· ak však autor učebnice spomína nie len to, že pozemské vojská neboli pripravené na odrazenie masového útoku nepriateľa, ale aj to, že na rozdiel od nich Vojensko-Morská flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, potom spomenutie tohto — jedného jediného — historického faktu rozbíja kompletne celý mýtus o vine výlučne «diktátora» Stalina, postavený na množstve faktov jak historicky reálnych , tak aj «akože faktov» ktoré vznikli na základe výmyslov, klebiet a fám.
A tento mýtus sa rúca preto, lebo jedna a tá istá vojna nemôže byť zároveň aj nečakanou (pre jednu časť ozbrojených síclass="underline" pozemné vojská), a pritom aj očakávanou (pre druhú časť ozbrojených síl toho istého štátu) v tak presne určenom čase, že pritom V-M Flotila dokázala uviesť svoje základne, lode a časti pozemných vojsk do plnej bojovej pohotovosti a takto prijať útok. Ak by sa vojna skutočne začala nečakane a náhle, potom by sa v Sevastopole a ďalších námorných základniach VMF ZSSR, na ktoré boli nad ránom 22. júna 1941 vykonané letecké nálety, bolo odohralo niečo podobné tomu, čo sa stalo 7. decembra 1941 na hlavnej základni VMF USA v Tichom oceáne, na Pearl Harbore.[84]
A táto historicky reálna okolnosť privedie každého premýšľajúceho človeka k myšlienke o tom, že Vojensko-Morská flotila bola pred začiatkom Veľkej Vlasteneckej vojny riadená lepšie, než pozemné vojská. A «diktátor» Stalin veleniu VMF nijako nebránil v príprave síl flotily k odrazeniu možnej náhlej agresie[85]. No a pozemné vojská boli riadené neprípustne zle z iných príčin, na ktoré Stalin dosah nemal. To vedie k myšlienke, že v pozemných vojskách sa vyskytovali:
· Profesionálna nekompetentnosť a neadekvátnosť vyššieho veliteľského zboru svojim pozíciám[86].
· Zločinná nedbanlivosť vyššieho veliteľského zboru, následkom ktorej bolo nariadenie o príprave vojsk k odrazeniu náhleho masívneho útoku nepriateľa[87] sabotované a náležite sa neplnilo;
· Krytie úradnými osobami chýb, nedbanlivostí a zneužívania moci[88] zo strany podriadených, kde výzvy s podobnými narážkami a prosbami k nadriadeným vedúcim[89] automaticky plodia komplot, ktorý v procese svojho rozvoja nadobúda charakter politického komplotu a zrady Vlasti. Vzhľadom na túto okolnosť boli profesionálna nekompetentnosť, neadekvátnosť svojim funkciám a zločinná nedbanlivosť k roku 1941 objektívnym maskovaním sprisahania zradcov Vlasti, ktoré nebolo v rokoch 1937 – 1938 úplne odhalené a zneškodnené[90].
Avšak tieto predpoklady, ktoré možno reálne potvrdiť faktami[91], vzápätí tiež privádzajú k otázkam o povojnovej histórií ZSSR:
- Ak sa v krajine viac než pol storočie po zavŕšení vojny našim víťazstvom [92] stále kultivuje mýtus o tom, že začiatok vojny bol nečakaným napriek historickej realite, znamená to teda, že predvojnové sprisahanie zradcov Vlasti zvíťazilo a v r. 1991 práve ono priviedlo ZSSR k akoby nevyhnutnému krachu a rozpadu?
- Takže nočné mory „demokratizácie“ na území ZSSR v 1990-tych rokoch neboli výlučne výsledkom svojráznej degradácie ZSSR, ale obsahujú aj zvonka [93] cielene organizovanú zotročujúcu zložku, podporovanú zradcami vo vnútri krajiny? Stalin teda nebol tyranom a paranoidným despotom?
- A bývalého Národného komisára VMF N.G.Kuznecova po vojne očierňovali [94] cielene z pomsty za to, že v roku 1941 zničil plány sprisahancov a ich zákulisných pánov?
- Takže sprisahanie napokon nebolo anti-Stalinské (ako sa to pokúšajú predkladať mnohí), ale antinárodné, keďže vo výsledku tohto sprisahania zahynuli milióny sovietskych ľudí, ktorých sprisahanci zlomyseľne nastražili pod útok v pohraničných bitkách r.1941 v mene uskutočnenia cieľov svojich pánov?
No pokiaľ nevieme, že V-M Flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, a pokiaľ nemáme obraznú predstavu o tom čo je to riadenie štátu, vrátane riadenia Ozbrojených síl(a takáto neznalosť je vlastná väčšine žiakov), potom mýtus o nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom výhradne vinou J.V.Stalina a L.P.Beriju sa zdá byť historicky hodnoverným. A v takom prípade človek nemá dôvod k tomu, aby si kládol všetky nami vyššie položené otázky a tiež ďalšie, ktoré sme v tomto texte nezadali. Taktiež nemá žiaden dôvod, aby hľadal odpovede na podobné otázky[95].
Väčšina obyvateľstva má svoju predstavu o dejinách utvorenú na základe toho, čo sa píše v učebniciach. Práve preto je pre budovanie budúcnosti tak dôležité to, ako učebnice histórie interpretujú minulosť, a najmä základné učebnice, z ktorých sa učí drvivá väčšina ľudí.
Jednako ale, môže vyvstať otázka: A kde je možné vyhľadať fakty, ktoré autori učebníc zamlčujú? Odpoveď na ňu je jednoduchá: Množstvo svedectiev je roztrúsených v memoárnej literatúre, domácej i zahraničnej.
Ľudia žijú, čo-to robia, a potom píšu spomienky. A v tejto memoárnej literatúre, ktorá dáva oveľa širšiu a plnšiu predstavu o ich dobe, je obsiahnutých množstvo svedectiev o faktov, ktoré neboli do kurzov histórie a historických traktátov z rôznych príčin zaradené, a ktoré redaktori a cenzori (ak boli) zo spomienok nevyškrtli preto, lebo nedokázali pochopiť ich význam. T.j. treba viacej čítať, nie len zízať na televízor hltajúc videofiltrát, a nehrať sa počítačové túlačky-strieľačky alebo „futbal“ na obrazovke monitora. A aby sme dokázali prečítať viac, a zvládať popritom množstvo iných vecí, treba si raz vyhradiť čas a osvojiť si rýchločítanie, aby sme vedeli čítať nielen po slovách (ako sa dnes učí v škole), ale tempom listovania strán knihy, čomu v škole neučia[96].
Takto vyššie uvedený príklad ukazuje, že «objektívnosť» učebnice histórie sa neprejavuje len vo faktoch, v ich množstve. A nie je dôležité či historik nespomína určité fakty na základe zlého úmyslu, uvedomujúc si, že by mohli zničiť ten historický mýtus ktorý sám buduje, plniac tak objednávku tých-ktorých politických síl; alebo ich nespomína z iných príčin: z vlastnej nevedomosti (úzkeho obzoru, neerudovanosti); následkom toho, že určité fakty sú držané v tajnosti štátom či mafióznymi korporáciami, prítomnými v spoločnosti; alebo preto, že historik sám nechápe historickú dôležitosť faktov o ktorých vie, ale nezaraďuje ich do rozprávania, pretože nevidí ich vzájomné prepojenia s inými faktami jak oveľa skoršími, tak aj oveľa neskoršími.
A na druhej strane, príklad postoja k učebnici I.Doluckého odporcami jeho verzie histórie tiež ukazuje, že kritika (kohokoľvek) pohľadov na históriu ignorovaním alebo neprijatím akýchkoľvek oznamovaných informácií, hoci aj sama osebe prináša uspokojenie samotnému kritikovi a jeho čitateľom, avšak nevykazuje spôsobilosť odhaliť neadekvátnosť neprijateľných pohľadov, a zároveň aj ich zlomyseľnú lživosť[97].