Najprv som si v kesóne vzal nový kožuch, potom som šiel do svojej kabíny, pri dverách som zakašlal, akoby som chcel dakoho upozorniť, že vchádzam, vstúpil som, ľahol som si na lôžko tvárou k stene a kožuch som si pretiahol až cez hlavu. Pritom som výborne chápal, že všetko, čo robím, nemá nijaký zmysel. Do kabíny som sa pobral s celkom jasným cieľom, no už som zabudol s akým. A tak som si ľahol a poprikrýval sa, akoby som chcel komusi ukázať, že práve pre toto som sem šiel.
V mojom konaní bolo čosi hysterické, a keď som sa trochu spamätal, celkom som sa potešil, že hystéria sa u mňa prejavila takouto vcelku neškodnou formou. Bolo mi jasné, že moja práca tu sa skončila. A vôbec, akiste už nikdy nebudem môcť pracovať vo vesmíre. Pravdaže, strašne ma to škrelo a — škoda reči! — aj som sa hanbil, že som nevydržal, zlyhal som v prvej praktickej práci, hoci ma poslali — aspoň to tak vyzerá — na najbezpečnejšie a najpokojnejšie miesto. Mrzelo ma i to, že som takáto nervová ruina a že som kedysi tak samoľúbo ľutoval Kaspara Manukiana, keď neobstál v konkurze na projekt „Koráb“ vraj pre zvýšenú nervovú vzrušivosť. Svoju budúcnosť som videl v najčernejšom svetle — tiché sanatória, lekárske prehliadky, procedúry, opatrné otázky psychológov a celé more súcitu a ľútosti, ničivé prívaly súcitu a ľútosti, valiace sa na mňa zo všetkých strán…
Šmahom som odhodil kožuch a vstal som. Dobre, povedal som tichu a pustote, zvíťazili ste. Gorbovskij zo mňa nie je. Dajako to prežijem… V poriadku. Ešte dnes o všetkom porozprávam Vanderhosemu a zajtra ma už iste niekto príde vystriedať. Doparoma, a ako to vyzerá u mňa na stavenisku! Tom je demobilizovaný, grafikon narušený a vedľa dráhy to sprosté jamisko… Vtom sa mi rozjasnilo, po čo som sem prišiel, vytiahol som zásuvku stola, našiel som kryštalofón so zápisom irukánskych vojenských pochodov a pedantne som si ho zavesil k lalôčiku pravého ucha. Zvuková clona, povedal som si posledný raz. Vzal som kožuch pod pazuchu, vyšiel som do kesónu, pár ráz som hlboko vdýchol a vydýchol, aby som sa celkom upokojil, nato som zapol kryštalofón a vykročil som z lode.
Teraz mi bolo dobre. Okolo mňa i vo mne revali barbarské trúby, cvendžali spieže, rachotili bubny. Telemské légie, pokryté oranžovým prachom, ťažkým, ráznym krokom pochodovali cez starodávne mesto Setem, blčali veže, krovy sa rúcali, baranidlá desivo rachotili a načisto gniavili rozvahu nepriateľa. Znova som sa pustil do Tomovho vnútra a teraz už, obklopený a ohradený týmito zvukmi tisícročnej minulosti, nerušene som dokončil údržbu.
Jack a Rex už zarovnávali jamu a Tomove vnútornosti sa nahusťovali poslednými litrami argónu, keď som nad plážou zbadal rýchlo narastajúcu čiernu škvrnu. Vracal sa raketový klzák. Pozrel som na hodiny — o dve minúty osemnásť hodín miestneho času. Vydržal som. Teraz som už mohol vypnúť tympany a bubny a znova uvážiť, či sa oplatí znepokojovať Vanderhoseho a otravovať základňu. Nebude také jednoduché nájsť za mňa náhradu, sú to predsa mimoriadne udalosti a pre toto sa môže zdržať práca na celej planéte, prihrnú sa sem všelijaké komisie, začnú sa kontrolné previerky a ďalšie kontroly, práca sa zastaví. Vadik bude behať zlostný ani čert, no a keď si predstavím, ako na mňa pozrie doktor xenopsychológie Gennadij Komov, člen Komisie pre kontakty, špeciálny splnomocnenec pre projekt „Koráb“, nádejný vedec, obľúbený žiak doktora Mboga, nový konkurent a spolubojovník samého Gorbovského… Nie, musím si to všetko dôkladne premyslieť. Hľadel som, ako sa blíži klzák, a utvrdzoval som sa: naozaj si to musím čo najdôkladnejšie premyslieť. Po prvé, mám pred sebou ešte celý večer, a po druhé, azda by nebolo zle na čas to odsunúť. Koniec koncov, moje zážitky sa týkajú len mňa, ale môj odchod do výslužby sa už netýka len mňa, lež dá sa povedať, zasiahne všetkých. A navyše zvuková kulisa sa výborne osvedčila. Takže hádam to predsa necháme na neskôr. Áno, to bude najlepšie…
Všetky tieto myšlienky mi hneď vyfúklo z hlavy, len čo som videl, ako sa tvári Majka a Vanderhose. Komov vyzeral ako vždy, to znamená, že hľadel tak, akoby všetko navôkol už oddávna patrilo len jemu a celkom ho zunovalo. Lenže Majka bola v tvári bledá, až sinavá, akoby jej bolo zle. Komov už zoskočil na piesok a stručne sa ma spýtal, prečo som neodpovedal na rádiovýzvy. Vtom mu pohľad skĺzol na kryštalofón na mojom uchu, opovržlivo sa uškrnul a pobral sa do lode. Ani nepočkal, čo mu odpoviem. Aj Vanderhose nenáhlivo vyliezol z klzáka a blížil sa ku mne. Smutne pokyvoval hlavou a väčšmi než inokedy mi pripomínal postaršiu chorú ťavu. No Majka ďalej nehybne sedela na svojom mieste, nadurdená, s bradou zaborenou do kožušinového goliera, oči mala akési sklené a ryšavé pehy akoby jej očerneli.
— Čo sa stalo? — spýtal som sa naľakane.
Vanderhose zastal predo mnou, zaklonil hlavu a vystrčil spodnú čeľusť. Nato ma chytil za plece a zľahka potriasol. Srdce mi zovrelo od strachu, nevedel som, čo si mám myslieť. Vanderhose ma znova zadrmal za plece a povedaclass="underline"
— Veľmi smutný objav, Stas. Našli sme rozbitú loď.
Kŕčovite som prehltol a spýtal som sa:
— Našu?
— Hej, našu.
Majka vyliezla z klzáka, malátne mi kývla rukou a zamierila k lodi.
— Veľa mŕtvych? — spýtal som sa.
— Dvaja, — odpovedal Vanderhose.
— Kto?
— Predbežne nevieme. Je to stará loď. K havárii došlo pred mnohými rokmi.
Chytil ma pod pazuchu a vykročili sme za Majkou. Trochu mi odľahlo na srdci. V prvej chvíli som, pravdaže, usúdil, že stroskotal niekto z našej expedície. Ale aj tak…
— Nikdy sa mi táto planéta nepáčila, — vykĺzlo mi.
Vošli sme do kesónu, vyzliekli sme sa a Vanderhose začal dôkladne čistiť svoj kožuch od bodľačia a pichliačov. Nečakal som naňho a šiel som za Majkou. Ležala na posteli, nohy mala skrčené pod seba, tvár obrátenú k stene. Jej póza mi hneď čosi pripomenula. Povedal som si: len pokojne, bez akéhokoľvek fňukania a súcitu. Sadol som si k stolu, poklepkal som prstami a veľmi vecne som sa spýtaclass="underline"
— Počúvaj, naozaj je to stará loď? Vander vraví, že havarovala pred niekoľkými rokmi. Je to pravda?
— Hej, — odpovedala Majka po chvíli, no neobrátila sa.
Úkosom som pozrel na ňu. Dušu akoby mi rozbrázdili ostré mačacie pazúry, no takisto vecne som pokračovaclass="underline"
— Pred koľkými rokmi? Desiatimi? Dvadsiatimi? Veď je to hlúposť. Planétu predsa objavili len pred dvoma rokmi…
Majka neodpovedala. Znova som zabubnoval prstami a hlbším hlasom, no ešte vždy vecne som povedaclass="underline"
— I keď, pravdaže, mohli to byť nejakí priekopníci vesmírneho prieskumu… voľní bádatelia… Sú tam dvaja, však?
Nato sa Majka na lôžku vymrštila, oprela sa oboma dlaňami o prikrývku a sadla si tvárou ku mne.
— Dvaja! — zakričala. — Áno, dvaja, ty bezcitné poleno! Chumaj!
— No počkaj, — povedal som ohromene. — Čo to má znamenať?
— Načo si sem prišiel? — Teraz takmer šepkala.
— Choď si k svojim robotom a s nimi uvažuj, pred koľkými rokmi sa to stalo, aká je to hlúposť a prečo sú tam dvaja a nie traja, nie siedmi…
— Ale veď počkaj, Majka! — zvolal som zúfalo.
— To som predsa vôbec nechcel…
Zakryla si tvár rukami a nezrozumiteľne prehovorila:
— Všetky kosti majú polámané… no ešte žili…pokúšali sa dačo urobiť… Počúvaj, — požiadala ma a zložila si ruky z tváre, — prosím ťa, odíď. O chvíľu vyjdem. Onedlho.
Opatrne som vstal a vyšiel som. Rád by som ju objal, povedal jej niečo prívetivé a povzbudzujúce, no nevedel som utešovať. Na chodbe sa ma odrazu zmocnila triaška. Zastal som a počkal, kým to prejde. To je ale deň! Teraz predsa nemôžem nikomu nič povedať. A azda to ani nie je potrebné. Otvoril som oči a vidím, že v dverách kabíny stojí Vanderhose a pozerá na mňa.