· Kristovi je dovolené ponížiť Kanaánčanku, prirovnajúc jej ľudskú dôstojnosť k psej v porovnaní so židmi, čo je samo osebe obyčajný rasizmus (Ev. podľa Matúša, 15:21 — 28, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v analytickej správe VP ZSSR r. 1999 „Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Bohodŕžaviu, neprijme Posledný Zákon“);
· Kristovi je dovolené, zjaviac sa Šavlovi (budúcemu apoštolovi Pavlovi) na ceste do Damasku, ho oslepiť, a potom v podstate vydierať demoralizovaného človeka možnosťou navrátenia zraku za podmienok určených vydieračom (Skutky apoštolov kap. 9, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v práci VP ZSSR „Majster a Margaréta: hymnus démonizmu? či Evanjelium bezvýhradnej viery“, a tiež v práci „Od korporatívnosti pod rúškom ideí, k súbornosti v Bohodŕžaví“).
Tieto príklady dvojitosti mravno-etických štandardov cirkví vo vzťahu k rôznym osobnostiam demonštrujú, že cirkevní hodnostári sa sami v mene Krista snažia robiť prisluhovačov pred Bohom, a svoje ovečky nútia k prisluhovačstvu nielen pred Bohom, ale aj pred sebou.
[177] Akademik N.N.Mojsejev (matematik a ekológ, autoritárna osobnosť v rokoch 1970-90, dnes nebohý) sa v priebehu diskusie vo «Fonde Gorbačova» vyjadril takto:
«Navrchu (podľa kontextu ide reč o hierarchii moci — naše spresnenie v citáte) môže sedieť gauner, podliak, môže tam sedieť karierista, no ak je to inteligentný človek, už je mu veľa odpustené, pretože on pochopí, že to čo robí, krajina potrebuje», — (citát z vydania «Fondu Gorbačova» “Prestavba. Po desiatich rokoch”, Moskva, «Apríl-85», r.1995, str. 148, náklad 2500 exemplárov). Ak by sme mali zmysel tohto výroku povedať kratšie, vznikne: „To, čo je dobré pre inteligentného gaunera, je dobré aj pre celú krajinu“.
Námietky nenasledovali. Príčiny mlčanlivého súhlasu predstaviteľov inteligencie, ktorí sa zúčastnili diskusie (vrátane prvohierarchu kinematografie a „učiteľa mravov“ N.S.Michalkova) možno pochopiť zo slov znalkyne umenia I.A.Andrejevovej, ktorá chaoticky (jej samohodnotenie, pozri aj str. 156) povedala nasledovné: «Mravné základy, to je vysoko a ťažko. Ale etické elementy, tie sú nám plne dostupné» (str. 159, rovnaký zdroj). T.j., čo je to mravnosť, a tiež podobne, čo je to spravodlivosť, nie je účastníkom diskusie známe. Preto, ak sa «navrchu» ocitne inteligent, no nie gauner a podliak, ale taký, čo sa bude neoblomne snažiť voviesť do života spravodlivosť, tak celá korporácia gaunerov a podliakov začne jačať, že k moci sa dostal krutý tyran.
A toto nie je náhodná poznámka. «Mravnosť človeka — ako najmenej dôležitý problém v profesionálnej činnosti — to je principiálna pozícia historicky sformovanej vedeckej a ďalšej sociálnej „elity“, o čom svedčí ešte jedno vyjadrenie akademika N.N.Mojsejeva v rovnakom duchu:
«Netreba, poviem to tak, ohraničovať ciele a predmet vedeckého skúmania etickými požiadavkami. Etika akumuluje skúsenosti predchádzajúceho života, vrátane (a možno, v prvom rade) skúsenosti prežitých neúspechov. A veda — to je vždy hľadanie nových možností rozvoja spoločnosti a jej adaptácie na okolité podmienky. Pri hľadaní (nie pri použití, samozrejme) nesmú existovať žiadne ohraničujúce a zakazujúce pravidlá!» (Z článku akademika N.N.Mojsejeva a doktora fyzikálno-matematických vied I.G.Pospelova „Smer evolúcie a rozum“, časopis „Príroda“, № 6, r.1990).
Hoc aj autori článku v ňom píšu, že «najdôležitejšia vlastnosť evolučného procesu je jeho nepredvídateľný charakter», avšak na základe celej historickej skúsenosti možno ľudstvu garantovať samozničenie, ak aj naďalej bude vedecká (a tiež aj ostatná) činnosť prebiehať na osnove absencie mravno-etických zákazov na isté ciele a predmety výskumu v historicky sformovanej spoločnosti, pretože:
· v spoločnosti sa nedá ohraničiť osvojenie si a použitie poznatkov,
· ale zloba a mravná neurčitosť (čo je vlastne nemravnosť) ľudí zneužije akékoľvek čiastkové poznanie, o ktorom sa dozvedia, pokiaľ je vytrhnuté z ľudsko-spoločenskej náuky, hierarchicky do seba zahrňujúcej život ľudí.
Preto jedinou záchranou od tohto samozničenia sú mravno-etické zákazy na ciele a predmety skúmania, ukladané samotnými výskumníkmi. No a kvôli tomu, spoločnosť musí priznať chronologické prvenstvo mravnosti nad vedomosťami a hierarchické prvenstvo ľudsko-spoločenskej vedy a ŽivotaREČenia (sociológie) nad «prírodnými» a «presnými» vedami. Zatiaľ sú priority vo vedeckom vnímaní sveta rozmiestnené takto:
1. «Prírodné», «presné» a «technicko-technologické» vedy, pretože väčšina „chápe“, že práve ony sú základom konzumného blahobytu.
2. Sociológia a spolu s ňou „humanitné“ odbory;
3. Mravnosť výskumníka a spoločnosti (spotrebiteľa vedeckých výtvorov) — je to posledné, lebo dôležitejší je vedecký výsledok.
V skutočnosti si bezpečnosť spoločnosti aj každého jednotlivca žiada obrátené poradie priorít:
1. Mravnosť výskumníka a spoločnosti (spotrebiteľa vedeckých výtvorov) je prvoradá, pretože dôležitejšia je bezpečnosť získania vedeckého výsledku a jeho používania.
2. Sociológia a spolu s ňou „humanitné“ odbory, učiace a formujúce mravno-psychické aspekty života ľudí a spoločnosti.
3. «Prírodné», «presné» a «technicko-technologické» vedy, zabezpečujúce technicko-technologickú činnosť ľudí a spoločností vo všetkých odvetviach činnosti podľa štatistiky prerozdelenia ľudí na základe rôznychmravno-psychických typov osobnosti.
[178] Ešte jeden príklad ilúzie vyjadrenej v známom aforizme: «Kto neriskuje, nepije šampanské!» No existuje k nemu aj dodatok: «Kto nepije, neriskuje…» (t.j. dosahuje úspech aj bez zbytočného rizika; a emocionálnu sebestačnosť získava aj bez zbytočného otupovania sa, vrátane šampanským, následkom čoho popíjanie prestáva byť príťažlivým.
[179] Slovo dokonalosť môže niekomu znieť príliš abstraktne a vzdialene. No možno ho lepšie pochopiť pod slovami – pravidlá harmónie. Je životným umením ich nájsť, pretože celý Svet je pretkaný zákonitosťami, a každá situácia si vyžaduje iný kľúč ako riadiť zákonitosti tak, aby z toho vznikol lad – harmónia (najmä v dlhodobej perspektíve). Láska takéto kľúče v sebe má, možno i preto že to nie je len cit, ale aj zodpovednosť. – pozn. prekl.
[180] No uvažujúc o «humanizme», autori učebnice na takúto Lásku akosi „zabudli“, možno preto, že mnohovýznamové slovo «láska» má pre nich prvý a hlavný význam ako — synonymum na označenie sexu. Takže, ak rozprávať o láske ku všetkým ľuďom, to pri takomto stotožnení lásky a sexu by bolo možné naraziť na obvinenia z propagácie rozvratu medzi žiakmi bez ohľadu na pohlavie a vek.
Autori v podstate tým, že v učebnici porozprávali o „humanizme“ bez Lásky ku všetkým ľuďom bez výnimky, prejavili svoje farizejstvo: “Vari vy ľúbite syr?“ — spýtali sa raz farizeja. / „Nie, — odpovedal, — ale baví ma“ (Kozma Prutkov, Epigram № 1, text zvýraznený hrubým písmom nami v citáte).
[181] Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling (1775 — 1854), nemecký filozof idealistického razenia.
[182] Citát je uvedený v „pravopisnom štýle“ skúmanej učebnice. Je to ten prípad, keď odmietanie (autormi a vydavateľmi učebnice) používať ruské písmeno «ё» spôsobuje zmyslovú nejednoznačnosť.
Prečítanie vety: «Človek v určitej miere rastie, keď poznáva sám seba a svoju moc», — dáva presný zmysel len vtedy, ak sa v texte používa písmeno «ё», pretože v tomto prípade sa uvedené slovo «познает» (poznájet = spozná) aj číta ako je teraz napísané („poznájet“). Ak sa písmeno «ё» vôbec nepoužíva, čitateľ si musí vybrať jeden z dvoch spôsobov prečítania «познает» (poznájet) alebo «познаёт» (poznajót). Pritom «познает» sa viaže k deju, ktorý sa ešte len stane v budúcnosti (poznájet = spozná); ale «познаёт» charakterizuje dej, ktorý sa ešte neukončil, a prebieha v súčasnosti (poznajót = (s)poznáva).