A ak uznáme pravdivým druhý názor, potom je potrebné naučiť sa byť Človekom, vždy disponujúcim silou i umením Ľúbiť každého človeka tak, aby sa potencionálny Hitler alebo Čikatilo ktorého v živote stretneme, nestal Zločincom, ale stal tiež človekom, preplneným aktívnou a činorodou Láskou a teda aj hodným úcty.
A aby bolo možné sa cieľavedome naučiť byť Človekom, treba predovšetkým jasne uvidieť objektívnu podstatu Človeka — ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v Živote u seba samého, u každého a všetkých. Preto je na druhej predsádke učebnice celkom vhodne umiestnený výrok F.Schellinga[181]:
«Človek v určitej miere rastie, keď poznáva [182] sám seba a svoju moc. Vsugerujte človeku vedomie toho, čím je, a čoskoro sa naučí byť aj tým, čím byť má».
A zdalo by sa, že práve tejto problematike sa ďalej venuje aj učebnica, nakoľko jej prvá časť sa volá «Človek. Príroda. Spoločnosť», v ktorej prvá kapitola má názov: «Čo je to človek». A začína ju «§ 1. Čo robí človeka človekom?», ktorého autorom je sám akademik RAV L.N.Bogoljubov.
7.3. Čo robí s človekom vyučovanie v ruskej škole?
Prečítali sme si «§ 1. Čo robí človeka človekom?» prvej kapitoly učebnice…
Možno sa ho celý naučiť naspamäť a zodpovedať učiteľovi v bezducho-bifľovacom režime od slova do slova. No pochopiť samotný obsah a vyložiť ho druhému človeku vlastnými slovami nie je možné.
Ak sa človek spoľahne na intelekt a svedomie tých, ktorí povýšili L.N.Bogoljubova na akademika RAV, doktora vied a profesora, zostáva mu len uznať si svoju vlastnú hlúposť a na základe toho sa psychicky zrútiť, stratiť vieru v seba: ako to, veď paragraf predsa písal doktor vied osobne, profesor a akademik; pravdepodobne to napísal veľmi múdro, a my — obyčajní ľudia, a tým skôr žiaci — celú tú hĺbku ním napísaného nevieme pochopiť pre svoju vlastnú hlúposť a nevzdelanosť.
Ničmenej, aby sme pochopili kto je v skutočnosti hlúpy, obrátime sa k textu učebnice: či sú to jej autori, alebo väčšina jej potenciálnych čitateľov. Päťstranový paragraf akademik ukončuje „Zhrnutím“:
«Čím sa líši človek od zvierat? Po prvé, človek dokáže vyrábať pracovné nástroje a používať ich. Po druhé, disponuje komplikovane organizovaným mozgom, myslením a artikulovanou rečou. Po tretie, človek je schopný cielenej tvorivej činnosti.
Človek je biosociálna bytosť, predstavujúca sama osebe špeciálny článok v rozvoji živých organizmov na Zemi» (skúmaná učebnica, str. 13, zvýraznený text hrubým je rovnaký ako v citovanom zdroji).
Za týmto «zhrnutím» nasleduje zoznam otázok na otestovanie sa, ktoré uvedieme nižšie (komentár pod čiarou k jednej z otázok je náš):
«1. Čo znamenajú slová: „Človek je biosociálna bytosť“?
2. Ktoré vlastnosti človeka sú biologické?
3. Aké vlastnosti človeka majú sociálnu povahu (t.j. vznikajú len v spoločnosti)?
4. V čom sa prejavuje tvorivý charakter ľudskej činnosti?
5. V čom spočíva vzájomná súvislosť medzi myslením a rečou?[183]
6. Ako sa prejavujú ľudské schopnosti?
7. Čo je to samorealizácia človeka?
8. Prečo je samorealizácia človeka možná len v činnosti?»
Niekto by mohol dúfať, že akademik poskytol vecné odpovede na svoje otázky v texte paragrafu. Jednako, takáto nádej je márna: akademik nedokázal použiť jemu známe fakty a preto, ako hovorievajú samotní pedagógovia «neodkryl tému» ním zadanú v názve paragrafu. Podľa klasifikačného hodnotenia slohových prác v škole si ním napísaný paragraf zaslúži hodnotenie «4» (za to, že niektoré fakty pozná: ak by nepoznal ani fakty, zaslúžil by si «5»).
Ak nepodľahneme psychologickému tlaku vedeckých titulov a hodností, ktoré sa tvária akoby objektívnym certifikátom o intelektuálnej sile, osvojených znalostiach a zručnostiach ich nositeľov; ak budeme uvažovať samostatne, a text vytvorený akademikom i mnohými ďalšími budeme porovnávať s faktami známymi zo života i zo školy, tak prídeme k záverom obsahovo iným (než tie, ktoré sme citovali vyššie ako «zhrnutie paragrafu») o podstate (povahe) človeka a jeho odlišnostiach od zvierat.
Preto sa znova obrátime k textu učebnice:
«Rozdiel medzi človekom a ostatnými živými bytosťami. Čo je to vlastne človek? Čím sa líši od zvierat? Nad týmito otázkami sa ľudia zamýšľajú oddávna. Staroveký filozof Platón na ne odpovedal takto: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria». Za dve tisícky rokov známy francúzsky fyzik a matematik B.Pascal namietol Platónovi: «Človek bez nôh stále zostane človekom, ale kohút bez peria sa človekom nestane».
Čo teda odlišuje ľudí od zvierat? Existuje, napríklad, príznak vlastný len ľuďom: zo všetkých živých bytostí má iba človek mäkký ušný lalok[184]. Avšak, je tento fakt tým hlavným, čo odlišuje človeka od zvierat?
Veľkí myslitelia prišli k záveru: najdôležitejší príznak človeka spočíva v tom, že je tvorom spoločenským, čiže sociálnym (latinské slovo socialis znamená «spoločenský»). (Spomeňte si z kurzov histórie a biológie, čo viete o pôvode človeka). Takže, človek je spoločenský tvor. Iba v spoločnosti, v kontakte medzi ľuďmi[185], prebiehalo formovanie takých ľudských kvalít, ako je jazyk (reč), schopnosť myslieť a ďalšie» (skúmaná učebnica, str. 8).
Na tomto «a ďalšie» sa zastavíme, čo to si spomenieme, ako nám to radí akademik, a pouvažujeme. V 6. kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ sme analyzovali učebnicu I.I.Doluckého a nájduc určité fakty a položiac si určité otázky sme mimochodom zbúrali ten historický mýtus, ktorý je vnucovaný žiakom ako pravdivá predstava o historickej minulosti, ktorá sa objektívne udiala. Tu urobíme to isté: budeme hľadať fakty, klásť otázky, a uvidíme či text akademika ustojí takýto prístup.
Zopár faktov: Platón žil v rokoch 428/427 — 348/347 pred n. l. V akom kontexte Platón vyslovil názor, že: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria», — my pre svoju nevzdelanosť nevieme, a akademik o tom nehovorí, hoci možno, ani on sám originálne texty Platóna nečítal (starogréčtina bola po r.1917 vyradená spomedzi všeobecnovzdelávacích programov). A možno v kontexte, v ktorom Platón vetu vyslovil, bola adekvátna a teda aj rozumná v jej obsiahlejšom kontexte. Avšak vytrhnutá z kontextu a podaná ako samostatná definícia toho, čím človek je, predstavuje len kultovú hlúposť, ktorá putuje storočiami z jednej knihy do druhej.
No vrstovníkom Platóna bol aj iný grécky mysliteľ — Diogenes zo Synope (404 — 323 pred n. l.). A legenda o ňom je oveľa významnejšia pre pochopenie toho, kto je človekom a kto iba človeku podobným členom spoločnosti, než «myšlienkový experiment» z odboru «šklbania sliepok»[186]tých, čo citujú „definíciu“ Platóna seriózne a seriózne mu aj oponujú.
Diogenes nepochyboval o tom, že človek je tvor spoločenský. A hoci žil osamote a príbytkom (ako o ňom píšu literárne zdroje) mu bol veľký prázdny sud, napriek tomu chodieval do mesta Synope (teda do spoločnosti) cez deň s rozsvieteným lampášom. Keďže cez deň je aj tak svetlo, spoluobčania sa ho udivene pýtali: «Načo chodíš cez deň s lampášom?» — Nato Diogenes odpovedal jednoducho, ale nepochopiteľne (pre drvivú väčšinu): «Hľadám Človeka…».