Ničmenej, tragédia historického vzdelávania v Rusku spočíva v inom — zvyšné učebnice histórie tiež nezodpovedajú kritériám objektívnosti: ich báza popisných kategórií nie je plná (a v mnohých prípadoch aj úmyselne oklieštená); ich autori vychádzajú z toho, že globálny historický proces od dávnej minulosti až dodnes je neriadený (zvnútra samotnej spoločnosti); posluhujúc okamžitým potrebám tej-ktorej moci, zabúdajú na reálne dejiny a zaoberajú sa striedavo tu skrášľovaním, tu očierňovaním jedných a tých istých udalostí dejín. A samotná historická veda, sa téme «objektívnosť výsledkov historického bádania» — vyhýba.
Na záver tejto kapitoly možno povedať, že hlavná vlastnosť globálneho historického procesu spočíva v tom, že globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra spoločnosti a rovnako bude riadený zvnútra spoločnosti v dohľadnej perspektíve. Takže všetky regionálne/lokálne historické procesy sú viac či menej podmienené globálnou politikou, a rovnako naopak, každý z nich prejavuje viac či menej silnú spätnú reakciu na globálnu politiku, t.j. na riadenie globálneho historického procesu.
Jednako, prichádzajúc k chápaniu oddávna riadeného (zvnútra spoločnosti) priebehu globálneho historického procesu, sa dostávame až k otázke: Čím sa začali dejiny dnešnej globálnej civilizácie?
6.3.5. Predhistória a začiatok dejín dnešnej globálnej civilizácie
Učebnice histórie, vyjadrujúce ateistický uhol pohľadu (a takých je v poslednom storočí a pol väčšina), vychádzajú z predpokladu, že človek súčasného biologického druhu «Homo sapiens» «sám od seba» vznikol v biosfére planéty, začal myslieť, vytvoril početné kultúry doby kamennej; a potom neskôr na základe kmeňových zväzov (asi pred 7 — 5 tisíc rokmi) vznikli prvé regionálne civilizácie a štáty, vzniklo písomníctvo, začala sa politika, objavili sa štátne dokumenty, historické kroniky, a takýmto spôsobom (s objavením sa písomných kroník) sa ukončila predhistória a začala sa história dnešnej globálnej civilizácie. Toto je presne ten historický mýtus, v moci ktorého žije väčšina tých, čo študovali históriu v škole a univerzitách.
V posledných rokoch sa objavili pokusy zameniť tento historický mýtus chronologicky kratšou verziou akoby hodnoverne známej histórie. Konkrétne v prácach matematikov MGU[136] A.T.Fomenko a G.V.Nosovského sa na základe štatistickej analýzy oznamov z kroník tvrdí, že kroniky sú z väčšej časti hodnoverné, počnúc od 11. a 12.storočia nášho letopočtu, a všetka starobylejšia história predstavuje históriu stredoveku, mnohonásobne prenesenú do dávnejšej minulosti, v ktorej reálni ľudia zo stredoveku vystupujú pod inými prezývkami a v zmenenej geografickej lokalite stredovekých reálií[137].
No ide o to, že existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do prvého, ani do druhého historického mýtu. A na rozbitie mýtu stačí vložiť doň iba jediný fakt, ktorý on nedokáže vysvetliť.
Začneme otázkou: Kde je ten «prechodný článok» v procese zmeny od opice k človeku, ktorý by svedčil o pôvode druhu Človek rozumný od nejakých opiciam podobných predkov v evolučnom procese pod vplyvom práce[138]a prirodzeného výberu? — Od tej doby, ako Ch. Darwin (1809 — 1882) opublikoval svoju knihu „Pôvod druhov, cestou prirodzeného výberu“ (1859), na ktorú sa zrazu začali odkazovať prívrženci vzniku človeka vo faune, antropológovia aj tak nič nenašli. T.j. do dnešnej doby vede nie sú známe žiadne biologické dôkazy tej predhistórie ľudstva, ktorá je predkladaná v učebniciach. A to nie je ojedinelá nešťastná výnimka: chýbajú «prechodné články» aj k tomu, aby bolo možné objasniť pôvod všetkých ostatných biologických druhov od akýchsi druhov-prototypov: druhové rozdiely nesú diskrétny/nespojitý charakter. Ináč povedané, veľryba je vodný cicavec, avšak žiadne «obojživelné» «poloveľryby-poloveľhady», z ktorých pochádzajú dnešné veľryby a veľhady — tiež nie sú.
No aj so samotnou históriou to nevyzerá lepšie:
Tak napríklad, sú známe ruiny starobylého mesta, ktoré dnes volajú Mohendžodaro. Charakter jeho poškodenia, odhalený archeológmi, hovorí o tom, že mesto bolo zničené niečím, čoho účinok bol analogický jadrovému výbuchu:
«Archeologická expedícia, ktorá začiatkom 20.storočia robila vykopávky vedľa indickej osady Mohendžodaro, objavila ruiny veľkého starobylého mesta, patriaceho civilizácii, ktorá bola jednou z najrozvinutejších na svete a trvala dve až tri tisícročia. Jednako, najväčšia záhada veľkomesta, ktorá sa objavila pred vedcami, bola spojená nie s jeho rozkvetom, ale zánikom.
Výskumníci sa pokúšali objasniť, od čoho mesto „zomrelo“, predkladajúc rôzne dohady. No všetky hypotézy sa rozsypali ako domček z kariet: V ruinách stavieb nebol spozorovaný ani najmenší príznak vyčíňania vodného živlu, chýbali mnohopočetné pozostatky ľudí a zvierat, a tiež úlomky zbraní a stopy pustošenia. Ani jedna z kostier nemala poškodenia typické pre zranenia od klasických zbraní. Očividný bol len jediný fakt, a to: katastrofa prebehla náhle a trvala krátko.
Nakoniec Angličan Davenport a Talian Vincenti predložili ohromujúcu hypotézu, — kategoricky vyhlásili, že starobylé mesto postihol osud... Hirošimy a Nagasaki! Inými slovami, najstaršie veľkomesto bolo zničené jadrovým výbuchom! Potvrdzujú to, napríklad, roztrúsene medzi ruinami kúsky hliny a zeleného skla (celé vrstvy!). Pravdepodobne sa piesok a hlina pod vplyvom vysokej teploty najprv roztavili, a potom náhle stuhli. Rovnaké vrstvy zeleného skla sa objavujú v púšti štátu Nevada (USA) každý raz po jadrovom výbuchu.
Od momentu vykopávok v Mohendžodaro prešlo celé storočie. Moderná analýza ukázala, že tavenie fragmentov starobylého mesta prebehlo pri kolosálnej teplote, nie menej ako 1500 stupňov Celzia. Výskumníci tiež našli výrazne obtiahnutú oblasť epicentra, kde všetky domy boli zrovnané so zemou. Od centra k periférii sa skaza postupne znižovala. A ešte detaiclass="underline" práve v oblasti Mohendžodaro boli nájdené desiatky kostier, ktorých rádioaktívnosť presiahla normu 50 ráz!
Okrem iného, v starobylom indickom epose „Mahábhárata“ je zafixovaných nemálo podaní o zvláštnej sile tajomnej zbrane, potvrdzujúcich túto viac než hypotézu. Napríklad v jednej z kapitol sa hovorí o „náboji“ „žiariacom ako oheň, no bez dymu“. Po jeho páde na zem „hlboká tma zahalila celú oblohu. Dvihli sa víchrice a smršte, prinášajúce pohromu a pustošenie. Tisícky domácich a divokých zvierat, a desiatky tisíc ľudí zmenil hrozný výbuch na popol. Roľníci, mešťania i vojaci sa vrhali do vôd rieky, aby zmyli otrávený prach...“» (citované z článku na internete[139]).
A toto nie je jediné miesto, kde povrch zeme z neznámych dôvodov vyzerá rovnako, ako miesta, kde dnešná civilizácia vykonala povrchové jadrové výbuchy.
Ešte jeden fakt. V rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pričom Antarktída bola zobrazená bez ľadovej vrstvy, v stave, v akom si ju dnešná civilizácia nikdy nepamätala, podľa oficiálnej histórie[140].
Avšak súčasná civilizácia pristúpila ku globálnemu kartografickému mapovaniu až niekoľko storočí po objavení sa týchto máp, v epoche veľkých geografických objavov (od r. 1519, ak rátať od prvej plavby okolo sveta F. Magalhãesa). Globálne kartografické mapovanie trvajúce 4 storočia bolo v zásade zavŕšené až v r. 1906, keď R.Amundsen preplával z Atlantiku do Tichého oceánu cez prielivy v súostroví na severe Kanady; a úplne bolo zavŕšené až v 1970-tych rokoch po dokončení programu systematických snímok povrchu Zeme z Vesmíru.
Napriek všetkým týmto hodnoverne známym faktom sú na stredovekých mapách na veľkej ploche zobrazené pobrežné línie Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky s chybou v (zemepisnej) dĺžke, ktorej presnosť v dnešnej civilizácií začal zabezpečovať rozvoj chronometrie[141] a matematiky[142] až začiatkom 80-tych rokov 18.storočia n.l.