— Podľa všetkého musíme vyčkať… — povedal som. — Čo sa dá robiť… No a Malý azda už ani nepríde… V každom prípade, tak skoro nepríde…
Komov sa uškrnul kútikom úst.
— Lenže Malý príde, — povedal. — Priveľmi rád kladie otázky. A viete si predstaviť, koľko nových otázok má teraz?
Bolo to takmer doslovne to isté, čo povedal v jedálni i Vanderhose.
— Nuž potom… — zahundral som nerozhodne, — nuž potom je azda aj lepšie…
No čo som mu ja mohol povedať? Čo mohol po Gorbovskom a po Komovovi povedať dvadsaťročný radový kybernetický technik s praxou šesť a pol dňa — mládenec azda nie zlý, usilovný, zaujímajúci sa o svoju prácu a kadečo podobné, no, musím sa rovno priznať, nie ktovieaký múdry, dosť naivný a nerozhľadený…
— Azda, — chabo utrúsil Komov. Vstal a šúchajúc podošvami pobral sa k dverám, no na prahu zastal. S tvárou odrazu znetvorenou takmer vykríkoclass="underline" — Naozaj nikto z vás nechápe, že Malý… to je jedinečná príležitosť, v podstate absurdná, a preto jedinečná a posledná! Také dačo sa predsa už nikdy nestane. Rozumiete? Nikdy!
Odišiel. Ostal som sedieť tvárou obrátený k rádiostanici a chrbtom k obrazovke a usiloval som sa vyznať sa ani nie tak vo svojich myšlienkach, ako v citoch. Nikdy!.. Pravdaže, nikdy. Ako sme sa tu všetci zamotali! Úbohý Komov, úbohá Majka, úbohý Malý… Ale kto je najúbohejší? Teraz, prirodzene, odídeme odtiaľto. Malému sa uľaví, Majka pôjde študovať za učiteľku, takže azda najúbohejší je Komov. Veď to je akoby naschváclass="underline" naďabiť — osobne naďabiť! — na unikátnu situáciu, na unikátnu možnosť postaviť svoje myšlienky na experimentálny základ, a odrazu je po všetkom! Malý, ktorý sa mal stať verným pomocníkom, neoceniteľným sprostredkovateľom, hlavnou údernou silou, ktorá by rozdrvila všetky zábrany, mení sa z ničoho nič na hlavnú prekážku… Otázka sa predsa nedá stavať takto: Malého budúcnosť alebo vertikálny pokrok ľudstva. Iste je tu akási logická finta… Alebo nie? Alebo sa naozaj má otázka stavať takto? Ľudstvo predsa… V zadumaní som sa otočil v kresle tvárou k obrazovke, roztržite som sa rozhliadol po okolí a zhíkol som. Všetky veľké otázky mi vo chvíli vybŕkli z hlavy.
Po uragáne ani stopy, akoby nikdy nebol. Všetko vôkol bolo biele od inovate a snehu a Tom stál tesne pri lodi, na samej hranici mŕtveho pásma pred vstupným prielezom. Hneď som pochopil, že Malý tam sedí na snehu a netrúfa si vstúpiť — osamotený, mučený dvoma civilizáciami.
Vyskočil som a cvalom som sa hnal po chodbe. V kesóne som mechanicky chcel schmatnúť svoj kožuch, no hneď som ho aj odhodil, celým telom som vrazil do membrány prielezu a vyrútil som sa von. Malý nikde! Hlúpy Tom zapálil svetielko — žiadal príkazy. Všetko bolo biele a iskrilo sa vo svetle zábleskov polárnej žiary. Iba pred prielezom, pri mojich nohách sa černela akási okrúhla vec. V prvej chvíli mi veru kadečo zišlo na um. Horko-ťažko som sa prinútil a zdvihol tú vec.
Bola to naša lopta. A na loptu bola navlečená obruč s „tretím okom“. Objektív bol dodrúzganý a celá obruč vyzerala, ani čo by ju práve vytiahli spod lavíny.
A na snehovej prikrývke nikde ani stopa.
ZÁVER
Volá ma zakaždým, keď sa mu žiada pozhovárať sa.
— Dobrý deň, Stas, — prihovorí sa mi. — Pozhovárame sa, áno?
Na kontakt určili štyri hodiny denne, no Malý nikdy nedodržiava plán. Neuznáva ho. Volá ma, keď spím, alebo sedím vo vani, keď píšem správy alebo sa pripravujem na ďalší rozhovor s ním, keď pomáham chlapcom, ktorí po skrutke rozoberajú ochrannú družicu Pútnikov… Nehnevám sa. Na neho sa človek nemôže hnevať.
— Dobrý deň, Malý, — odpovedám. — Prirodzene, pozhovárajme sa.
Prižmuruje oči ako od radosti a kladie mi štandardnú otázku:
— Stas, si to naozaj ty? Alebo je to len tvoj obraz?
Presviedčam ho, že som to ja, Stas Popov osobne, a nijaké obrazy. Už veľa ráz som mu vysvetľoval, že neviem vyrábať obrazy a akiste to už dávno pochopil, no zakaždým začína rozhovor touto otázkou. Hádam takto žartuje, alebo si ináč nevie predstaviť normálnu výmenu pozdravov, a možno sa mu jednoducho páči slovo „obraz“. Má svoje obľúbené slová — „obraz“, „fenomenálne“, „luskáčik“, „češirská mačka“!..
A už aj začína:
— Prečo oko vidí?
Objasňujem mu, prečo oko vidí. Sústredene počúva, pričom sa chvíľami dlhými citlivými prstami dotýka svojich očí. Je výborný poslucháč, a hoci sa už zbavil zvyku hádzať sa ako zmyslov zbavený, keď ho niečo mimoriadne prekvapí, ustavične cítim v ňom akúsi horúčku, skrytú búrlivú vášeň, neopísateľné, všetko pohlcujúce vytrženie z poznávania, aké je mne, žiaľ, nedostupné.
— Fenomenálne! — pochváli ma, keď končím. — Luskáčik! Porozmýšľam o tom a zasa sa spýtam…
Mimochodom, jeho samostatné úvahy o tom, čo počul (zúrivý tanec svalov na tvári, komplikované vzory z kameňov, prútov, lístia), vedú niekedy k veľmi čudným otázkam. Tak aj teraz:
— Ako ste zistili, že ľudia rozmýšľajú hlavou? — spytuje sa.
Trochu ma to zaskočilo a začínam jachtať odpoveď. Naďalej ma veľmi pozorne počúva, postupne sa mi darí ako-tak vyplávať, nahmatávam pevnú zem pod nohami a všetko ide navonok hladko, obaja vyzeráme spokojní, no keď končím, Malý vyhlási:
— Nie. To je veľmi neúplné. Vždy a všade to takto nebýva. Ak myslím iba hlavou, nuž teda prečo vôbec nemôžem rozmýšľať bez rúk?
Cítim, že sa dostávame na neistú pôdu. Centrum mi kategoricky nariadilo stoj čo stoj sa vyhýbať rozhovorom, ktoré by mohli Malého priviesť na myšlienku o domorodcoch. A musím povedať, že urobilo správne. No nedarí sa mi celkom sa vyhnúť takým rozhovorom a v poslednom čase som si všimol, že Malý akosi veľmi bolestivo prežíva, ešte i keď sa sám odvoláva na svoj spôsob života. Žeby začínal tušiť? Ktohovie… Deň čo deň čakám, že sa ma rovno opýta. Želám si tú otázku a zároveň sa jej bojím…
— Prečo vy môžete, a ja nemôžem?
— To ešte poriadne neviem, — priznávam sa a opatrne dodávam: — Azda predsa len nie si celkom človek…
— Teda čo je potom človek? — spytuje sa ihneď. — Čo je to celkom človek?
Nemám jasnú predstavu, ako mu mám odpovedať na takú otázku, a sľubujem, že mu o tom porozprávam pri ďalšom stretnutí. Pod jeho vplyvom som sa stal ozajstným polyhistorom. Niekedy po celý deň a noc hlcem a spracúvam informácie. Pre mňa pracuje Hlavné informačné stredisko i najväčší odborníci v rozmanitých vedeckých odvetviach, mám právo kedykoľvek sa spojiť s ktorýmkoľvek z nich a požiadať, aby mi vysvetlili napríklad modelovanie P-abstrakcií, metabolizmus u hlbinných foriem života, metodiku zostavovania šachových úloh…
— Vyzeráš vyčerpane, — súcitne poznamenáva Malý. — Unavil si sa?
— To nič, — vravím. — Dá sa to zniesť.
— Čudné, že môžeš ustať, — hovorí zamyslene. — Ktovieprečo, ale ja sa nikdy neunavím. Čo je to vlastne únava?
Nadýchnem sa a púšťam sa do výkladu o únave. Počúva a pritom rozkladá pred sebou kamienky, ktoré preňho opracoval starý dobrý Tom do formy kocky, gule, kvádra, kužeľa a zložitejších útvarov. Vo chvíli, keď končím, pred Malým vyrastá veľmi zložitá konštrukcia, ktorá sa neponáša absolútne na nič, no v istom zmysle je harmonická a čudne logická.