Na základe vyššie povedaného možno urobiť záver, že degradácia ruského vzdelávania v školách je procesom, ktorý nie je spôsobený vnútornými príčinami, ako: nedostatok prostriedkov, nízke zárobky obyvateľstva, absencia národnej idei. Tento proces je výsledkom premysleného pôsobenia síl nepriateľských voči Rusku.
Za účelom neutralizácie následkov degradácie školského vzdelávania, ktoré sa objavia už za 10 rokov, treba uskutočniť jeho reformu. Je treba patriotické vzdelávanie v školách, ktorého hlavný princíp musí spočívať v tom, že ruský štát je založený na bratskej svornosti ruských ľudí, na ich vernosti Bohu, Vlasti, štátnej moci a zákonu. Potrebná je aj duchovná výchova v škole, založená na pravoslávnych tradíciách. Ak sa toto v najbližšej dobe nezrealizuje, potom existencia Ruska ako nezávislého štátu zostane sporná, v Rusku nezostane ani jeden patriot, ktorý by sa nezištne postavil na ochranu Vlasti» (M.V.Sinicyn. „Školské vzdelávanie očami staršieho žiaka“ článok v internetovej verzii časopisu „Ruský domov“, № 9, r. 2000[80]).
T.j. nespokojnosť s učebnicou histórie I.Doluckého bola vyjadrená tri roky (teda dosť dlho) predtým, než na túto učebnicu uprela pozornosť administratíva prezidenta, a samotná nespokojnosť nevychádzala zo štátneho aparátu, ale z ruského národa, hoci v uvedených výčitkách k učebnici sa prejavil názor zďaleka nie celého národa.
Napriek tomu, v roku 2000 „nezávislé“ média Ruska a zahraničia neuznali za potrebné vytiahnuť na svetlo tento fakt, a otvoriť diskusiu na tému: v čom je zlá a v čom je dobrá učebnica Doluckého; treba ju ponechať ako odporúčanú učebnicu v školách, alebo treba jej nielen odobrať odporúčací grif, ale aj zakázať vyučovanie histórie vo všetkých školách Ruska na jej osnove?[81]. Príčina toho spočíva v tom, že z uhla pohľadu pohlavárov Médií je učebnica dobrá práve preto, lebo zasieva do psychiky jednotkárov, — ambicióznych a karieristov, — rozvrat a opovrhnutie k ich Vlasti, a všetkých ostatných, — tých, ktorí názory autorov učebnice neprijímajú, — odsudzuje k horšiemu vzdelaniu a štvorkám.
No akonáhle štátnosť odporučila vede naštudovať si čo píšu v učebniciach histórie a ako to korešponduje s reálnou minulosťou dejín, — začala narastať hystéria na tému: „V Rusku sa dostal k moci tyran, ktorý chce zostať nedotknutý kritikou a preto potláča osobnosť výrazného svojrázneho učiteľa s demokratickými názormi, autora veľmi dobrej učebnice, bez ktorej deti nikdy nespoznajú pravú históriu“.
Inými slovami, uvedené úryvky z rôznych článkov ukazujú, že história (ako prúd udalostí, odohrávajúcich sa v minulosti) je pre nás všetkých spoločná, jedna jediná. No a subjektívnosť predstáv o tomto prúde udalostí, o príčinno-následkových súvislostiach v ňom, o prejavoch vôle a slabošstva tzv. «historických osobností» a tzv. «jednoduchých ľudí» v ňom, — je javom početným, opisovaným štatistikou. A samotná štatistika subjektivizmu predstavuje historický fakt v každej epoche, a jej zmena je sama osebe jedným z procesov v prúde rozvoja kultúry a psychiky ľudí.
V tejto štatistike sa vyskytuje — aj korporatívny subjektivizmus štátnej moci, na pozadí ktorej vystupuje osobný subjektivizmus hlavy štátu; — aj korporatívny subjektivizmus politicky aktívnych a politicky pasívnych opozícií k vládnucemu režimu; — aj korporatívny subjektivizmu dvoch najmocnejších mafií, fungujúcich pod heslom «Neviem» a «Čo si ráčite?»[82]; a až na pozadí týchto mafiózno-korporatívnych štatistík vystupuje personálny subjektivizmus každého člena spoločnosti, vrátane hlavy štátu (v danom prípade V.V.Putina), autorov učebníc (vrátane I.I.Doluckého) a všetkých ostatných, ktorí sa púšťajú do posudzovania histórie a jej opisov v učebniciach a ďalšej historickej literatúre.
A tak možno bez toho, aby si to sami priali, ochrancovia aj kritici I.Doluckého a jeho učebnice či už v Rusku alebo zahraničí ukázali, že historická veda a vzdelanie historicko-sociologického charakteru v dnešnej globálnej civilizácii posluhujú politike a vyjadrujú subjektívne záujmy rôznych politicky aktívnych síl. Inými slovami:
História v našej modernej spoločnosti nie je ani natoľko vedou, študujúcou globálny historický proces a regionálne dejiny ako objektívny jav, ako skôr do seba uzavretým triednym a korporatívnym umením interpretácie historických faktov s cieľom navedenia historikmi klamanej spoločnosti na kurz tej či onej politiky.
A teda:
Aby sme sa nestali rukojemníkmi, a tým skôr nie obeťami majstrov tohto umenia, musíme sami ovládať toto umenie tak, aby sme vedeli samostatne interpretovať pozorované fakty, texty, ústne podanie, artefakty, a slobodne robili pre seba prijateľnú politiku.
Práve táto schopnosť umožňuje prekonať hojnosť rôznorodého v spoločnosti pestovaného subjektivizmu, zďaleka nie vždy zlučiteľného navzájom, a tak či onak pracujúceho na vzájomne sa vylučujúce politické scenáre a ciele (vlastné pre každý scenár).
A to všetko nás privádza k otázke, ktorú sme vložili do titulku nasledujúcej kapitoly.
6.3. Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?
6.3.1. Hľadanie kritérií objektívnosti
Na otázku: „Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?“ — mnohí ľudia, bez zamyslenia sa nad podstatou veci, dávajú odpoveď v zmysle:
· historik musí v učebnici histórie uviesť objektívne fakty,
· a samotný svoj kladný či záporný vzťah k týmto faktom už nesmie nanucovať, pretože práve v postoji k faktom sa prejavuje subjektívna a korporatívna «ideologizácia» historickej vedy.
A pokiaľ učebnica týmto požiadavkám vyhovuje, potom následne sa stáva «objektívnou» učebnicou histórie.
Jednako, pri takomto type odpovedí ľudia padajú do pasce subjektivizmu historika, ktorý im predkladá akoby práve takúto objektívnu učebnicu. A takáto učebnica môže byť nielen subjektívnou, ale aj hlboko a «majstrovsky» ideologizovanou, hoci táto ideologizovanosť sa nevnucuje tvrdo a v odkrytej forme. Ide o to, že subjektivizmus v celej historickej literatúre nutne pramení z toho, že historik nemá možnosť v učebnici uviesť všetky historické fakty bez výnimky, a každý z nich opísať do najmenších detailov — tým skôr vo vzájomných súvislostiach s ostatnými faktami. Historik takto sám na základe svojho subjektivizmu (jak svojvoľne, tak aj mimovoľne) vyberá z celého množstva jemu známych faktov (a sú tu ešte aj neznáme jak preňho, tak aj pre vedu) práve tie fakty, ktoré zmieni vo svojej učebnici, kde ich opíše s detailnosťou podľa vlastného uváženia a spojí ich s ďalšími (ním) uvedenými faktami; a presne takto isto na základe svojho subjektivizmu vyberá aj tie fakty, ktoré spomínať nebude.
Aby sme ukázali k čomu to vedie, obrátime sa ku konkrétnym historickým faktom z nedávnej minulosti.
Je VŠEOBECNE ZNÁME, že 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko zaútočilo na Sovietsky Zväz bez vyhlásenia vojny, a jeho masívny útok bol pre pozemné vojská ZSSR nečakaným, tieto utrpeli katastrofálne straty, prišli o bojové zostavy a manévrovateľnosť zo strany vyšších štábov, následkom čoho prenechali nepriateľovi obrovské územia.
Je však MÁLO ZNÁME, že Vojensko-Morská flotila ZSSR, vrátane jej pozemných vojenských jednotiek, prijala tento istý útok v stave plnej bojovej pohotovosti.
A tak:
· kým autor učebnice histórie spomína iba prvý fakt, potom na tejto faktologickej osnove sa ďalej ľahko buduje mýtus o tom, akoby Hitler oklamal Stalina; akoby Stalin vojsku bránil pripraviť krajinu na odrazenie nevyhnutného napadnutia, o ktorom boli akože presvedčení všetci okrem neho; že jedine diktátor Stalin bol vinný za katastrofu leta 1941; že vo Veľkej Vlasteneckej vojne «zvíťazil vojak a prostý národ» a Stalin iba bránil jeho víťazstvu, a nakoniec si pripísal všetku slávu a zásluhy, a začal novú vlnu represií proti víťazom[83] «atď. atď.»