— Dobre si to porozprával, — vraví Malý. — Povedz mi, náš rozhovor sa nahráva?
— Prirodzene.
— Aký je obraz? Dobrý, zreteľný? Obraz!
— Ako vždy.
— Tak nech si starý otec pozrie tento obrazec. Pozri, starý otec: uzol chladnutia je tu, tu a tu…
Starý otec Malého, Pavel Alexandrovič Semionov, pracuje v oblasti realizácie abstrakcií v zmysle Parcivala. Je dosť priemerným vedcom, no je vysoko odborne vzdelaný a Malý udržiava s ním nepretržitý tvorivý kontakt. Pavel Alexandrovič mi hovoril, že Malý často rozmýšľa naivne, no vždy originálne a niektoré z jeho konštrukcií majú istý význam pre Parcivalovu teóriu.
— Určite, — hovorím. — Hneď mu ho odovzdám. Ešte dnes.
— A možno sú to nezmysly, — nečakane hovorí Malý a jedným pohybom zmetie celú svoju konštrukciu. — Čo teraz robí Leva? — spytuje sa.
Leva je hlavný inžinier základne, veľký figliar a žartovník. Keď Leva s Malým beseduje, priestor okolo planéty sa napĺňa chichotom a zápalistým výskaním, takže sa ma zmocňuje čosi ako žiarlivosť. Malý má Levu veľmi rád a zakaždým sa naňho spytuje. Niekedy sa spýta i na Vanderhoseho, a z otázky sa dá vycítiť, že sladké tajomstvo bokombrád dosiaľ ostalo preňho nerozriešené a trápi ho. Raz či dva razy sa spýtal na Komova. Musel som mu vysvetliť, čo je projekt „Koráb-2“ a prečo tento projekt potrebuje xenopsychológa. No na Majku sa nespytoval ani raz. Keď som sa sám pokúsil zaviesť reč na ňu a pokúsil som sa objasniť mu, že ak ho aj Majka oklamala, nuž len na jeho prospech, že z nás štyroch Majka prvá pochopila, ako mu je ťažko a ako potrebuje pomoc. Daromne som sa namáhal, Malý jednoducho vstal a odišiel. A rovnako zareagoval, keď som sa raz len tak medzi rečou podujal vysvetliť mu, čo je lož.
— Leva spí, — vravím. — U nás je teraz noc, správnejšie nočný palubný čas.
— Tak teda aj ty si spal? Zasa som ťa zobudil?
— To nič, — hovorím úprimne. — Zhovárať sa s tebou je zaujímavejšie ako spať.
— Nie. Choď a spi, — kategoricky mi nariaďuje Malý. — Sme my zvláštne bytosti. Bezpodmienečne musíme spať.
To „my“ je hotový balzam na moje srdce. Napokon, Malý v poslednom čase často hovorí „my“, už som si na to začal i navykať.
— Choď spať, — opakuje Malý. — Ale ešte mi povedz: kým budeš spať, nikto nepríde na tento breh?
— Nikto, — hovorím to, čo vždy. — Môžeš byť spokojný.
— To je dobre, — vydýchne uľahčene. — Tak spi, a ja budem rozmýšľať.
— Pravdaže, len rozmýšľaj, — hovorím.
— Do videnia, — lúči sa Malý.
— Do videnia, — odpovedám a vypínam.
No viem, čo bude nasledovať, a nehýbem sa od obrazovky. Je mi celkom jasné, že dnes sa zasa nevyspím.
Malý sedí vo svojej zvyčajnej polohe, na ktorú som si už zvykol, preto sa mi teraz nezdá taká nepohodlná a mučivá. Chvíľu hľadí na zhasnutú obrazovku umiestenú na čele starého Toma, potom zdvihne zrak k nebu, akoby tam, v dvestokilometrovej výške chcel rozoznať moju základňu, spojenú s družicou Pútnikov, a za jeho chrbtom sa rozprestiera známa krajina zakázanej planéty Koráb — piesočné duny, pohybujúca sa čiapka hmly nad horúcim močiarom, vzadu pochmúrny končiar a nad ním tenké, dlhé čiary obrovských, naďalej a azda i navždy záhadných konštrukcií, čo vyzerajú ako pružné, nepokojne sa chvejúce antény nejakého fantastického hmyzu.
U nich je teraz jar, na kríkoch rozkvitli veľké, prekvapujúco pestré kvety, nad dunami vanie teplý vánok. Malý sa roztržite obzerá, prehrabáva sa vo vyhladených kamienkoch. Ponad plece pozerá ku končiaru, odvracia sa, skloní hlavu a chvíľu nehybne sedí. Nato sa rozhodne, načiahne ruku rovno ku mne a stlačí klapku výzvy tesne pod Tomovým nosom.
— Dobrý deň, Stas, — hovorí. — Už si si pospal?
— Áno, — odpovedám. Je mi do smiechu, hoci sa mi chce, strašne spať.
— Ale by bolo dobre zahrať sa teraz, však, Stas?
— Áno, — súhlasím. — Nebolo by zle.
— Svrček na peci, — povie a chvíľu mlčí. Čakám.
— Dobre, — čulo hovorí Malý. — Tak sa teda zasa pozhovárame, dobre?
— Pravdaže, — prisviedčam. — Zhovárajme sa.
Arkadij Strugackij
Boris Strugackij
Planéta pre Panťanov
Z ruského originálu Malyš, Detskaja literatúra, Leningrad 1973,
preložila Viktória Slobodníková.
Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1976, ako 3195. publikácia a 28. zväzok edície Zenit, ktorú rediguje dr. Ivan Izakovič.