«Kto napreduje vo vedomostiach, ale zaostáva v mravnosti, ten kráča viac dozadu, než dopredu».
A preto nutne vznikajú otázky:
· Disponuje žiak na začiatku 8.ročníku (keď si otvorí učebnicu a uvidí tento Aristotelov výrok) vedomosťami a kultúrou myslenia, potrebnými k tomu, aby mohol samostatne pochopiť jeho zmysel, stotožniť sa s jeho pravosťou a začať sa sám usilovať žiť v súlade s prioritou rozvoja svojej vlastnej mravnosti nad všetkým ostatným?
· A ak žiak nedisponuje takýmito vedomosťami a zručnosťami, tak:
→ Otvára mu ponúkaná učebnica dostup k nevyhnutným vedomostiam a zručnostiam?
→ Alebo je potrebné aj z tejto učebnice sňať odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF a zameniť učebnicu v redakcií L.N.Bogoljubova inou učebnicou ľudsko-spoločenskej náuky, zodpovedajúcou potrebám zlepšenia kvality života ľudstva?[167]
Aby bolo možné na tieto otázky odpovedať, bude potrebné si učebnicu prečítať a okomentovať, aspoň fragmentárne.
7.2. Úvod do humanizmu: do falošného aj do pravého
Prvá kapitola učebnice má názov „Úvod“. Autorka „Úvodu“ — L.F.Ivanovová, kandidátka pedagogických vied, — ho začína nasledujúcimi slovami[168]:
«Kurz spoločenskej náuky sa začína kapitolou o človeku a vzťahu človeka ku všetkému, čo ho obklopuje. Ľudské vzťahy sa nazývajú aj humánne (z lat. homo — človek). Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty.
Z tohto istého slova pochádza aj pojem «humanizmus». V slovníku[169] je humanizmus definovaný takto: «Historicky sa rozvíjajúci systém názorov, uznávajúci hodnotu človeka, jeho právo na slobodu, šťastie, rozvoj a prejavenie svojich schopností, považujúci blaho človeka za kritérium spravodlivej spoločnosti».
(…)
Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami. Hoci, samozrejme, nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností. Humanizmus ako norma správania, v mnohom závisí od štruktúry spoločnosti, zákonov, podľa ktorých v nej žijú ľudia. Ľudia snívajú o spravodlivej a humánnej spoločnosti už dlhé storočia. Humánna spoločnosť — to je spravodlivá spoločnosť, v ktorej je tým najhlavnejším — človek, jeho blaho. Čím väčšiemu množstvu ľudí môže dať spoločnosť všetko potrebné pre skutočnú ľudskú existenciu, pre rôznorodé prejavy toho najlepšieho, dobrého a svetlého v nich, tým je spoločnosť humánnejšia.
Pravý humanizmus v sebe zahŕňa zodpovednosť človeka za svoje činy a skutky» (skúmaná učebnica, str. 6).
Podľa nášho názoru, už len tento uvedený fragment textu je viac než dostačujúcim k tomu, aby:
· po prvé, boli diskvalifikovaní[170] autori učebnice,
· po druhé, bol odňatí odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF,
· po tretie, boli diskvalifikovaní tí experti a pracovníci Ministerstva vzdelávania, ktorí v minulosti tejto učebnici odporúčací grif udelili.
Učebnica, v ktorej sa takto vysvetľuje pojem aj samotný fenomén humanizmu, pracuje na to, aby zlomil intelekt žiaka, nútiac ho súhlasiť s nezmyslom, pretože na získanie dobrej známky u zlého učiteľa je žiak nútený zreprodukovať celý nezmysel z učebnice, podať ho ako svoj názor bez kladenia otázok, ktoré by odhaľovali životnú neadekvátnosť názorov opísaných v učebnici.
Pokiaľ žiak samostatne uvažuje nad prečítaným v učebnici, porovnávajúc opísané v ňom s reálnym životom, tak nezmyselnosť napísaného bude preňho očividná. No, pri odpovedi na hodine u zlého učiteľa, je žiak nútený sa tváriť že v učebnici žiadna hlúposť nie je, a že nové poznatky z učebnice ho vlastne obohatili. Takýmto spôsobom učebnica spoločenskej náuky učí žiakov medzi 8. — 11. ročníkom pretvárke, ako samotnou učebnicou podloženej norme života celej spoločnosti[171]. Túto okolnosť treba dať do súvisu s vyššie uvedeným výrokom Aristotela o pohybe vpred a pohybe vzad v osobnostnom rozvoji človeka a učiniť primerané závery o charaktere štúdia v škole a jeho následkoch.
Pokiaľ žiak bezmyšlienkovite reprodukuje tento nezmysel, prijímajúc ho za svoj názor, stáva sa idiotom. Pokiaľ ale bezalternatívne odmieta nezmysel, tak po zavŕšení učebného kurzu zostane v lepšom prípade nevedkom, ktorý stratil v škole čas, a v horšom prípade — získa odpor ako k učeniu, tak aj k samovzdelávaniu, čo znižuje potenciál rozvoja spoločnosti a spôsobuje nebezpečenstvo pre život jak tejto spoločnosti, tak aj tých susedných v rámci niekoľkých pokolení.
A aby bolo možné voči nezmyslom vypracovať alternatívu — treba k tomu poznať mnoho faktov a myslieť samostatne. Jednako, väčšina žiakov v dnešnom systéme vzdelávania na toto nestačí: aj faktov poznajú málo, ani myslieť veľmi nevedia.
Aby sme sa presvedčili, že uvedený fragment z „Úvodu“ je nezmyselný, poďme porovnať text učebnice s reálnym životom a na tento účel zvýrazníme v texte hrubým písmom to, na čo treba zamerať pozornosť a samostatne zhodnotiť, porovnajúc to s prúdom udalostí historicky reálneho života:
«Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty. (...) Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami».
Áno, vo svojej fantázii si môžeme predstaviť, že «všetci ľudia sú hodní úcty». Avšak pokus realizovať tento princíp v praxi znamená, že v tom prípade si úctu každého človeka bez výnimky zaslúžia spoločne:— Kristus, Judáš, členovia Sanhedrinu;chán Mamai a knieža Dmitrij Donskoj; cár Vasilij Šujskij, pseudoDmitrij s rôznymi číslami, Minin a Požarskij; Puškin a Heeckeren s d'Anthèsom; Hitler, Trockij, Stalin; Krasnodonskí disidenti-mladogvardejci a s nimi zradcovia Vlasti, posluhovači okupantov, ktorí týrali mladogvardejcov v gestapáckych mučiarňach[172];Gorbačov, Jelcin, aférista Mavrodi, noví rusSionski miliardári[173]a všetci nimi utláčaní; sexuálny maniak a vrah Čikatilo, množstvo menej známych násilníkov, vrahov, a ich obete... — a tí čo si vážia iba podaktorých z nich, a odmietajú si vážiť aj ostatných, sú vlastne mravne zaostalí, mravne zvrátení ľudia a teda nie sú «humanistami».
V danom prípade sa nesnažíme o dezinterpretáciu autorského textu, ale dávame ho do súvisu (presne taký, aký je) s reálnym životom. No a námietky typu, že akoby nemáme právo takto písať, pretože autor vraj iba nepresne vyjadril svoju myšlienku a pod., v danom prípade nie sú namieste, pretože: