· stali takými «ako všetci», t.j. vo väčšej či menšej miere zlými v mravno-psychickom ohľade;
· alebo sa mravno-psychicky zlomili, t.j. aby pod tlakom systémových požiadaviek potlačili svoju vlastnú podstatu, súhlasili s hlúposťou a vyloženým klamstvom, a stali sa spodinou spoločnosti.
Azda potrebujeme takú školu, v ktorej výučba dieťaťa (potencionálne zdravého v mravnom, psychickom a intelektuálnom aspekte) vedie k tomu, aby sa stal cynikom, pokrytcom, slabomyseľným, schizofrenikom, alebo neznalým nevedkom?
A preto pri hĺbavom prečítaní celkovo len jedného paragrafu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ vzniká želanie:
1. Zmeniť Ruskú akadémiu vzdelávania (RAV) na Ruskú pedagogickú spoločnosť, ktorá by nemala oprávnenie udeľovať si akékoľvek vedecké a čestné tituly a hodnosti.
2. Zlikvidovať Vyššiu atestačnú komisiu[219](VAK) a anulovať všetky kvalifikačné diplomy vydané ňou v minulosti, aby sa nemnožili ctižiadostivci, ktorí robia škodu jak vede, tak aj technike i celej spoločnosti.
3. «Rozohnať» súčasný personál Ministerstva vedy a vzdelávania RF[220] a prijať nových na osnove konkurzu.
4. Všetkých parazitujúcich na vede a vzdelávaní z VAK, RAV, Ministerstva vzdelávania povinne zamestnať na nízkych pracovných pozíciách v cestnej a občianskej výstavbe, aby život priemerného človeka poznali nie iba z kníh, ale pocítili ho na svojej vlastnej koži a začali uvažovať adekvátne reálnemu životu, a nie odtrhnuto od neho pod vplyvom knižných poznatkov a vyložených nezmyslov.
A toto želanie nie je prejavom agresivity rozhnevaných závistlivých hlupáčikov-smoliarov, čo sa nedokázali prekliesniť medzi legitímnu „intelektuálnu elitu“ spoločnosti, ale pramení zo slobodného racionálneho porovnania textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ a faktov známych zo života, iných učebníc a publikácií v tlači.
Jednako, ak by sme ihneď začali uskutočňovať tieto miery, v mene starostlivosti o deti, nič dobrého z toho nevzíde[221]. Na ich uskutočnenie,
· po prvé, je potrebný kádrový korpus, ktorý musí byť pri moci a musí byť spôsobilý realizovať konkurzný výber uchádzačov o prácu vo svojej vlastnej zostave a v systéme výchovy a vzdelávania národa, fungujúci na iných princípoch, nie tých, historicky sformovaných a reprodukovaných zo zotrvačnosti aj dnes;
· po druhé, ak by sa takýto kádrový korpus už v orgánoch štátnej moci aj nachádzal, tak ak sa majú tieto miery uskutočniť «zhora» diktátorským nariadením, spoločenská prospešnosť týchto mier bude nepochopiteľná pre mnohých a mnohých ľudí, ktorí tento krok budú vnímať ako akt despotizmu, inkvizítorské prenasledovanie vedeckých a administratívnych kádrov, vyrovnávanie si osobných účtov a pod.
To znamená, že všetok vyššie opísaný a ďalší profesionálne organizovaný idiotizmus v oblasti vedy a vzdelávania možno bezbolestne vykoreniť len, idúc «zdola», výchovou nových pokolení, ktoré sa stanú nositeľmi kvalitatívne inej kultúry, zahŕňajúcej do seba aj subkultúru pedagogickej činnosti:
· Platónova „definícia“, vo vzťahu k sebe samému, bude mravne neprijateľnou pre každého človeka budúcej kultúry, pretože každému v nej bude jasné, prečo Diogenes chodil po Synope s lampášom a v čom spočíva ideál Človeka, ktorý musí byť stelesnený v každom členovi spoločnosti;
· Každý v nej sa bude hanbiť, ak jeho osobnostné charakteristiky budú tak či onak zapadať do Platónovej „definície“ toho, čo je to „človek“.
V zostave týchto pokolení sa zrodia nové vedecké a riadiace kádre, ktoré budú chápať, že k samoriadeniu spoločnosti sú nevhodné akadémie a vyššie atestačné komisie, ministerstvá a ďalšie štruktúry, skompletizované byrokratmi odtrhnutými od života — naprogramovanými biorobotmi/zombi — a jednoducho darebákmi, pre ktorých je kolobeh dokumentov prácou[222], a nie prostriedkom na zabezpečenie kolektívnej činnosti ľudí v spoločnosti. A ľudia týchto pokolení, vstupujúci do vedy, do štátnej moci a biznisu, vyjadrujúci svoj svetonázor v činoch, budú sami sabotovať a anulovať byrokratické aktivity spomenutých zariadení, ale aj iných zariadení podobného typu a mnohé z nich zrušia pre nepotrebnosť. Avšak v politicky aktívnej spoločnosti, chápajúcej potrebnosť týchto mier, to už nebude vyvolávať žiadne námietky.
Mravný a svetonázorový rozvoj spoločnosti je sám osebe rozvojom kultúry. Tento však musí byť pred reformami v predstihu, aby samotné reformy neskrachovali a nezdiskreditovali svojou podstatou správne a životu adekvátne idey, vložené do týchto reforiem.
Zatiaľ je treba prežiť to, čo tu máme, chápajúc, že jediná okolnosť zmenšujúca vinu akademika a podriadeného mu autorského kolektívu, a tiež školstva celkovo ako spoločenskej inštitúcie, spočíva v tom, že oni sami sú obeťami chybnej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky minulých rokov, programujúcej psychiku detí k neschopnosti myslieť a zahlcujúcej pamäť mixom všemožných hlúpostí pomiešaných s vedomosťami vhodnými na použitie v hotovej podobe.
Predsa len, bez ohľadu na to, čo píše akademik a podriadený mu autorský kolektív v učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“, treba ešte vniesť svetlo do ním dotknutých otázok v 1. paragrafe učebnice a pochopiť, kto je to Človek: od čias Diogena prešlo mnoho storočí, takže je už načase odhaliť ideál Človeka a uviesť ho do života.
7.4. Kto z ľudí je skutočným Človekom v Živote?
Skúmanie tejto otázky začneme opäť textom v učebnici. V §1 kapitoly I. akademik píše:
«Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. (… — tu preskočíme to, čo sme už komentovali v kapitole 7.3). Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy[223]. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy medzi sebou organicky prepojené, a iba v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálnou bytosťou» (skúmaná učebnica, str. 9).
Dajte si do súvisu všetko tu povedané s prv citovaným článkom v novinách „Zvesti“ „Orangutany sú kultúrnym plemenom“ a ukáže sa, že aj orangutany, ktorých Carel van Schaik z americkej Duke univerzity študoval 10 rokov, sú tiež bytosťami «biosociálnymi», nakoľko v ich populácii tiež existujú zručnosti, ktoré vznikli vo výsledku ich myšlienkovej tvorby a boli odovzdávané z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálnej organizácie».
Životu adekvátnu odpoveď na otázku: V čom je rozdiel medzi «biosociálnosťou» orangutanov a «biosociálnosťou» človeka okrem toho, že orangutany nedisponujú artikulovanou rečou? — možno nájsť, ak sa pustíme do preskúmania toho, čo je v človeku biologické, a ako je to prepojené s tým, čo je v človeku sociálne podmienené.
Jednako, namiesto vecného preskúmania organických prepojení biologicky a sociálne podmienených komponentov človeka, akademik sa obrátil k téme «Myslenie a reč», ktorej obsahová neadekvátnosť už bola spomenutá skôr v jednej z poznámok pod čiarou. Preto aj tentokrát budeme musieť sami preskúmať otázku vzájomných súvislostí medzi biologickým a sociálnym v človeku, aby sme pochopili, čím sa odlišuje «biosociálnosť» ľudí, od «biosociálnosti» niektorých druhov opíc okrem toho, že opice nedisponujú schopnosťou artikulovanej reči.