Biologický druh «Človek rozumný» je skutočne výplodom biosféry Zeme. A naozaj je jedinečným javom, ktorý v nej nemá obdoby. Pritom každému jedincovi druhu «Človek rozumný» je vlastné všetko, čo je geneticky vlastné aj drvivej väčšine dostatočne vysoko rozvitých druhov zvierat v biosfére Zeme, a konkrétne:
· Vrodené nepodmienené reflexy rôznych hierarchických úrovní v usporiadaní jeho organizmu (úrovne buniek, úrovne orgánov, systému orgánov a organizmu v celku).
· Vrodené inštinkty, programy správania, ktoré sa vzťahujú k úrovni organizácie «organizmus vcelku» a zabezpečujú súčinnosť s okolitým prostredím v «automatickom» režime nezávisle od osobných životných skúseností daného jedinca, ktorý si ich vytvára v priebehu celého svojho života. A hoci všetky jedince daného druhu disponujú inštinktmi, no celý komplex inštinktívne podmienených programov správania neobsluhuje len život príslušného jedinca, ale život celého druhu (jeho populácie). Práve preto je v celom komplexe tým najhlavnejším inštinkt zachovania (predlženia) rodu a pritom jeho algoritmika je špecifická, odlišujúca navzájom psychiku jedincov podľa ich príslušnosti k jednému z pohlaví[224].
· Jednoznačne nenaprogramovaný potenciál schopností správania každého jedinca v jeho interakcii s prostredím, zahrňujúci do seba jak podmienené reflexy a zvyky, tak aj vypracovávanie rôznych programov správania na základe myslenia v súlade s nejakým účelom.
U najviac vyvinutých druhov zvierat vedie posledná zložka dokonca k výskytu určitého «sociálneho usporiadania» a «kultúry» v podobe súboru behaviorálnych zručností, odovzdávaných z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálneho usporiadania».
Všetko to sa stalo aj dôvodom k tomu, že «divosi» nazvali jeden spomedzi druhov opíc, ktorých populácia žila v susedstve s nimi, «lesnými ľuďmi» — «orangutanmi». Avšak predstaviteľom vedy dnešnej civilizácie, ich rozvitosť technosféry a odtrhnutosť od života biocenóz, nepoznanie množstva osobitostí v spôsobe života opíc im zahmlili podstatu otázky.
No spoločne so všetkým týmto biologickým je každému predstaviteľovi druhu «Človek rozumný» geneticky vlastné aj to, čo tento druh (a všetkých jeho predstaviteľov) odlišuje od ostatných biologických druhov v zostave biosféry Zeme. V každom prípade to nie je to, o čom písal akademik v §1 učebnice, t.j. nie je to zvislá poloha tela pri chôdzi, oslobodzujúca predné končatiny, čo im umožnilo stať sa rukami; nie je to najvyvinutejší mozog a schopnosť vyjadrenia myšlienok skrz artikulovanú reč a pod.
To, čo odlišuje človeka od zvierat je pre drvivú väčšinu ľudí neviditeľné, a nie je bezprostredne vnímané ich hmotnými zmyslovými orgánmi, hoci každý človek (ktorý už nie je tínedžerom) môže túto osobitosť zmysluplne vnímať jednak priamo sám v sebe, ale môže ju tiež vidieť aj nepriamo v správaní iných ľudí, pretože ona sa prejavuje práve v správaní.
To hlavné, čo charakterizuje organizáciu psychickej činnosti zvierat (nakoľko to možno posúdiť z údajov zoológie, skúseností chovateľov a cvičiteľov) spočíva v tom, že:
V každom spomedzi druhov v biosfére Zeme, s výnimkou človeka, je geneticky naprogramovaný jednoznačný, bezalternatívny charakter organizácie psychickej činnosti [psychiky jedincov druhu] ako procesu získavania a spracovávania informácií, prichádzajúcej zo spoločného pre všetkých «vonkajšieho sveta» do psychiky jedinca daného druhu.
Preto, nech už by opicu alebo cirkusové zviera naučili čomukoľvek; nech by na čokoľvek samostatne prišiel medveď v lese alebo Vaša domáca mačka, pes alebo papagáj (i keď on je vták, a nie zviera[225]), aj tak organizáciou svojej psychickej činnosti zastanú nemennými predstaviteľmi svojho biologického druhu.
Na rozdiel od zvierat a vtákov, v biologickom druhu «Človek rozumný» nie je organizácia psychickej činnosti takto jednoznačne, bezalternatívne, geneticky naprogramovaná.
A to je práve to, čo odlišuje každého predstaviteľa biologického druhu «Človek rozumný» od predstaviteľov všetkých ostatných druhov, a čo druh «Človek rozumný» celkovo vyčleňuje v celej biosfére Zeme ako unikátny jav.
Pritom nejde o to, že človeku ako aj predstaviteľom ostatných vysokovyvinutých druhov sú vlastné: 1) nepodmienené reflexy, inštinkty a schopnosť vytvárania podmienených reflexov, 2) rozvoj «sociálnej organizácie», na základe ktorej sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie jednotlivé vedomosti a zručnosti, ktoré vznikli v dôsledku myšlienkovej činnosti predstaviteľov minulých aj súčasného pokolenia, 3) že intelektuálnou silou a tvorivými schopnosťami človek prevyšuje predstaviteľov všetkých ostatných biologických druhov v biosfére Zeme.
Ide o to, aký hierarchický význam (prioritu) v psychickej činnosti danej osoby má každý z vymenovaných zdrojov behaviorálnych zručností (algoritmov správania).
Inými slovami, záleží na tom, čo je v správaní človeka v živote (v jeho určitých etapách a momentoch výberu línie ďalšieho správania) čomu podriadené: tvorivý potenciál a kultúra — inštinktom; alebo inštinkty a kultúra — tvorivým schopnostiam; a pri druhej možnosti záleží aj na tom, čo takáto tvorivosť osoby prináša Svetu.
V skutočnosti teda platí:
Ak je správanie človeka (bez ohľadu na jeho tvorivý potenciál, nech by bol akokoľvek silný) bezvýhradne podriadené vrodeným inštinktom a reflexom, v takomto prípade jeSUBJEKT organizáciou svojej psychikyNEODLÍŠITEĽNÝ OD ZVIERAŤA. Takýto jedinec je, ako to už zadefinoval Platón, «dvojnohým tvorom bez peria», hoci možno (a to sa stáva v živote spoločnosti pomerne často) aj s ambíciami na niečo významnejšie.
Predsa len, v spoločnosti ľudí (následkom toho, že organizácia psychiky každého z nich môže byť mnohovariantná, a ľudia sa objektívne usilujú odlišovať od zvierat) nevyhnutne vznikajú situácie, v ktorých inštinkty od osoby žiadajú jedno, a kultúra (v ktorej sa aspoň čiastočne prejavuje Zhora predurčená podstata človeka[226]) niečo druhé. Ak sa subjekt v takýchto situáciách podriaďuje diktátu inštinktov, potom platí to, čo bolo povedané vyššie: organizáciou psychiky sa neodlišuje od zvierat. A ak sa nepodriaďuje inštinktívnym pudom, a dáva prednosť kultúrnym normám, v takom prípade je Človekom?
— Nie, nie nevyhnutne: dokonca dnešná úroveň rozvoja robotechniky umožňuje naprogramovať mnohé kultúrne normy správania do technických zariadení, ktoré môžu byť aj humanoidné (tým skôr pri pokračujúcom vývoji bio- a nanotechnológií).
Avšak, v živote neodvratne dochádza k situáciám, keď historicky sformované kultúrne normy a kultúrou podmienené zručnosti neumožňujú odhaliť a vyriešiť všetky problémy, s ktorými sa stretáva človek. Ak subjekt v takýchto situáciách dáva prednosť tradičným normám kultúry, namiesto svojich tvorivých schopností; alebo, ak aj odhalí problém a určí spôsob a prostriedky jeho riešenia na základe vlastného rozumu a tvorivého potenciálu, no napriek tomu sa bezpodmienečne podriaďuje normám tradičnej kultúry, ktorá priamo alebo nepriamo zakazuje mať čosi spoločné s touto problematikou, a predpisuje mať k nej nejaký iný postoj, potom je SUBJEKT SVOJIM SPRÁVANÍM NEODLÍŠITEĽNÝ OD NAPROGRAMOVANÉHO AUTOMATU[227], ktorý vo svojom programovo-algoritmickom zabezpečení obsahuje dva komponenty: 1) čosi ako «BIOS»[228] (ktorý v človeku zastupuje súbor vrodených nepodmienených reflexov a inštinktov) a 2) súbor prednastavených aplikácií/programov (zodpovedajúcich normám tradičnej kultúry), ktoréautomat nedokáže ani zastaviť, ani zmeniť, ani zameniť za iné programy, napr. vypracované ním samým a lepšie zodpovedajúce novým okolnostiam a potrebám. Ak v takýchto situáciách, ktoré si žiadajú upustiť od tradičnej kultúry a prejaviť niečo nové, čo jej dovtedy nebolo vlastné, subjekt toto nové vo svojom správaní prejavuje, je v takomto prípade Človekom?