Záujem detí vo veku od 3 až 7 rokov o neštandardné otázky, — ktoré sa v dospelom živote radia do kompetencie filozofie, bohoslovia, sociológie, teoretickej a experimentálnej fyziky, biológie, práce inžinierov[56] atď., pričom ich záujem o danú tému často prekračujúci hranice najvyššej dosiahnutej úrovne rozvoja (daných oblastí kultúry spoločnosti) v historickom období ich detstva, — je prirodzený.
A aby sa v nových pokoleniach neopakovali tie isté automatizmy správania, sformované na osnove chybných názorov minulých pokolení ohľadom rôznych «nereálnych» otázok, dospelí musia sami uvažovať spoločne so svojimi deťmi nad tým, či vo všetkých názoroch na «nereálne» otázky mali pravdu.
Pre spoločnosť je lepšie podporovať a uspokojovať záujmy detí vyložene v tejto problematike (nereálnej vo vzťahu k aktuálne dosiahnutej úrovni kultúry), než deťom v naplnení ich záujmov brániť alebo im nanucovať formou povinných záujmov predstavy dospelých diplomovaných pedagógov (často v dôsledku vlastnej zombírovanosti nepremýšľajúcich a zábudlivých) o tom, čo by podľa názoru dospelých malo akože v detstve zaujímať ľudí novej generácie, ktorých čaká riešenie iných úloh ohľadom rozvoja ľudstva.
A pokiaľ dospelí v rodinách tohto nie sú schopní (pre osobitosti ich vlastného rozvoja osobnosti) alebo na to „nemajú čas“, je treba aby deťom na pomoc prišli vysoko profesionálni pedagógovia práve v predškolských zariadeniach. Na túto prácu treba starostlivo a cielene vyberať kandidátov, po čom treba ešte kandidátom poskytnúť doplnkové vzdelanie, ktoré svojim charakterom musí byť nie len dejinno-filozofickým (faktologickým), ale predovšetkým prakticko-psychologickým (aplikovaná psychológia).
Nutnosť prakticko-psychologického (vo svojej podstate) vzdelania u vychovávateľov v predškolských zariadeniach a nižších ročníkov škôl spočíva v tom, že ak dieťa zadá nejaké bohoslovecko-filozofické a iné svetonázorové otázky, je NUTNE — povinné — vstúpiť s ním do zmysluplného dialógu. Pričom dospelý musí chápať, že pre dieťa budú odpovede na tieto otázky dôležité v celom jeho ďalšom živote. Pri tom ale:
Dospelý musí rozmýšľať (uvažovať, zamýšľať sa) sám, a nedávať už naučené (cudzie) hotové odpovede na otázky v bezducho-bifľovacom režime.
Ide o to, že proces myslenia nie je sám osebe chemickou reakciou a fyziologickou výmenou látok v tkanivách nervovej sústavy človeka, ale biopoľovým procesom, ktorý je len podporovaný fyziologickou výmenou látok a štruktúrami hmotného tela.
Procesu myslenia zodpovedá určitá algoritmika riadenia zmyslových orgánov, kanálov šírenia informácií v ľudskom organizme, algoritmika súčinnosti pravej a ľavej funkčne špecializovanej hemisféry mozgu[57] a ďalších štruktúr organizmu. A táto algoritmika je vcelku i čiastkovo odlišná od iných režimov: nesústredenosti, sna, práce svalov, vedomom oddychu a pod. Toto všetko a mnohé iné sa prejavuje na spôsobe vyžarovania biopolí človekom, či už ide o dieťa alebo dospelého.
Práve z tohto dôvodu je dospelý (pri jednaní s dieťaťom a odpovedaní na jeho otázky) POVINNÝ SÁM ROZMÝŠĽAŤ o podstate otázok a podstate odpovedí.
No je aj určitý rozdiel medzi dospelým a dieťaťom: tak ako je dospelý silnejší od dieťaťa silou svojich svalov, tak jeprirodzene silnejší od dieťaťa aj silou svojich biopolí. A to znamená, že ak biopolia dieťaťa a dospelého nie sú oddelené, ale pripojené jeden na druhého[58], potom dospelý je tiež lídrom aj v nastavení algoritmiky biopolí systému «dieťa + dospelý», vrátane stimulácie u dieťaťa vyžarovania tých zložiek jeho biopoľa, ktoré si samo ešte neosvojilo(dieťa v sebe ešte neobjavilo tieto možnosti).
Dieťa disponuje (hoc i podvedome) vnímavosťou k biopoliam, tým skôr k biopoliam svojich starších príbuzných. Na základe geneticky daného reflexného nastavenia kontúr priamych a spätných väzieb fyziológie organizmu sa v psychike dieťaťa formuje algoritmika prípravy na rôzne vonkajšie situácie. Tá sa najaktívnejšie rozvíja takisto v období detstva vo veku 3 — 7 rokov pri hrách, v ktorých sa deti hrajú na niekoho alebo niečo iné, napodobňujú okolité objekty a subjekty. A tak, dieťa ktoré sa ocitlo v biopoli dospelého — už len preto aby sa cítilo pohodlne (zjavná disonancia rôznym spôsobom vyžarovaných polí môže byť pocitovo tak nepríjemná, ako škriabanie klincom či nechtami po plechu, alebo falošné tóny v melódií), — si podvedome nastavuje algoritmiku riadenia svojho organizmu a jeho špeciálnych hmotných a biopoľových štruktúr do toho režimu, v ktorom sa žiarenie jeho biopolí synchronizuje a spektrálne kopíruje oveľa silnejšie žiarenie biopolí dospelého, v ktorých sa nachádza dieťa[59].
Ak je osobná kultúra myslenia a kultúra celkovej psychickej činnosti dospelého efektívna, tak jej zodpovedá aj určitý konkrétny režim vyžarovania biopolí; ak dospelý odpovedá na otázky dieťaťa v bezducho-bifľovacom režime, nepremýšľajúc pritom, alebo odpovedá nesúvisle a uprene „premýšľa“ nad niečím vlastným, tak tomu zase zodpovedá aj iný režim vyžarovania biopolí. V takom prípade sa môže dieťa pokúsiť pomôcť, sebe i dospelému, položením otázky «oci, nad čím premýšľaš?», ktorá by mala dospelého zobudiť a vrátiť k dieťaťu a dať mu to, čo potrebuje: teda oporný ŽIVÝ vzor-etalón nastavenia biopoľového systému organizmu v procese efektívneho myslenia. Ak tento vzor-etalón dospelý dieťaťu dať nedokáže, potom je dieťa nútené si ho vytvárať samotné metódou pokus-omyl, možno aj počas celého života alebo ho bude hľadať v preňho dostupných egregoroch[60].
No nie je vylúčené ani to, že odíde na druhý svet ako starý slabučký starček, ktorý nestratil celkom zdravý úsudok následkom zostarnutia organizmu, no aj tak sa pritom nenaučil myslieť; nenaučil sa myslieť iba preto, lebo kedysi bolo potrebné premýšľať spoločne s ním o kľúčových otázkach Života v jeho detstve, pričom rodičia ho odbili alebo mu dali odpovede na otázky v bezducho-bifľovacom režime[61].
Základom — fundamentom, na ktorom sa vytvára osobná kultúra naladenia svojho organizmu na rôznorodú psychickú činnosť, je osobná zmyslovo-emočná kultúra a kultúra vnímania. A preto, počnúc od najrannejšieho jasličkového detstva, pre vypestovanie zmyslovo-emočnej kultúry dieťaťa je treba s ním spoločne počúvať, ako rastú kvety a tráva, ak je to pre neho samotného zaujímavé, a nie čítať noviny niekde v kúte; sledovať ako lezú po zemi a steblách trávy chrobáky a ako sa im ligoce štruktúrovaný povrch kroviek, a ako sa v nich odrážajú melódie lúčov slnka, hrajúcich v povetrí; uvidieť, že zem pri nohách stebiel nie je iba čierno-sivá rovnorodá kaša, akou sa zdá byť pri pohľade z okna auta uháňajúceho cestou, ale množstvom zrniečok piesku a odumretých zvyškov tráv a inej fauny a flóry minulých pokolení, po ktorých lezú mravčeky a ďalšie drobné chrobáčiky, a že to všetko žije, samo je to časťou Života, a tiež to určitým spôsobom „pozerá“ na človeka a ľudstvo; má k nim svoj vlastný postoj, podobne ako keď mi sami sa „pozeráme“ na nich a máme k nim svoj postoj.