Pokiaľ rodičia pre množstvo povinností na toto nemajú čas a silu, musia ich v tomto podporiť dedkovia a babky. No aby takáto pomoc starých rodičov bola včasná, rodina (teda množina príbuzných spoločne žijúcich na jednom mieste) musí zahrňovať v sebe niekoľko pokolení, a jej príbytok musí byť dostatočne priestorným a vhodným na tento účel[62].
S týmto druhom ochudobnenosti detí vo veku od 1,5 do 7 rokov o slobodné spolubádanie s dospelými rôznych foriem života v biosfére Zeme; s ochudobnením detí o obojstranne zaujímavé dialógy na bohoslovecko-filozofické témy o Živote vcelku aj o Živote v jeho rozmanitých prejavoch, v ktorých majú dospelí povinnosť nielen pomôcť deťom sformovať fundamentálny základ ich morálky, ale dať im aj oporný živý etalón nastavenia algoritmiky riadenia organizmu a psychiky celkovo, v procese zmyslovej činnosti a myslenia, je spojená aj väčšina problémov s prospechom v školách v staršom veku.
Kým ale rodina z rôznych príčin nemôže dať deťom všetko to, čo ony potrebujú pre úspešné štúdium v škole, tak za účelom, aby inštitút rodiny mohol toto všetko dať deťom v budúcnosti, reforma vzdelávacieho systému musí začať od premeny predškolských zariadení, do ktorých musia nastúpiť vychovávatelia disponujúci vysokou osobnou kultúrou psychickej činnosti, vrátane kultúry myslenia, a zasvätiť svoj život deťom.
Na to aby mohli nastúpiť, je potrebné ich začať masovo pripravovať. A aby ľudia, spôsobilí pre tento druh náročnej práce, sa na ňu aj odhodlali, štát musí zabezpečiť im aj ich rodinám dôstojné podmienky existencie jak skrze priame peňažné zárobky, tak aj skrze systém adresného sociálneho zabezpečenia, pretože zriedkaví jedinci, nezištní hrdinovia, ktorí dokážu vykonávať verejno-prospešné dielo aj bez odmeny, nedokážu vyriešiť problém v rozsahu celej spoločnosti (prežívajúcej krízu): oni môžu len ukázať možné cesty a vypracovať prostriedky riešenia problémov a prekonania krízy.
9.februára — 24.marca 2005
Čo sa týka samotného prekonania systémovej krízy spoločnosti, tak na jej zdolanie je nevyhnutné očistiť učebnice od tých nezmyslov, ktoré predkladajú učiacim sa vo forme akoby nespornej objektívnej vedeckej pravdy. Tým u nich zároveň formujú vyslovene neadekvátne Životu vnímanie a chápanie sveta, na ktoré ak sa žiaci opierajú, sami potom spôsobujú sebe aj iným v ďalšom živote problémy a ťažkosti, od ktorých sa nevedia oslobodiť. A hlavne, všetko to vyššie povedané o nepravdivosti učebníc sa týka učebníc historického a sociologického charakteru, od ktorých aj začneme s analýzou nezmyslov, prítomných v učebniciach dnešného školstva. Popritom, keďže sociológia (ako bude ukázané neskôr) je vedou nadradenou vo vzťahu ku všetkým sféram činnosti ľudí a spoločenstiev, bude miestami vhodné uviesť príklady nezmyslov z iných školských učebných kurzov.
25. marca 2005
6. Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti
6.1. Úvod do témy
Takmer každý si môže spomenúť na situáciu, keď on sám, — ešte ako tínedžer, — sedel na hodine v škole, a učiteľ hovoril nejakú hlúposť, ktorá nemala hlavu ani pätu. A hlúposť ostane hlúposťou bez ohľadu na to, či ju učiteľ hovorí „s nadšením“ a nezištne, alebo to robí zámerne — cynicky a s meravou „tvárou“, no v každom prípade navzdory česti a svedomiu, pretože svojej profesie a školy sa drží len ako celkom všedného zdroja príjmu a zaistenia akéhosi «sociálneho statusu». A v duši tínedžera sa rodí protest, z duše sa mu začína protiviť tento učebný kurz. A dokonca aj keď dokáže učiteľovi prerozprávať všetko «ako treba», aby za to dostal «výbornú», aj tak sa veľmi často ocitá v konflikte s učiteľom, ktorý nedokáže zniesť mať v triede žiaka, ktorý vníma jeho neúprimnosť a tým skôr nehodnovernosť jeho znalostí. A jeden zo spôsobov ako ochrániť seba aj spolužiakov od agresie zlého učiteľa, je nezlomiť sa psychicky a zachovať si svoj potenciál osobnostného rozvoja — dokázať na jeho hodinách v triede klásť také otázky, na ktoré nie sú v učebnici odpovede.
Hoci aktivovanie takéhoto druhu sebaochrany môže vyvolať vlnu zádrapiek zo strany zlého učiteľa (ktorý sa stále nestal Človekom), a následkom môže byť aj zníženie prospechu, no ak sa tento strategický postoj bude realizovať cielene a nezlomne, tak zlý učiteľ bude nútený sa buď spamätať a začať pracovať na tom aby sa stal dobrým učiteľom a Človekom, alebo bude musieť chodiť na hodiny ako na mučenie, neustále deprimovaný, s predpokladmi že upadne do hystérie pri ľubovoľnej príležitosti, často i bezdôvodne.Avšak po prvej takejto hystérii sa ako učiteľ na tejto škole na niekoľko rokov odpíše.
V našich školách sú v súčasnosti len dve ozajstné vedy — matematika a geografia, pretože informácie vzťahujúce sa k tejto sfére poznatkov skutočne predstavujú objektívnu informáciu.
Všetky ostatné vedy (s výnimkou «remesiel», ku ktorým možno zaradiť informatiku a výučbu jazykov, a tiež profesionálnu prípravu v odborných technických učilištiach, priemyslovkách a «kolidžoch») predstavujú subjektívne interpretácie pozorovaných faktov, textov, ústnych podaní a artefaktov[63].
Týka sa to jak prírodovedných, tak aj humanitných disciplín. No najviac zo všetkého sa to týka histórie a občianskej výchovy[64], v akejkoľvek forme by len boli, pretože tieto dve náuky v každej jednej spoločnosti obsluhujú potreby vlády, vykonávajúcej politiku, ktorá sama o sebe pramení z historicko-sociologického vzdelávania uplynulých rokov.
Politika je vec mnohoraká, no tak či onak sa týka celej spoločnosti, všetkých stránok jej života; a okrem toho politika je vecou zďaleka nie vždy a vo všetkom spravodlivou a čestnou (čo potvrdzujú dejiny). Preto jedna z úloh, s ktorou sa žiak ako osobnosť stretáva (sám si to ešte poriadne neuvedomujúc), spočíva v tom: ochrániť svoje vnímanie a chápanie sveta od lži v slovách i „medzi slovami“, ktoré prenikajú pod vplyvom nečestnej politiky do školských kurzov histórie, literatúry a občianskej výchovy. Preto, v dôsledku tejto situácie:
Aj školáci, aj dobrí (svedomití a čestní) učitelia musia toto vedieť robiť, pomáhajúc si navzájom; čiže musia vedieť ochraňovať vnímanie a chápanie sveta jak svoje vlastné, tak aj cudzie od prieniku lží v slovách aj „medzi slovami“, ktoré pod vplyvom nečestnej politiky prenikajú do školských kurzov histórie, literatúry[65] a občianskej výchovy.
A za tým účelom treba vedieť klásť otázky, na ktoré zvyčajné (a tým skôr odporúčané) učebnice nevedia odpovedať, a vedieť na ne nájsť životu adekvátne odpovede. Presne toto je treba robiť, aby sme sa nestali biorobotmi sami a pomohli nestať sa biorobotmi aj ostatným.
Nasledovné kapitoly 6 a 7 tohto zborníka, predkladané do pozornosti čitateľovi, ukazujú ako sa to robí na príklade jednej z učebníc „Histórie Vlasti“ a učebnice „Občianskej výchovy“, používaných v Rusku v poslednom desaťročí ako základných v systéme povinného vzdelávania.