— Nie, nie nevyhnutne. Ak dáme za pravdu akademikovi L.N.Bogoljubovi, ktorý v učebnici predstavil človeka ako «vysoko organizované telo», potom nad tým možno pouvažovať. No ak si spomenieme na duch — biopole človeka, ktorého niektoré komponenty sa rozprestierajú ak nie okamžite, tak rýchlosťou vyššou ako svetlo na veľmi veľké vzdialenosti v medziach Vesmíru, — potom nie je vylúčená možnosť získania jedincom nových vedomostí a zručností v podobe hotovej k použitiu zvonka. Fyzikálna (prírodná) osnova tohto javu spočíva v tom, že rôzni ľudia, vyžarujúc zhodné a kompatibilné (svojimi fyzikálnymi charakteristikami) biopolia, tvoria sami osebe dokopy biopoľové organizmy, nesúce i kolektívnu psychiku, vrátane kolektívneho intelektu[229], v ktorých prebieha výmena informácií. Preto teda to, čo sa pri pohľade z jednej strany javí ako tvorenie niečoho nového jedným jediným «vysoko organizovaným geniálnym telom», akoby úplne izolovaným od vonkajších zdrojov majúcich informácie hotové k použitiu, v skutočnosti to môže byť odpisovanie/kopírovanie (vyložene z vonkajších zdrojov) informácií a algoritmiky (fragmentov vedomostí a zručností, ktoré si vyžaduje situácia) subjektom do svojej psychiky (jej nositeľom je práve duch, biopole). Maximálne — v podobe hotovej na použitie, a minimálne — ako pomocná nápoveda[230], ktorá umožní samostatne vypracovať potrebné vedomosti a zručnosti.
Zmienky ohľadom biopoľovej zložky života v podstate znamenajú, že okrem autonómnych robotov fungujúcich v automatickom režime, môžu existovať ešte aj roboty, ktorých samoriadenie (na báze automatizmov) je v určitých situáciách doplnené ešte aj informačno-algoritmickou podporou ich činnosti a riadením zvonka.
Predpokladajme, že subjekt pri analýze svojho minulého správania a zámerov do budúcnosti, si ujasní 1) čo v jeho psychike (vnútornom svete) pramení vyložene z inštinktov, 2) čo presne prebral z kultúry spoločnosti, v ktorej vyrástol a žije, 3) a čo presne prišlo a určitým spôsobom prichádza zvonka v hotovej podobe či ako nápoveda.
A potom, «vyzistiac si to» zo všetkého čo mu je známe o svojom živote, si môže ujasniť aj to, čo charakterizuje konkrétne jeho. A možnože zistí, že nič vlastné sa v ňom osobne do aktuálneho momentu ani nenachádza, a on sám je iba nositeľom a skladiskom nielen zvieracej, ale aj rastlinnej podstaty a ešte množstva cudzích vecí zdedených z kultúry, od iných ľudí alebo prijatých v hotovej podobe z biopolí. T.j. on sám je len prázdnou formou, zaplnenou cudzím obsahom[231], možno, ani vôbec nie zlým z pohľadu jeho samotného a okolia. Avšak, po tomto mu zostane len smutná konštatácia: že vlastne mňa ako človeka v tomto Svete niet. Potom sa vynorí otázka o zmysle vlastného života a o tom, ako a kvôli čomu žiť ďalej.
Ale možno predsa len nájde aj nejaké «suché zvyšky», t.j. svoje vlastné mravne podmienené záujmy[232] a vôľu, ktorá jeho činnosť (teda aj myslenie a rôznorodý tvorivý potenciál) podriaďuje uskutočneniu týchto záujmov. Ak sa tak stane, jedná sa o Človeka?
— Tiež nutne nie, hoci sa organizáciou svojej psychiky odlišuje aj od zvierat, ktorých správanie je bezvýhradne podmienené inštinktom, aj od robotov, ktorých správanie určujú do nich nahraté programy a vonkajšie riadenie.
No aby sme lepšie objasnili posledný výrok, budeme musieť prerušiť vlastné rozprávanie na danú tému a znova sa vrátiť k tomu, čo je známe zo školského kurzu, a tiež k textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova.
O tom, že v ruských dejinách existoval básnik Michail Jurjevič Lermontov (1814 — 1841), možno v dnešnom Rusku úplne všetci žiaci nevedia. Avšak autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ o tomto fakte nemôžu nevedieť, a len sotva nečítali báseň M.J.Lermontova „Démon“. A hoci, z uhlu pohľadu L.N.Bogoljubova «Netelesné bytosti existujú len v strašidelných rozprávkach», asi sotva bude trvať na tom, že démon u Lermontova je charakteristický tým, že nemá telo a že je iba duch[233] (t.j. bytosť, ktorej organizmus, štruktúra je zložená z nejakých fyzikálnych polí a možno plazmy, udržiavanej týmito poľami).
V básni M.J.Lermontova „Démon“, osoba podľa ktorej je báseň pomenovaná, je predstavená ako mravno-psychologický typ, ktorý vo svojom správaní vyjadruje hlavne svojvôľu, pracujúcu na dosiahnutie sebauspokojenia podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce»… nakoľko mu to len umožňuje vlastná «muskulatúra» a «frajerina» v tvoriacich sa okolnostiach, nie úplne podriadených vôli démona. Tieto vonkajšie (nepodriadené jeho vôli) subjektívne aj objektívne okolnosti predstavujú to jediné, čo kladie hranice vovedeniu do života démonického «robím si čo sa mi zachce: ber od života všetko!»[234]T.j. démonizmus (napriek svojim ambíciám a zábudlivosti na vlastnú ohraničenosť) je objektívne ohraničený vo svojich možnostiach, v dôsledku čoho permanentne a nevyhnutne trpí krach pri dosahovaní svojich cieľov a prežíva rozčarovanie, dokonca aj v prípade ich dosiahnutia (pretože dosiahnuté ciele sprevádzajú rôzne vedľajšie efekty, s ktorými démonizmus nerátal).
Jednako, to čo opísal M.J.Lermontov, nie je prázdnym výmyslom: takáto organizácia psychickej činnosti sa vyskytuje nie len v živote «netelesných bytostí v strašidelných rozprávkach», ale je vlastná — i keď nie väčšine ľudí, ale mnohým ľuďom jak minulých, tak aj dnes žijúcich pokolení.
Pričom, NOSITELIA DÉMONICKEJ ORGANIZÁCIE PSYCHICKEJ ČINNOSTI sú predurčení mýliť sa aj pri kladení cieľov, pri plánovaní i realizácii svojich zámerov, následkom čoho narážajú na nepríjemnosti oni sami a spôsobujú väčšiu alebo menšiu škodu životu svojho okolia a Svetu. To všetko je dôsledkom ohraničenosti démonizmu — v schopnosti získavať a spracovávať informáciu počas plánovania a realizácie svojich zámerov.
A keďže táto formula charakterizuje démonizmus ako taký, bez jeho rozdelenia:
· na «dobrý» dobromyseľný démonizmus (chcem, aby vo svete neexistovalo zlo, aby sa všetci mali dobre «poďme žiť družne»[235]),
· a «zlý» (to čo si zaželám ja, to je aj «dobrom»[236]),
— privádza to k ďalšej otázke: môže ohraničenosť (vrátane aj človeka) prebývať v súlade s (nepodriadenou jej vôli) neohraničenosťou Života v jeho plnosti a celistvosti?
Na túto otázku exitujú v kultúre ľudstva rôzne odpovede v širokom diapazóne zmyslov: od «nie je to možné v princípe» až po «je to životne dôležité pre všetkých ľudí a realizovateľné. Ak človek žije v súlade s Bohom, v dialógu s Ním dosahuje to, že jeho vôľa vyjadruje Lásku a vždy koná v duchu Božieho Zámeru».
Т.j. samotná otázka, kto je Človek a odlišuje sa od démona vo vyššie definovanom mravno-psychologickom zmysle tohto termínu, privádza k ďalšej otázke: Existuje Boh — Tvorca a Všedržiteľ? A teda aj ku dvom možným odpovediam na ňu, a z nich vyplývajúcich následkov:
· Ak Boh existuje, potom ČLOVEK JE TEN, KTO CHÁPE A STELESŇUJE V ŽIVOTE (PONÚKNUTÝ MU CEZ OSUD A NÍM SAMÝM VYVOLENÝ) SVOJ DIEL V REALIZÁCII BOŽIEHO ZÁMERU OHĽADOM ŽIVOTA SVETA A VŠETKÝCH SUBJEKTOV, KTORÉ V ŇOM ŽIJÚ.