Veď veci, ktoré sa v učebnici I.Doluckého nepáčili M.V.Sinicynovi, sa v dejinách Ruska odohrali: bolo aj rozdávanie pozemkov presťahovalcom, čo sa stalo príčinou búrenia sa miestneho obyvateľstva (chivských Turkménov); a v okolí cárskej rodiny sa motalo množstvo avanturistov, z ktorých niektorí sa uchádzali o rolu «kurátorov» ruskej politiky[98].
A napríklad noviny „Ruská vlajka“ naozaj žiadali: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali», ako o tom informuje I.Doluckij. Avšak popierať tieto veci, ako aj mnohé iné fakty uvedené I.Doluckým v jeho učebnici by bolo hlúpe, dokonca aj napriek tomu, že I.Doluckij nedal vo svojej učebnici k nim presné bibliografické odkazy (číslo vydania novín, autor, názov článku, strana, knižnica, evidenčné číslo archívneho zväzku). Bolo by to hlúpe preto, lebo keď sa pozriete do polygrafickej produkcie Ruska z čias 1844 — 1917, tak v nej nájdete veľa podobných vecí. V každom prípade, spoločne s týmto nájdete aj množstvo iných svedectiev[99], ktoré Vám neumožnia súhlasiť s pozíciou I.Doluckého, a prídete k záveru, že otázky ktoré predložil žiakom nezodpovedajú reálnym historickým okolnostiam, o ktorých svedčí prieskum oveľa širšieho spektra ruských knižných publikácií a periodických vydaní tých rokov. To posledné Vás postaví pre otázku, kto je vlastne samotný I.Doluckij: nevzdelaný samoľúby grafoman? alebo ostrieľaný cynický gauner? A tiež pred otázku: kto a s akým cieľom využíva I.Doluckého? A prečo niektorí historici a učitelia «skalopevne stoja» za jeho učebnicou?
T.j. na vyvrátenie lži, vytváranej na základe historicky hodnoverných faktov (!!!), treba do historickej koncepcie oponenta doplňovať iné fakty, ktorých zmienke sa on bráni buď z dôvodu svojho vlastného subjektivizmu, alebo pretože sám vie, že tieto fakty roztrhajú na kusy ním tak starostlivo budovaný historický mýtus[100]. Avšak po predložení na posúdenie iného historického faktu, s ktorým sú spojené otázky rúcajúce tú či onú koncepciu historickej minulosti, sú jej prívrženci:
· Buď vynútení sa od nej dištancovať, a niektorí z nich Vám čestne poďakujú za to, že ste ich oslobodili z moci falošných predstáv o dejinách,
· Alebo sú nútení «stratiť tvár» a vymýšľať si idiotské odpovede na podobné otázky.
Kým však prívrženci lživej koncepcie historickej minulosti majú pod svojou kontrolou systém vzdelávania a médií (ako je to v prípade ochrancov I.Doluckého) a zároveň aj masové umenie[101], tak môžu rozprúdiť kampaň zamlčovania pre nich neprijateľnej koncepcie minulosti a podnecovať propagandistickú kampaň na záchranu pre nich prijateľnej koncepcie, vysýpajúc na ľudí množstvo historicky hodnoverných faktov, potvrdzujúcich ich verziu, avšak len za podmienky, že rovnako hodnoverné fakty, ktoré ich verziu rúcajú, ostanú starostlivo a cielene zamlčované a skrývané.
T.j. «objektívnosť» učebnice histórie nie je podmienená len faktami ako takými, ale aj niečím druhým, čo sa ukrýva za faktami a čo sa skrz tieto fakty prejavuje v živote národných spoločenstiev, každého človeka i ľudstva vcelku. A to nás vedie k otázke:
A čo vlastne by sme chceli od učebnice histórie získať, čo by nám učebnica histórie mala dať?
Podľa nášho chápania, odpoveď na otázku možno sformulovať takto:
Učebnica histórie, by mala dať obraznú predstavu toho, čo je v živote spoločnosti a ľudí osobne čím podmienené v prúde udalostí opisovanej epochy; udalostí jak vnútorných (týkajúcich sa tejto spoločnosti), tak aj udalostí vonkajších (týkajúcich sa nej a prenikajúcich do nej zvonka).
V podstate to znamená, že:
«Objektívna» učebnica histórie musí byť opisom (historického procesu[102]), ktorý bez vzbudenia záujmu o preskúmanie faktov sa ani nezdá byť možným. Avšak tento opis musí byť udržateľným vzhľadom na dopĺňanie doň (pre ilustráciu) akýchkoľvek ďalších historicky hodnoverných faktov, a musí tiež odhaľovať aspoň nejakú časť[103]historicky nehodnoverných «akože faktov», t.j. výmyslov o minulosti, zlomyseľne zaradených do kategórie faktov, prípadne ocitnúcich sa tam iným spôsobom[104].
Druhá veta — teda udržateľnosť opisovanej koncepcie historickej minulosti vzhľadom na dopĺňanie do opisu zvonka hodnoverných faktov, a odhalenie ňou aspoň určitej časti výmyslov je v podstate kritériom objektívnosti každého textu a ústneho podania na tému «priebeh historického procesu».
Toto kritérium objektívnosti historického rozprávania v podstate označuje, že historická veda — je rovnako presná (exaktná), ako aj matematika, ale presnosť historickej vedy sa zakladá na iných pojmových (opisných) kategóriách.
6.3.2. «Skrášľovanie» minulosti, «očierňovanie» a «objektívnosť» na osnove hodnoverných faktov
A v takomto opise historického procesu sú fakty (vzbudzujúce záujem o preskúmanie) v určitom zmysle «farbami», pomocou ktorých rozprávač-historik kreslí pre čitateľa obraz priebehu historického procesu a života ľudí v ňom. Avšak v ktorej učebnici histórie je priamo napísané, že historické fakty — sú svojho druhu «farbami», pomocou ktorých musí spisovateľ-historik nakresliť živý obraz historického procesu v ním aktuálne skúmanej epoche? — my sme také učebnice histórie nevideli.
Samozrejme, pokiaľ nemáme farby alebo niektorých odtieňov nie je dosť, tak sa obraz namaľovať nedá[105]; a ak je farieb dosť, tak dokonca tú istú reálnu scenériu vyobrazia dvaja maliari stojaci vedľa seba v rovnakom čase na svojich plátnach — rozdielne.
Ničmenej, pokiaľ nejde o abstrakcionistov, ani „sju-sju-r-realistov“[106], tak vo väčšine prípadov možno ľahko spoznať pôvodný skutočný objekt v ich dielach; no a pokiaľ ide o abstrakcionistov či „sju-sju-r-realistov“, tak vo vzťahu k nami skúmanej otázke si možno iba spomenúť na slovko z jasličkovo-škôlkarského lexikónu — «čmáraninka-machuľka», ktorým deti nazývajú to, čo z ich pohľadu nie je obrázkom, pravdivým obrázkom.
No ak porovnáme diela realistického maliarstva s fotografiou, budeme si môcť všimnúť, že fotografia obsahuje väčšie množstvo detailov, z ktorých mnohé boli umelcami zanedbané, pričom každý z nich ich zanedbal ináč. Ak je reč o možnostiach zobrazenia mestskej scenérie na plátno, tak jeden maliar, v snahe zvýrazniť krásu architektúry budovy ktorú zdedila z minulosti, nenamaľuje na plátno elektrické drôty osvetlenia a trolejbusov, stĺpy, dopravné značky, hneď vedľa stojace lešenie, z ktorého sa vykonáva náter miestami opadanej omietky, a smetné kontajnery stojace «nie na svojom mieste» budú na jeho obraze chýbať tiež; a druhý, ten vytvorí kompozíciu okolo smetiakov, a reklamnou tabuľou či dopravnou značkou zacloní isté architektúrne skvosty atď.
Takto, mesto-skládka, zobrazené druhým maliarom, vyvolá vo výsledku u väčšiny ľudí odpor (psychika ľudí je taká, že iba u menšiny bude výjav na tomto obraze pôsobiť ako výčitka), a dedičstvo minulosti nasmerované do budúcnosti (zachytené prvým maliarom), očistené od naviateho a dočasne zotrvávajúceho haraburdia, bude ľudí samo pozývať k tomu, aby aj oni vo svojom živote vytvorili niečo hodné vďačných spomienok a úcty ich potomkov.
A ak je reč o tom, ktorý z týchto dvoch umelcov je bližšie k objektívnosti, tak podľa nášho názoru — prvý [architektonický skvost *]; o druhom možno povedať, že «kvôli stromom nevidí les» [skládka *], a jeho „umelecký výtvor“ tlačí na psychiku diváka subjektivizmom svojho autora[107], následkom čoho je fotografia (hoci je len produktom techniky) pre diváka užitočnejšia, než takáto „maľba“.