Druhou stranou takejto analógie je tá okolnosť, že zďaleka nie všetci ľudia si dokážu sami všimnúť niečo naozaj významné, či už sa dívajú na realitu, alebo na detailný výjav na fotografií[108]. A dielo umelca sa od fotografie odlišuje práve tým, že umelec sa nesnaží zobraziť realitu v jej absolútnej plnosti všetkých detailov, ale rôznymi umeleckými prostriedkami vyčleňuje to, čo je v jeho vnímaní a chápaní sveta viac významonosné a charakteristické v tejto realite. Avšak takých umelcov, ktorí by v svojich dielach slobodne ukazovali niečo naozaj objektívne dôležité a významné pre tvorenie svetlej budúcnosti, z toho čo uvideli v realite ako takej, takých je veľmi málo.
Približne takto sa má aj vec s «objektívnou» učebnicou histórie: táto môže byť vytvorená a prezentovať sa ako “objektívna” v ľubovoľnej z troch foriem, ktoré sme opísali v predchádzajúcej analógií (s fotografiou a dvomi maliarmi):
1. Buď – nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti;
2. Alebo – «skládka-smetisko».
3. Alebo – akási «holografická», mnohorozmerná objemná «fotografia», na ktorej sú z rôznych uhlov vidieť a dajú sa navzájom odlíšiť:
→ aj nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti,
→ aj všetko smeti, typické pre skládku či stavenisko.
Otázka je len v tom, nakoľko detailné je zobrazenie toho všetkého na «fotografii».
Prvý štýl sa zvyčajne nazýva «prizdobovanie», «skrášľovanie minulosti».
Druhý «očierňovanie».
Tretí je skutočnou historickou objektívnosťou, a v tomto štýle musia byť uchované všetky historické knihy ľubovoľnej epochy a najmä učebnice všeobecno-vzdelávacích kurzov.
Je jasné, žeočierňovanie — to je psychologická vojna proti národu, ktorého história sa očierňuje. Cieľom je zlomiť ho v mravno-psychologickom ohľade. Je to jasné všetkým, okrem tých, ktorí sami uverili takémuto očierňovaniu; dokonca to chápu aj mnohí jednotliví očierňovatelia.
No a skrášľovanie — to je prejav pseudopatriotizmu v rozsahu histórie samotného národa a štátu; ale aj prejavom protiľudskosti v rozsahu celosvetovej histórie. Avšak tento výrok treba lepšie vysvetliť.
Ešte A.I.Gercen písal v predslove k svojmu historickému zborníku: «Ďalej nám zatiaľ neumožňujú poznať históriu. Ruská vláda ako spätná prozreteľnosť mení k lepšiemu nie budúcnosť, ale minulosť». Tu je podmienenosť neblahej budúcnosti prikrášľovaním minulosti spozorovaná správne.
V živote to chodí tak. Najprv sa v spoločnosti vytvorí úctyhodný kultový mýtus (z uhla pohľadu jeho objednávateľov), ktorý sa identifikuje s historicky reálnou minulosťou. A až potom, sa touto lživou mytologizovanou minulosťou začínajú pýšiť tí, čo padnú do jej moci, zbožňujúc ju ako svoju vlastnú historickú minulosť. Takto samotný mýtus zatieňuje realitu a v predstavách mnohých sa stáva realitou ešte skutočnejšou, než je jej historicky reálny základ, pretože v mysliach ľudí ju mýtus zamieňa sám za seba.
Každopádne, reálne mravno-etické chyby minulosti sú z tohto kultového mýtu v tichosti odstránené alebo sú prezentované ako dobro. Preto kolektívne nevedomie spoločnosti na osnove tohto historického mýtu pracuje v prítomnosti tak, že permanentne opakuje chyby minulosti, formujúc tým samým aj budúcnosť.
Človek ale predsa len nie je celkom nevnímavým tvorom. A keď naráža na reálny život, tak vníma, že niečo sa v živote nedeje tak, ako o tom informuje mýtus. Vo výsledku sa mu tak prítomnosť začne hnusiť, a budúcnosť do ktorej (sa transformuje) preteká prítomnosť a ktorá nesie v sebe tendenciu opakovať všetky nepríjemné epizódy nepravdivo pochopenej minulosti v nových historických dekoráciách a spojeniach, — ho desí. No potom, čo v ňom mýtus stratí svoju moc, zostane v psychike človeka prázdno. Prázdno ktoré sa u ľudí (ktorí nedokážu včas odmietnuť prikrášlený historický mýtus) zaplní mýtom očierňujúcim minulosť.
A čím je takýchto ľudí — rozčarovaných z mýtu ktorý skrášľoval minulosť — viac, tým bližšie je spoločnosť ku katastrofe. Práve následkom tohto Rusko dospelo k 1. marcu 1881, ku katastrofám rokov 1917 a 1991. Ako uviedol jeden z najlepších historikov epochy konca Ruského impéria V.O.Ključevskij, «Minulosť[109] treba poznať nie preto, lebo uplynula, ale preto, lebo odchádzajúc, nedokázala „upratať všetky svoje následky“».
No ak pochopíme, čo sama osebe predstavuje «objektívnosť» historickej vedy a ako ju možno dosiahnuť, potom sa pred nami otvára možnosť vyhnúť sa budúcej katastrofe.
Pritom potreba vyhnúť sa jak očierňovaniu, tak aj prikrášľovaniu minulosti nás privádza k otázke: čo je to nadčasová osnova pre oživenie ideálov budúcnosti, a čo je to «smeti» a «stavebné lešenie»? V každom prípade, odpoveď na túto otázku leží mimo historickú vedu ako takú.
Odpoveď na ňu musí dať iná vedecká disciplína, v rôznych obdobiach nazývaná rôzne: «filozofia histórie», «občianska výchova», «spoločenská náuka». Ale keďže samotná odpoveď nie je natoľko spojená s výrobou produktu historickej vedy, ako s použitím a vypracovaním na osnove historického kurzu priaznivej politickej orientácie do budúcnosti, tak budeme ešte pokračovať v skúmaní otázky týkajúcej sa objektívnosti rozprávaní na historické témy[110].
«Objektívna» učebnica histórie musí dávať adekvátnu predstavu aj o nadčasovej osnove, potrebnej pre vybudovanie budúcnosti; aj o «smetí»(t.j. o chybách samoriadenia spoločnosti v minulosti); aj o «stavebnom lešení»(prechodných procesoch, ktoré pre spoločnosť boli dôležité v čase ich použitia, a neskôr už nazhromaždené podklady a skúsenosti strácajú pre spoločnosť a jej ďalší rozvoj význam/aktuálnosť). Preto prejdeme k odhaleniu pojmových kategórií, ktorých opora mení históriu z umenia tvorenia mýtov, obsluhujúcich politiku prameniacu «bohvie odkiaľ», na presnú vedu, plodiacu politiku.
6.3.3. Kategórie,[111] ležiace v základoch objektívnej historickej vedy
História je podobne ako matematika vedou presnou. Len s tým rozdielom, že v matematike sa dá výsledok spresniť na jedno a viac desatinných miest, no a každý historický proces môže byť opísaný:
· s presnosťou na (bezmenný[112])dav[113]-národ a „osobnosť“ — osobnosť vodcu, génia, veľkého a múdreho alebo malého a podlého. Záleží len od toho, z pozície akej koncepcie organizácie života spoločnosti (spoločensko-politickej koncepcie) sa naň pozeráme.
V zložitejšom variante tohto opisu ostáva dav-národ naďalej neosobným, no k osobe vodcu sa pridávajú ďalšie osoby ako: prívrženci vodcu, jeho nepriatelia a prívrženci nepriateľov. Sú to tzv. «historické osobnosti». Т.j. tento variant je opisom s presnosťou na dav-národ a «historické osobnosti».
No keďže s «historickými osobnosťami» sa v živote aj ich činnosti ukazujú byť spojení ďalší ľudia, patriaci do anonymného davu-národa v historickom rozprávaní dvoch vyššie opísaných typov, — tak v doteraz anonymnom dave-národe možno objaviť rôzne skupiny (časti). Niektoré takéto skupiny existujú v priebehu krátkych časových intervalov v rozmedzí aktívneho života jedného pokolenia. No iné skupiny sa obnovujú v nadväznosti pokolení, prijímajúc medzi seba nových členov na zámenu tým starým čo zomreli. Okrem toho možno v spoločnosti objaviť aj rôzne sociálne skupiny: spoločenské triedy; profesionálne korporácie; v mnohonárodnostnej spoločnosti v rámci štátu no i v štruktúre ľudstva ako celku — národy a národnosti, národnostné menšiny, atď. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný: