— To nie je izolácia, — povedal Komov. — To je len zdanlivá izolácia. Planétu sterilizovali a zjavne ju udržiavajú v takom stave. Ktovieprečo zachránili a vychovali Malého. A konečne, sú dobre informovaní o ľudstve. To je len zdanlivá izolácia, Leonid Andrejevič.
— Nuž, Gennadij, absolútna izolácia je teoretická idealizácia. Prirodzene, vždy zostáva nejaká funkčná činnosť, zameraná navonok, napríklad zdravotnícko-hygienická. Pokiaľ ide o Malého… Pravdaže, to všetko sú len dohady, no ak je civilizácia dosť stará, jej humanizmus sa mohol zmeniť na nepodmienený sociálny reflex, na sociálny inštinkt. Zachránili dieťa jednoducho preto, lebo pociťovali potrebu takejto akcie…
— To všetko je možné, — povedal Komov. — Teraz nejde o dohady. Dôležité je, že je to zdanlivá izolácia, že existujú možnosti nadviazať kontakt. Prirodzene, proces zbližovania bude veľmi dlhý. Možno bude treba poldruha, ba i dvakrát viac času ako na zblíženie s obyčajnou otvorenou civilizáciou… Nie, Leonid Andrejevič. O všetkom tom som uvažoval a sám dobre viete, že ste mi nepovedali nič nové. Váš názor stojí proti môjmu, to je všetko. Vy navrhujete cúvnuť, ja zasa chcem využiť túto jedinečnú šancu až do konca.
— Gennadij, to nie je len môj názor, že kontakt sa nenadviaže, — potichučky povedal Garbovskij.
— A kto ešte si to myslí okrem vás? — spýtal sa Komov s jemnou iróniou. — August Johann Maria Bader?
— Nie, nielen Bader. Priznám sa, Gennadij, zatajil som pred vami jeden tromf… Nikdy vám neprišlo na um, že Šura Semionov zotrel palubný denník nie na planéte, ale už v kozme; nie preto, lebo uvidel rozumné monštrá, ale preto, lebo už vo vesmíre bol vystavený útoku a usúdil, že na planéte existuje vysoko vyvinutá agresívna civilizácia? Nám to prišlo na um. Prirodzene, nie hneď. Najprv sme takisto ako aj vy urobili správne závery z nesprávneho predpokladu. No len čo v nás skrsla táto myšlienka, pustili sme sa prekutávať priestor okolo planéty. No a pred dvoma hodinami došla správa, že ho napokon objavili. — Gorbovskij sa odmlčal.
Vynaložil som obrovské úsilie, aby som nezakričaclass="underline" „Koho? Koho objavili?“ Gorbovskij akiste čakal na taký výkrik, no nedočkal sa. Komov čušal a Gorbovskij musel pokračovať.
— Je výborne zamaskovaný. Pohlcuje takmer všetky lúče. Nikdy by sme ho nenašli, keby sme ho špeciálne nehľadali, aj tu bolo treba použiť čosi celkom nové. Vysvetľovali mi čo, no nepochopil som, akýsi vákuový koncentrát. Slovom, našli sme ho a vzali na loď. Je to automatická družica, čosi ako ozbrojený strážnik. Niektoré konštrukčné detaily svedčia, že ju tu inštalovali Pútnici, a to veľmi dávno, pred stotisíc rokmi. Našťastie pre účastníkov projektu „Koráb“ mala na sebe len dve nálože. Prvá nálož bola vystrelená v pradávnych časoch, akiste sa už ani nedozvieme, na koho. Druhá nálož sa ušla Semionovovcom. Vysvetľujem si to tak, že Pútnici pokladali túto planétu za zakázanú. Otázka je prečo? Na základe toho, čo už vieme, je len jedna odpoveď: na vlastnej skúsenosti spoznali, že miestna civilizácia je nekomunikatívna, izolovaná, ba čo viac — kontakt by znamenal vážne otrasy pre túto civilizáciu. Keby na mojej strane stál len August Johann Maria Bader… No nakoľko sa pamätám, vždy ste sa s veľkou úctou vyjadrovali o Pútnikoch… — Gorbovskij sa zasa odmlčal. — Lenže nejde len o to. Pri ostatných rovnakých podmienkach, bez ohľadu na názor Pútnikov, mohli by sme si dovoliť veľmi opatrné, veľmi pozvoľné pokusy odstrániť izoláciu pôvodných obyvateľov planéty. V najhoršom prípade by sa naše skúsenosti obohatili o ďalší záporný výsledok. Označili by sme planétu nejakou značkou a pobrali by sme sa domov. Týkalo by sa to len našich dvoch civilizácií… No ide o to, že medzi našimi dvoma civilizáciami, ako medzi kladivom a nákovou, sa teraz ocitla tretia civilizácia a za ňu, Gennadij, za jej jediného predstaviteľa Malého, už pár dní nesieme plnú zodpovednosť.
Počul som, ako si Komov hlboko vzdychol a nastalo dlhé ticho. Keď Komov znova prehovoril, mal akýsi nezvyčajný, nalomený hlas. Začal hovoriť o Pútnikoch; čudoval sa, že sa Pútnici umiestením strážnej družice dopustili rizika, hraničiaceho so zločinom, no potom sám pripomenul nepriame údaje, podľa ktorých Pútnici vždy cestovali v celých eskadrách a akákoľvek družica podľa nich nemôže byť ničím iným, iba automatickou sondou. Ďalej hovoril o tom, že i na Zemi sa končí polstoročná barbarská epocha individuálnych letov na voľný výskum — znamená to priveľa obetí, priveľa hlúpych chýb a primálo úžitku.
— Áno, — prisvedčil Gorbovskij, — i ja som nato myslel.
Potom Komov spomenul prípady, keď záhadne zmizli automatické výskumné družice vypustené k niektorým planétam.
— Nijako sme nestačili analyzovať, prečo sa vlastne stratili, no teraz sa nám tieto prípady ukazujú v novom svetle.
— Správne! — nadšene sa pridal Gorbovskij. — O tomto som ešte nepremýšľal, je to veľmi zaujímavá myšlienka.
Potom hovorili o strážnej družici, čudovali sa, že niesla len dve nálože, pokúsili sa odhadnúť, aké asi teda museli byť predstavy Pútnikov o obývanosti vesmíru, prišli na to, že v konečnom dôsledku sa neveľmi odlišovali od našich predstáv, mimovoľne vzniká myšlienka, že Pútnici sa zrejme chystali vrátiť sem, no ktovieprečo sa nevrátili. Možno má pravdu Borovik, ktorý sa nazdáva, že Pútnici opustili galaxiu. Komov položartovne vyslovil predpoklad, že práve títo domorodci sú Pútnikmi, ktorí keď sa upokojili a dostatočne zásobili vonkajšími informáciami, izolovali sa. Gorbovskij zasa urobil narážku na Komovove idey a žartom sa ho začal vypytovať, ako hodnotiť takúto evolúciu Pútnikov z hľadiska teórie vertikálneho pokroku.
Potom sa pozhovárali o zdraví doktora Mboga, odrazu preskočili na pacifikovanie akejsi Ostrovnej ríše a na nejakého Karola Ludwiga, ktorý mal v tejto pacifikácii istú úlohu a ktorého ktovieprečo tiež nazývali Pútnikom, hladko a nebadane prešli od Karola Ludwiga k otázke hraníc kompetencie Rady galaktickej bezpečnosti, zhodli sa v tom, že do jej kompetencie patria len humanoidné civilizácie… Čoskoro som už nerozumel, o čom hovoria, a najmä prečo hovoria práve o tom.
Potom Gorbovskij povedaclass="underline"
— Celkom som vás utrápil, Gennadij, prepáčte. Choďte si odpočinúť. Veľmi dobre mi padlo pozhovárať sa s vami. Veď sme sa tak dávno nevideli.
— No onedlho sa zasa uvidíme, — trpko povedal Komov.
— Áno, tak o dva dni. Bader je už na ceste, aj Borovik. Nazdávam sa, že pozajtra bude celá Komisia pre kontakty na základni.
— Teda do videnia do pozajtra, — povedal Komov.
— Odovzdajte odo mňa pozdrav vášmu strážnemu… tuším, Stasovi. Je veľmi taký… povedal by som… vojenský. A Jakova, Jakova určite pozdravte! No a prirodzene, i všetkých ostatných.
Rozlúčili sa.
Sedel som ticho ako myš a ďalej som bezmyšlienkovite vyvaľoval oči na výhľadovú obrazovku, pričom som nič nevidel, nič nechápal. Za chrbtom som nepočul ani hlások. Minúty sa vliekli neznesiteľne pomaly. Tak rád by som sa obrátil, až mi krk zmeravel a pichalo ma pod lopatkou. Bolo mi celkom jasné, že Komovom to otriaslo. Tak či tak, mňa to ohromilo… Hľadal som odpoveď namiesto Komova, no hlavou mi nezmyselne vírilo len jedno: „A čo ma je po Pútnikoch? Nevídali, Pútnici! I ja sám som v istom zmysle Pútnik…“
Vtom Komov povedaclass="underline"
— No a váš názor, Stas?
Len-len že som nevytresoclass="underline" „A čo nás je po Pútnikoch?“, no ovládol som sa. Aby som sa zatváril čo najdôležitejšie, ešte sekundu som sedel v predošlej polohe, potom som sa obrátil i s kreslom. Komov, s bradou položenou na prepletené prsty, pozeral na zhasnutú obrazovku videofónu. Oči mal privreté, ústa akési smutné.