Vanderhose s Majkou už vyšli z jedálne, no Komov sa zdržal vo dverách, zrazu sa zvrtol, mocne ma chytil za lakeť a nepríjemne skúmavo mi blúdiac po tvári chladnými sivými očami, ticho a rýchlo povedaclass="underline"
— Čo ste tak zosmutneli, Stas? Stalo sa niečo?
Takmer som stratil hlavu. Doslovne ma ohromila naozaj nadprirodzená bystrozrakosť tohto odborníka na schizofrenikov. No podarilo sa mi hneď sa ovládnuť. V tej chvíli mi šlo o veľa. Odtiahol som sa a veľmi prekvapene som sa spýtaclass="underline"
— O čom hovoríte, Gennadij Jurievič?
Nespúšťal zo mňa skúmavý pohľad a spýtal sa ma ešte tichšie a ešte rýchlejšie:
— Bojíte sa zostať sám?
No ja som už pevne sedel na koni.
— Bojím? — zopakoval som. — No, to je prisilné slovo, Gennadij Jurievič. Nie som predsa dieťa…
Pustil mi lakeť.
— Žeby ste leteli s nami?
Mykol som plecom.
— Rád by som. No včera som tu mal poruchy. Azda by bolo lepšie, keby som ostal.
— Hm! — zareagoval na to s neurčitým výrazom, rázne sa zvrtol a vyšiel.
Ostal som ešte v jedálni, aby som sa celkom upokojil. V hlave som mal zmätok, no cítil som sa ako po dobre zloženej skúške.
Zakývali mi na rozlúčku a odleteli. Ani som ich neodprevádzal pohľadom. Hneď som sa vrátil na loď, vytiahol som stereoskopickú dvojicu kryštalofónov, vyzbrojil som si nimi uši a zvalil som sa do kresla pred svojím pultom. Pozoroval som, ako pracujú moji chlapci, čítal som, prijímal rádiogramy, zhováral sa s Vadikom a Ninon (potešilo ma, keď som zistil, že aj u Vadika naplno vyhráva hudba), zmyslel som si, že upracem miestnosť, potom som zostavil znamenitý jedálny lístok, pričom som pamätal, že jedlo musí upevniť naše duševné sily — a všetko to v rachote a hluku, pri zavýjaní fláut a mraučaní nekofónov. Slovom, dôkladne, neľútostne a pre seba i okolie užitočne som zabíjal čas. A po celý ten čas, ktorý som tak usilovne zabíjal, dotieravo ma zožierala mučivá myšlienka: odkiaľ sa Komov dozvedel o mojej slabosti a čo chce v súvislosti s tým podniknúť. Zahnal ma do slepej uličky. Pochybnosti, čo sa v ňom zrodili po obchôdzke staveniska, rozhovor o schizofrenikoch, čudná medzihra vo dverách jedálne… Doparoma, veď mi navrhol, aby som letel s nimi, navidomoči sa obával nechať ma tu samého! Nebodaj to tak veľmi bije do očí? Ale Vanderhose predsa nič nespozoroval…
Asi v takýchto myšlienkach som strávil väčšiu časť svojho pracovného dňa. O pätnástej hodine, oveľa skôr, ako som čakal, sa klzák vrátil. Len-len že som stačil strhnúť z uší kryštalofóny a schovať ich, už sa do lode vovalila celá spoločnosť. Privítal som ich v kesóne so starostlivo premyslenou zdržanlivou prívetivosťou, na nič som sa nevypytoval, iba som podotkol, či sa niekto nechce posilniť. Obávam sa, že po šesťhodinovom dunení a rachote som hovoril prihlasne, lebo Majka, ktorá na moju veľkú radosť vyzerala celkom dobre, pozrela na mňa s istým údivom a Komov si ma rýchlo premeral od hlavy po päty, no nepovedal ani slovo a hneď zmizol vo svojej kabíne.
— Posilniť? — zamyslene zopakoval Vanderhose. — Vieš, Stas, idem teraz do kabíny napísať znalecký záver, takže keby si mi len tak mimochodom priniesol pohárik dačoho povzbudzujúceho, neodmietol by som. Čo povieš na to?
Povedal som, že prinesiem, Vanderhose odišiel do kabíny a my s Majkou sme sa pobrali do jedálne, kde som nalial dva poháriky vína. Jeden som podal Majke a druhý som odniesol Vanderhosemu. Keď som sa vrátil, Majka s pohárikom v ruke chodila hore-dolu po kabíne. Áno, bola oveľa pokojnejšia ako ráno, no i tak som videl na nej akési napätie, strojenosť, a aby som jej pomohol uvolniť sa, spýtal som sa:
— No, čo je s loďou?
Majka si poriadne odpila, oblizla si pery a nehľadiac na mňa, povedala:
— Vieš, Stas, to nie je len tak.
Čakal som, čo povie ďalej, no Majka mlčala.
— Čo nie je len tak? — opýtal som sa.
— Všetko! — Majka neurčito pohla rukou s pohárom. — Vykastrovaný svet. Chloróza. Pamätaj si: tá loď tu nestroskotala náhodou, ani sme ju nenašli len tak náhodou, a vôbec celý ten náš nápad, celý projekt — nič sa nám na tejto planétke nepodarí! — Dopila víno a postavila pohár na stôl. — Nedodržiavajú sa elementárne bezpečnostné predpisy, väčšina pracovníkov sú výrastkovia ako ty alebo ja… a to všetko len preto, lebo planéta je biologicky pasívna. Ako keby na tom záležalo! Veď každý človek s elementárnym inštinktom tu už v prvých chvíľach cíti čosi nedobré. Kedysi tu bol život, potom sa hviezda vzňala a vo chvíli sa všetko skončilo… Biologicky pasívna? Áno! No zato nekroticky aktívna. I Panta o pár rokov bude takáto. Zakrpatené stromčeky, dengľavá trávička a všetko navôkol presiaknuté dávnou smrťou. Pach smrti, chápeš? Ba čosi ešte horšie — pach niekdajšieho života! Nie, Stas, pamätaj si moje slová, Panťania si na túto planétu nezvyknú, neužijú si tu nijakú radosť. Nový domov pre celé ľudstvo? Nie veru, nie nový domov, ale starý zámok s prízrakmi…
Striasol som sa. Všimla si to, no vyložila si to po svojom.
— Neznepokojuj sa, — povedala so smutným úsmevom. — Som celkom v poriadku. Jednoducho sa pokúšam vyjadriť svoje pocity a predtuchy. Ako vidím, nemôžeš ma pochopiť, no posúď sám, aké sú to predtuchy, keď sa mi na jazyk tisnú slová nekrotický, prízraky…
Znova prešla po jedálni, zastala predo mnou a pokračovala:
— Pravda, na druhej strane má planéta vynikajúce zriedkavé parametre. Biologická aktívnosť nulová, atmosféra, hydrosféra, klíma, tepelná rovnováha — všetko ani na objednávku pre projekt „Koráb“. No dám na to hlavu, že nik z organizátorov tejto myšlienky tu nebol, a ak i dakto bol, nemal ani byľku citu, či ňuchu pre život… Chápem, všetko sú to ostrieľaní vlci, samá jazva, prešli cez nejedno peklo… Majú vynikajúci cit pre materiálne nebezpečenstvo. No pre toto… — Luskla prstami, až sa zmraštila od úsilia nájsť správny výraz, chúďa. — Napokon, možno niekto z nich i zacítil čosi zlé, lenže ako to vysvetlíš tým, čo tu neboli? Rozumieš mi aspoň trochu?
Uprene sa na mňa zahľadela zelenými očami. Váhal som a po chvíli nerozhodnosti som zacigániclass="underline"
— Nie celkom. Vlastne, prirodzene, v niečom máš pravdu… ticho, pusto…
— Tak vidíš, — povedala, — ani ty nerozumieš. No dobre, nehovorme už o tom. — Sadla si k stolu oproti mne, ďobla ma prstom do líca a nečakane sa zasmiala. — Vyrozprávala som sa a akosi sa mi uľavilo. Veď vieš, s Komovom sa nedá zhovárať, a k Vanderovi sa s takým dačím radšej nestrkať — nechá ťa zhniť na zdravotníckom oddelení…
Napätie, čo nás oboch spútavalo, odrazu kleslo, a rozhovor sa zmenil na bezstarostné táranie. Vyponosoval som sa jej na včerajšie nepríjemnosti s robotmi, porozprával som, ako sa Vadik kúpal samučičký v celom oceáne, a spýtal som sa, ako sa hýbe práca s ubytovaním. Majka odpovedala, že vyhliadli štyri miesta na táboriská, vcelku dobré, keby aj ostatné podmienky boli také, každý Panťan by tu s radosťou prežil celý život, no keďže celá myšlienka je aj tak odsúdená na neúspech, škoda o tom hovoriť. Pripomenul som Majke, že vždy sa vyznačovala prírodným skepticizmom, ktorý sa však zďaleka nie vždy potvrdil. Majka namietla, že teraz už nejde o prírodný skepticizmus, ale o skepticizmus prírody, a vôbec, že som žabec, len také chlapčisko a vlastne by som mal pred ňou, skúsenou Majkou, stáť v pozore. Nato som jej povedal, že naozaj skúsený človek sa nikdy nezačne škriepiť s kybernetickým technikom, lebo kybernetický technik je na lodi osou, okolo ktorej vlastne rotuje celý život. Majka poznamenala, že väčšina rotačných osí je len imaginárnym pojmom, len geometrickým miestom bodiek… Nato sme sa pustili do škriepky, či je rozdiel medzi pojmami „os otáčania“ a „rotačná os“, slovom, tárali sme dve na tri a akiste to vyzeralo dosť milo, neviem, na čo vtedy myslela Majka, no ja som zároveň ustavične uvažoval, či by som sa nemal hneď teraz pustiť do preventívnej údržby všetkých systémov bezpečnostných opatrení. Pravda, tieto systémy boli určené na biologické nebezpečenstvo a nevedel by som povedať, či sú vhodné i proti nebezpečenstvu nekrotickému, no aj tak: pomôž si, človeče, i boh ti pomôže, nechaj vodu bežať a kameň ležať, a vôbec — pomaly ďalej zájdeš.