Stavebným materiálom pre kybernetické systémy daného typu, — povedal som čo najodmeranejšie, — je materiál, ktorý má kybernetický systém pod nohami. V tomto prípade je to zrejme piesok.
— A skaly, — dodal nedbanlivo a zavesil si kožuch na vešiak.
To ma dožralo. Toto už naozaj nebola jeho vec, preto som vyzývavo zareagovaclass="underline"
— Áno! Ak sa nájdu, nuž i skaly.
Prvý raz mi pozrel do očí.
— Obávam sa, Popov, že ste ma nesprávne pochopili, — ozval sa nečakane mäkko. — Vôbec sa vám nechcem miešať do práce. Jednoducho mám isté pochybnosti a obraciam sa na vás, lebo ste jediný človek, ktorý ich môže rozriešiť.
Nuž čo, ak na mňa idú pekne, i ja pekne.
— Pravdaže, vo všeobecnosti sú im skaly nanič, — povedal som. — Včera mi systém trochu strečkoval a stroje porozhadzovali skaly po celom stavenisku. Ktovie, prečo to urobili. Prirodzene, potom ich pozbierali.
Prikývol.
— Hej, všimol som si. A aká to bola porucha?
Niekoľkými slovami som mu porozprával o včerajšku, pričom som sa, pravdaže, nezmieňoval o intímnych podrobnostiach. Počúval, prikyvoval, napokon schytil svoj konárik, poďakoval sa mi za vysvetlenie a odišiel. Až v jedálni, keď som jedol pohánčenú kašu so studeným mliekom, som si uvedomil, že som sa vlastne vôbec nedozvedel, aké pochybnosti trápili miláčika doktora Mboga a do akej miery sa mi podarilo ich vyriešiť. A či sa mi to vôbec podarilo. Prestal som jesť a pozrel som na Komova. Nie, podľa všetkého sa mi to nepodarilo.
Gennadij Komov sa zvyčajne tvári ako človek nie z tohto sveta. Večne pátra po niečom za ďalekými obzormi a rozmýšľa o čomsi svojom, úžasne vznešenom. Na zem schádza, len ak sa niekto alebo niečo, či už náhodou alebo úmyselne, postaví do cesty jeho výskumom. Vtedy pevnou rukou, často veľmi neľútostne, odstraňuje prekážku a zasa vzlieta na svoj Olymp. Aspoň takéto reči o ňom kolujú, a vlastne ani sa niet čomu čudovať. Keď sa človek zaoberá problémom inoplanetárnych psychológií, pričom úspešne bojuje v najprednejšej línii a ani trochu sa nešetrí, a keď je navyše, ako sa vraví, vynikajúcim „futurmajstrom“ planéty, dá sa mu veľa odpustiť a prijímať jeho spôsoby s istou zhovievavosťou. Koniec koncov, nie všetci môžu byť takí očarujúci ako Gorbovskij alebo doktor Mbog.
Na druhej strane som si v posledných dňoch čoraz častejšie s prekvapením a trpkosťou pripomínal Tatianine nadšené reči o Komovovi. Pracovala s ním celý rok, podľa mňa bola doňho zaľúbená a vyjadrovala sa o ňom ako o človeku mimoriadne družnom, veľmi duchaplnom a kadečo podobné. Hovorievala o ňom ako o duši spoločnosti. Aká môže byť spoločnosť s takouto dušou, to si veru neviem predstaviť.
Tak veru, Gennadij Komov nerobil vždy na mňa dojem človeka z tohto sveta. No dnes pri raňajkách sa priam prekonával. Jedlo si hojne posýpal soľou. Posype, ochutná a roztržito odprace tanier do šachty na odpadky. Horčicu si pomýlil s maslom. Natrie si sladkú hrianku horčicou, zahryzne a roztržito ju odhodí hneď za tanierom. Jakovovi Vanderhosemu neodpovedal na otázky, no zato sa ani pijavica prilepil na Majku a vypytoval sa, či pri mapovaní chodia ustavične s Vanderom alebo sa niekedy rozlúčia. A chvíľami sa z ničoho nič začal nervózne obzerať, ba raz vyskočil, vybehol na chodbu, zdržal sa tam pár minút a vrátil sa akoby nič a zasa sa dal natierať hrianku tou nešťastnou horčicou, kým mu ju celkom nevzali.
I Majka bola nervózna. Odpovedala nesúvisle, hľadela do taniera a po celé raňajky sa ani raz neusmiala. Napokon, chápal som, čo sa s ňou robí. Pred takým podujatím by som sa i ja znervózňoval. Koniec koncov je Majka moja rovesníčka, aj keď má oveľa viac pracovných skúseností, hoci to nie sú také skúsenosti, aké bude potrebovať dnes.
Slovom, Komov bol nervózny, Majka tiež, ba aj Vanderhose pri pohľade na nich začal prejavovať nepokoj, takže mi bolo jasné, že v tejto situácii hovoriť o mojej prípadnej účasti na nadchádzajúcej expertíze by bolo prinajmenšom veľmi nevhodné. Uvedomil som si, že zasa mám pred sebou celý pracovný deň ticha a prázdna, a začal som sa znervózňovať i ja. Atmosféra pri stole bola priam nabitá napätím. Nato Vanderhose ako veliteľ lode a lekár rozhodol sa zmierniť túto atmosféru. Zaklonil hlavu, vystrčil čeľusť a dlho pozeral na nás ponad konček nosa. Ryšavé bokombrady mu trčali na obe strany. Na začiatok porozprával niekoľko anekdot zo života astronautov. Anekdoty boli staré, otrepané. Nútil som sa do úsmevu, Majka vôbec nereagovala a Komov reagoval akosi čudne. Počúval pozorne a vážne, pri zdôraznených miestach prikyvoval a napokon si Vanderhoseho zamyslene obzrel a sugestívne povedaclass="underline"
— Viete, Jakov, k bokombradám by vám veľmi svedčali brmbolčeky na ušiach.
Bolo to trefné, za iných okolností by som sa potešil duchaplnému slovu, teraz sa mi to však zdalo veľmi netaktné. No Vanderhose mal zrejme opačný názor. Samoľúbo sa uškrnul, zohnutým prstom si našuchoril bokombrady, najprv ľavú, potom pravú, a vyrozprával nasledujúci príbeh.
Na istú civilizovanú planétu prichádza pozemšťan, nadväzuje kontakt a ponúka domorodcom svoje služby najväčšieho odborníka na Zemi v konštrukcii a využívaní perpetua mobile prvého typu. Prirodzene, domorodci tomuto vyslancovi super-rozumu priam visia na ústach, lovia každučké slovo a podľa jeho príkazov sa hneď púšťajú do práce. Skonštruovali perpetuum mobile, no stroj nepracuje. Pozemšťan krúti kolesá, lezie pomedzi tyče a všelijaké ozubené kolieska a nadáva, že nič nie je urobené správne. „Máte zaostalú technológiu,“ vraví, „tieto uzly treba rozhodne prerobiť alebo aj celkom vymeniť, čo myslíte?“ Domorodci nemajú iné východisko, pustia sa do prerábania a vymieňania. A len čo to skončili, prichádza zo Zeme sanitná raketa, zdravotníci lapia vynálezcu a pichnú mu patričnú injekciu, lekár sa domorodcom ospravedlňuje a raketa odlieta. Domorodci, smutní a rozpačití, hanbia sa jeden druhému pozrieť do očí a začínajú sa rozchádzať. Vtom zbadajú, že perpetuum mobile začalo pracovať. Veru tak, priatelia, motor začal pracovať a pracuje doteraz, už stopäťdesiat rokov.
Ten prostý príbeh sa mi zapáčil. Hneď som vedel, že Vanderhose si ho vymyslel sám a podľa všetkého práve v tejto chvíli. Na moje veľké prekvapenie zapáčil sa i Komovovi. Už uprostred príbehu prestal blúdiť pohľadom po stole a hľadať horčicu, uprene sa zahľadel na Vanderhoseho, prižmúril oči a nespúšťal z neho pohľad až do konca. Potom sa vyslovil v tom zmysle, že myšlienka nepríčetnosti jedného z partnerov nadväzujúcich kontakt sa mu zdá teoreticky zaujímavá. V každom prípade všeobecná teória kontaktu doteraz nerátala s takou možnosťou, hoci už začiatkom dvadsiateho prvého storočia istý Strauch prišiel s návrhom zaraďovať do posádok kozmických lodí schizofrenikov. Už vtedy bolo známe, že schizofrenické typy majú veľmi výraznú schopnosť nepredpojatej asociácie. Tam, kde normálny človek v chaose dosiaľ nevídaného nevoľky sa usiluje vybadať čosi už prv známe, stereotypné, schizofrenik vidí nielen všetko tak, ako je, ale je schopný vytvárať nové stereotypy, priamo vyplývajúce zo skrytej podstaty skúmaného chaosu. Napokon, pokračoval Komov postupne sa rozohňujúc, táto vlastnosť je spoločná schizofrenickým predstaviteľom najrozličnejších typov umov. A keďže teoreticky sa vôbec nedá vylúčiť možnosť, že objektom kontaktu bude práve schizofrenické indivíduum, a keďže včas neodhalená schizofrénia môže pri nadväzovaní kontaktu viesť k veľmi ťažkým dôsledkom, problém, ktorého ste sa dotkli, Jakov, by si zaslúžil istú vedeckú pozornosť.
Vanderhose s úsmevom vyhlásil, že túto myšlienku daruje Komovovi, a doložil, že je čas pohnúť sa. Pri týchto slovách Majka, ktorú rozhovor zaujal a počúvala Komova s napoly otvorenými ústami, odrazu ochabla. A veru i ja som zvädoclass="underline" všetky tie reči o schizofrenikoch mi vnukli nepríjemné myšlienky. A v tej chvíli sa čosi stalo.