Выбрать главу

DIALEKTIKA nie je logika. Dialektika je nad logikou v tom zmysle, že otázky v priebehu dialektického procesu poznávania (a tvorenia) aj odpovede na ne môžu vyplývať:

·    z východiskových údajov a predchádzajúcich úsudkov, podobne ako je to v logike;

·    z určitých dohadov, opodstatnených nejako ináč, a nie logicky;

·    «byť vycucané z prsta» — t.j.z nijako neopodstatnených (v logike na to «majú právo» len axiómy) intuitívnych predpokladov a pojmovo nejasného vnímania formálne neobjavených príčinno-následkových spojení u rôznych, zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich javov.

V dôsledku dvoch posledných okolností je dialektika umením, ktoré nemožno formalizovať; psychickou zručnosťou, ktorej možnosť osvojenia je v človeku geneticky uložená, ktorú si ale nemožno osvojiť formálnym spôsobom na algoritmickej osnove: 1.) «urob toto», 2.) «urob toto», 3.) «urob toto», ..., blahoželáme Vám a odovzdávame vám kvalifikovaný certifikát «dialektik-bakalár» («dialektik-magister» atď. až po stupeň «prezidenta Akadémie dialektiky a všetkých vied» vrátane).

Preto, ak umenie dialektiky nie je osvojené, človek zadáva «nesprávne otázky» a v nesprávnej postupnosti, a aj keď sa na ne dajú vcelku správne odpovede (zodpovedajúce týmto otázkam), tak postupnosť «otázka — odpoveď, otázka — odpoveď, ... » (alebo sieť «otázok — odpovedí» v ich určitej vzájomnej súvislosti) sa javí byť neadekvátnou k životu a nevedie k pravde.

Následkom tohto, dialektika vďaka tomu, že v sebe neobsahuje formalizované algoritmy a formálno-logické zákony[336] jenavonok (formálne) podobná takzvanej «diabolskej logike», v ktorej sa zákony a pravidlá vytvárajú, potvrdzujú a rušia (občas aj implicitne) v priebehu práce podľa cieľov a potrieb pohlavárov procesu presviedčania kohokoľvek v čomkoľvek na osnove «diabolskej logiky», čo ju zároveň robí podobnou schizofrénii[337].

Na rozdiel od «diabolskej logiky» je proces dialektického poznávania a tvorenia obsahovo iný a preto vedie k Pravde, a nie k chybám a schizofrénii.

Príčiny zlyhaní dialektického procesu poznávania (vrátane jeho prechodu na  «diabolskú logiku») spočívajú v chybnom vnímaní sveta a neorganizovanosti psychiky.

Čo sa týka samotných chýb vnímania sveta, tak pred tým, než na ne poukážeme, preskúmame typy vnímania a chápania sveta[338]. Vnímanie sveta človeka predstavuje samo osebe systém jeho vlastných subjektívnych obrazných predstáv o Živote, a ten môže byť:

·    Kaleidoskopický, keď subjektívne obrazy životných javov sú prevažne roztrieštené (neúplné, každý jeden inak) a konkrétne vzájomné súvislosti medzi nimi, adekvátne vzájomným súvislostiam životných javov, nesúcich prvoobrazy, tie chýbajú. Súvislosti sa vytvárajú i zanikajú chaoticky vonkajším vplyvom (podobne ako keď sa presýpajú farebné sklíčka v kaleidoskope, a vytvárajú pritom čudesné obrazce), no nevytvárajúc adekvátny obraz sveta.

·    Mozaikový, ktorý sa od kaleidoskopického líši tým, že subjektívne obrazy sú v psychike jednotlivca z väčšej časti navzájom poprepájané a spolu tvoria viac-menej adekvátny obraz sveta, podobne ako fragmenty mozaiky dohromady tvoria určitý zmysluplný obraz. Mozaikové vnímanie sveta sa delí na dva typy:

  → Ja-centrické, v ktorom sa obraz sveta «rysuje» tak, že v jeho centre sa nachádza samotný subjekt. V ňom sa svet zobrazuje odlišne v závislosti od toho, akú pozíciu v ňom zaujíma samotný subjekt. Okrem toho, horizont, viditeľný subjektom z «jeho vlastnej veže», je ohraničený a za ním je ukryté mnohé z toho, čo je nahradené vlastnými či prevzatými fantáziami o nepoznanom, následkom čoho sa Ja-centrické vnímanie sveta vždy ukazuje byť ohraničeným a v konflikte s neohraničenosťou, o to hlbšom, čím neadekvátnejšie sú fantázie o nepoznanom (voči) objektívne nepoznanému (t.j. tomu, čo objektívne existuje, ale nie je známe). Ja-centrické vnímanie sveta sa buduje na pojmových kategóriách: priestor, čas, hmota, duch [energia*], ktoré môžu byť v rôznych epochách dejín predstavované pod rôznymi menami a v rôznych kombináciách.

  → Bohocentrické vnímanie sveta, v ktorom sa obraz sveta «rysuje» na osnove Bohom daných obrazných predstavách o Živote a vzájomnej prepojenosti javov v ňom. Je to vnímanie sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery[339], o ktorej bola reč prv v jednej z poznámok pod čiarou v 5.kapitole aktuálneho zborníka. A v ktorom celkový obraz sveta získava vlastnosti hologramu: t.j. v ňom je na jeden a ten istý predmet možné nazerať z rôznych uhlov pohľadu jak striedavo, tak aj súčasne, a samotný obraz sveta sa v závislosti od zmeny uhlu pohľadu (pozície «svojej veže») nemení.

Pojem — je komponentom psychiky človeka, ktorý predstavuje určité subjektívne obrazy v ich určitom vzájomnom prepojení s jazykovými prostriedkami príslušného jazyka, ktorý daný subjekt používa.

Chápanie sveta — je systém pojmov v ich vzájomných súvislostiach. Keďže chápanie sveta nie je možné bez vnímania sveta, tak v závislosti od typu vnímania sveta, vlastného človeku, je mu vlastné aj chápanie sveta jedného z troch vymenovaných typov: kaleidoskopické, mozaikovo Ja-centrické, mozaikovo bohocentrické.

Dialektický proces poznávania nefunguje na osnove kaleidoskopického vnímania sveta. Dialektický proces nefunguje na osnove jalových rečí, keď za slovami nie sú obrazy tých javov, o ktorých ide reč. Dialektický proces plodí chyby, keď sa používajú nepresné slová a keď je chápanie sveta vybudované na neadekvátnych prepojeniach obrazov a jazykových prostriedkov alebo na neadekvátnych obrazných predstavách. Na osnove mozaikového Ja-centrického vnímania sveta môže byť dialektický proces funkčný, ak sa opiera na životu adekvátne fragmenty vnímania sveta; a nepredvídateľne stráca funkčnosť, ak prechádza na životu neadekvátne fragmenty svetonázorovej mozaiky.

Dialektická metóda poznávania a tvorenia je najviac funkčná na osnove bohocentrického vnímania sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery pri adekvátnom používaní jazykových prostriedkov[340].

Otázka ohľadne chýb v organizácii psychickej činnosti si takisto žiada zopár objasnení.

*         *         *

 [341]

Existuje jedna otázka, ktorú možno nazvať východiskovou otázkou psychológie ako vedy:

Je človek sebestačný v schopnosti vyberať informáciu z prúdu udalostí Života, a hlavne —tú «prvotnú»[342] informáciu, alebo nie?

Výber jednej z dvoch odpovedí na túto otázku je vo svojej podstate výberom jednej z dvoch druhov teórií, opisujúcich formovanie psychiky a psychickú činnosť človeka. A zároveň, každá z odpovedí na ňu odkrýva možnosti vstupu do tých či oných kvalitatívne rozdielnych psychologických praktík a zatvára možnosť vstupu do iných psychologických praktík. T.j. je to jedna z otázok, odpovede na ktorú určujú kvalitu a zameranie rozvoja civilizácie a jej kultúry.

Táto otázka je skutočne východiskovou otázkou pre rozvíjanie psychológie ako vedy, pretože všetka subjektívna psychická činnosť sa začína až potom, keď sa «prvotná» informácia stane majetkom psychiky subjektu; pokiaľ informácie niet, psychika zostáva prázdna: niet osobnosti, niet človeka, niet poznávajúceho subjektu, ani objektu poznania, občas aj v jednej a tej istej osobe.

Každý z oboch variantov odpovede na položenú otázku plodí dve navzájom sa vylučujúce odpovede jak o možnostiach človeka, tak aj ľudstva v tomto Svete: