicu. Chápte, od samého začiatku som bol na vašej strane. Vedel som, že riskujeme, mal som strach, no zároveň som si mysleclass="underline" a čo ak si privykne? Aké perspektívy, aké možnosti!.. A okrem toho som mysleli na to, že vždy máme čas ustúpiť. Ani na um mi nezišlo, že chlapec bude tak vynikajúco komunikovať, že sa dostanete tak ďaleko už po štyridsiatich ôsmich hodinách. — Gorbovskij urobil prestávku. — Gennadij, kontakt sa neuskutoční. Je čas dať sa na ústup.
— Kontakt bude! — trval na svojom Komov.
— Nebude, — mäkko, no dôrazne namietol Gorbovskij. — Veď veľmi dobre viete, Gennadij, že máme do činenia s izolovanou civilizáciou. S rozumom, sústredeným na seba.