No a v opičej svorke sa vytvára vlastná hierarchia osobností podobne, ako to funguje v historicky známych spoločenstvách ľudí.
T.j. všetko toto hovorí o tom, ženazvúc «orangutanmi» (t.j. «lesnými ľuďmi») predstaviteľov populácie jedného z druhu opíc žijúcich v susedstve, «necivilizovaní divosi» mali k tomu objektívne dôvody, a popri svojej «divokosti» a intelektuálnej neplnohodnotnosti sa vôbec nezmýlili. Opiciam chýba len schopnosť artikulovanej reči: «hardware» (biomasa, telo) túto schopnosť nepodporuje, t.j. nepodporuje príslušný «software», potrebný na jej realizáciu, — povedané jazykom počítačovej analógie.
Ale ani so schopnosťou zmysluplnej artikulovanej reči v zvieracom svete to nie je až tak jednoznačné: V r. 2003 tlačou i televíziou prekĺzli informácie o tom, že niektoré papagáje, žijúce spoločne s ľuďmi, si osvojujú jazyk ľudí a používajú artikulovanú reč v komunikácii so svojimi pánmi, voliac pritom plne zmysluplné a adekvátne situácii[191] frázy typu: «Ja ťa ľúbim, a ty na mňa kričíš!»; «Daj opekaný zemiačik!»; a odpovedaclass="underline" «Nechcel som» — na otázku: «Prečo si nerozprával, keď ťa prišla natáčať televízia?».
Otázka druhá: Čo po tomto všetkom urobiť s vlastnosťami, akože, definujúcimi človeka, ktoré akademik uviedol v «záveroch» napísaného ním paragrafu «Čo robí človeka človekom?»: používanie pracovných nástrojov, schopnosť myslieť a na základe myslenia sa zaoberať tvorivou a inou cielenou činnosťou?
Takže, je celkom možné, že aj Platón, vidiac, že väčšina jeho vrstovníkov sa nestala ľuďmi, v skutočnosti nedal definíciu toho „čo je to človek?“, ale vyjadril svoje opovrhnutie nad človeku podobnými ľuďmi. Avšak človeku podobní, nestanuvší sa Ľuďmi, považujúc sa pritom za skutočných Ľudí[192], Platónove posmešky na ich adresu nepochopili, v dôsledku čoho úplne seriózne citujú a vyvracajú jeho „definíciu“. No a pri Diogenovi dávajú radšej prednosťnespomínať ho na verejnosti, pretože ak by sa niekto začal venovať skúmaniu obsahu ním vztýčenej otázky o ideáli človeka, ktorý je treba v živote stelesniť, mohol by sa o sebe dozvedieť mnohé z toho, čo mu pre chorobne urážlivú sebalásku bude nepríjemné a zrazí hrebienok; jednako, ani zabudnúť na Diogenav svojom úzkom kruhu «profesionálnych filozofov» — nedokážu a dávajú prednosť hovoriť o ňom formou zábavnej kuriozity v rámci dejín filozofie (t.j. “To hrozno je kyslé” — ak si pripomenieme známu bájku „Líška a hrozno“[193]).
Avšak hľadaním odpovedí na položené otázky sa budeme zaoberať o niečo neskôr. Predtým, než si pripomenieme nové fakty a položíme nové otázky o tom, čo je potrebné pre obsažnejšie a presnejšie pochopenie toho, kto je to skutočný človek, a kto len človeku podobná bytosť, znova sa vrátime k textu akademika:
«No, aj ako spoločenský (sociálny) tvor, človek neprestáva byť tvorom prírody. Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach. Výsledkom dlhodobého vývoja prírody je ľudský mozog. Človek je zázračným výtvorom prírody. Má veľa biologických potrieb: dýchať, jesť, spať, potrebuje prostredie o určitej teplote. Naše telo, krv, mozog patria prírode. Takže človek je biologická bytosť. Prejavuje sa to v anatómii a fyziológii človeka, v priebehu nervovo-mozgových, elektrických, chemických a iných procesov v ľudskom organizme.
Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre[194], tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov). Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť. No maliarom sa môže stať iba v spoločnosti. Každý novorodenec má mozog a hlasový aparát, ale naučiť sa myslieť a rozprávať môže len v spoločnosti. Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy organicky prepojené medzi sebou, a len v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálna bytosť» (skúmaná učebnica, str. 9).
Uvedený fragment je jasnou ilustráciou defektnosti jednostranného tzv. «humanitného vzdelania». Rád by som sa spýtaclass="underline" Leonid Naumovič, a pamätáte si a chápete aspoň niečo z toho, čomu Vás učili v strednej škole na hodinách fyziky?
Otázka tretia: Čím sa odlišuje živý organizmus človeka od mŕtvoly? ...ak pritom skúmame nielen špecifické chemické reakcie, ktorých súbor je príznačný pre ľudskú fyziológiu, ako napokon, aj pre iné bunkové či mnohobunkové organizmy. — Odpoveď na túto otázku spočíva v tom, že pre živý organizmus je tiež príznačné (okrem prebiehania v ňom určitých chemických procesov) ešte aj vyžarovanie biopoľa, odlišné od tých žiarení ktoré sú vlastné mŕtvole.
Biopole — to nie je nejaký osobitý druh jedného z fyzikálnych polí, podobného elektrostatickému a magnetickému, ale súbor rozmanitých prírodných polí vyžarovaných živým organizmom a charakteristických pre neho[195]; t.j. charakterizujúcich ho presne rovnako, ako aj osobitosti stavby a biochémie hmotného tela. Rozdiel je len v tom, že kým telo je viditeľné a hmatateľné, biochémiu možno identifikovať v laboratóriu, tak prístrojová báza pre výskum biopolí je do dnešného dňa neuspokojivá, a preto sa mnohí môžu spokojne tváriť alebo byť úprimne presvedčení o tom, že biopolia sa v prírode nevyskytujú.
A odkiaľ akademik nabral, že «nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach»? Okrem neschopnosti väčšiny ľudí vedome vnímať fyzické polia biopoľových štruktúr živých organizmov, čo ešte svedčí o tom, že v prírode neexistujú výlučne poľové — t.j. netelesné (nehmotné[196]) — formy života, majúce svoju osobitú, výlučne biopoľovú fyziológiu[197]? Na rozdiel od nich:
Organizmus živého človeka, ako aj mnohých iných biologických druhov v biosfére Zeme, prestavuje — navzájom spolupracujúce, štruktúrne si navzájom zodpovedajúce a vzájomne prepojené — telesné (hmotné) telo a biopole, ktorého niektoré elementy sa rozprestierajú na vzdialenosť angströmov a mikrónov[198] od povrchu bunkových membrán[199], a iné okamžite (aj napriek teórii relativity, keďže nejde o elektromagnetické polia)[200] odchádzajú do nekonečna a dosahujú «hranice Vesmíru».
Ak s tým ale akademik nesúhlasí, potom nech to priamo aj povie: magnetické pole neexistuje, lebo on osobne ho nedokázal pocítiť, ako to vyžadoval aj V.I.Uljanov-Lenin, keď dával svoju definíciu matérie ako «filozofickej kategórie» vo svojej (do značnej miery grafomanskej) práci „Materializmus a empiriokriticizmus“[201].
V dávnej minulosti biopole nazývali «duchom» a hovorievali o zdraví tela i ducha človeka. No z akademikovho textu vyplýva, že človek je len telo: «Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach». — Inými slovami, duch (biopole rôznych organizmov) akoby v prírode ani neexistoval. No akademik, tým že sa „zbavil“ ducha, zbavil sa aj nutnosti objasniť celú problematiku duchovného zdravia:
«Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť» (skúmaná učebnica, str. 9).