[257] A ešte osobitá otázka: o čom čítať a s akými cieľmi?
[258] A kto by mal byť hodnotiteľom množstva a kvality ich práce? A bude autorita tohto hodnotiteľa všeobecne akceptovaná? A kto by mal hodnotiť množstvo a kvalitu práce samotného hodnotiteľa?
Ako ukazuje naša analýza, učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova je príkladom toho, že ani Vyššia atestačná komisia, ani Ruská akadémia vzdelávania, ani experti Ministerstva vedy a vzdelávania si neporadili s úlohou zhodnotenia množstva a kvality práce L.N.Bogoljubova a ním vedeného autorského kolektívu. No pre tých, ktorí nesúhlasia s našim hodnotením kvality posudzovanej učebnice, je táto možno majstrovským dielom pedagogickej mysle a studnicou životne dôležitých vedomostí.
T.j. univerzálne kritériá hodnotenia množstva a kvality práce v spoločnosti nie sú. Okrem toho nie všetky druhy pracovnej činnosti sú navzájom merateľné na základe porovnania vynaložených «človekohodín»; a v medziach jedného druhu činnosti môžu hrať osobnostné kvality rozhodujúci charakter. A tak teda ponuka o rozdelení práv na uspokojenie svojich potrieb v súlade s množstvom a kvalitou práce predstavuje vo všeobecnosti životu neadekvátnu hlúposť.
[259] Dnes dosiahnutá úroveň ekonomiky priemyselne vyspelých krajín, jej výrobné kapacity, by sa väčšine ekonómov a politikov na začiatku 20. storočia zdali vyslovene nadbytočné pre uspokojenie vtedajších potrieb ľudí. Avšak nie našim súčasníkom, ktorým je všetkého málo. T.j. možnosti uspokojenia potrieb sa určujú nielen rozvojom ekonomiky, ale aj kvalitou (či nekvalitou) kultúry, v ktorej ľudia žijú a ktorá v mnohom formuje ich potreby.
[260] Táto veta a predchádzajúci odsek ukazujú, že L.N.Bogoljubov akoby nepoznal spoločnosť, v ktorej žije. V nej reálne nemôžu byť uspokojené vcelku skromné spotrebiteľské požiadavky učiteľov, lekárov, vojakov, dôchodcov, množstva bežných pracujúcich dolnej úrovne, ale zato garantovane sa uspokojuje spotrebiteľská neskrotnosť oligarchov, hláv zločineckých skupín, bohémov, politikánov typu M.S.Gorbačova, B.N.Jeľcina a zvyšnej „elity“.
[261] A prináleží vôbec človeku robiť si nárok na sobolí kožuch? Alebo sa L.N.Bogoljubov domnieva, že u jedných sú takéto nároky — indikátorom ich jemného vkusu a sociálneho statusu, a preto aj musia byť uspokojení; a u iných je nárok na sobolí kožuch — výrazom ich chamtivosti, neprimeranej ich sociálnemu statusu a kultúrnej vyspelosti, a preto musia byť zbavení možnosti uspokojiť svoj nárok na sobolí kožuch a iný luxus? A zasa len, kto bude rozhodovať, koho nároky na luxus sú opodstatnené a mali by byť uspokojené, a koho nároky sú len podkopaním pilierov sociálneho systému? Má zmysel tento sociálny systém podporovať, alebo nemá právo na existenciu v budúcnosti?
A možno, človek by mal ašpirovať a pracovať na tom, aby sa jeho vlastná aura stala jeho odevom, uspokojujúc všetky jeho potreby jak esteticko-etického charakteru, tak aj potreby v ochrane pred nepriaznivým účinkom okolitého prostredia?
[262] V danom prípade akademik buď klame, alebo nie je v obraze veci. V skutočnosti ním nazvaná vec nie je «pseudopotrebou»; a «nutkanie na cigaretu» nespôsobuje zvyk (v zmyslestereotypu správania).
Pre fajčiarov, pijanov, narkomanov a ďalších mravno-psychicky spustených jedincov sú potreby v narkotikách, ktoré nad nimi vládnu — reálnymi potrebami; pričom tieto potreby sú pre nich dôležitejšie, než napríklad potreba jedla, odevu, obydlia, vytvárania sociálnych vzťahov, a nakoniec aj než potreba ich vlastného zdravia.
Ak by problém narkománie a alkoholizmu spočíval len v obyčajnom zvyku (stereotype správania), už dávno by bol vyriešený: odmietnutie takého škodlivého zvyku by bolo natoľko jednoduché, ako rozhodnutie nenosiť viac náramkové hodinky ciferníkom na hornej strane predlaktia (tak ako ich dnes nosí väčšina, a ako si na to zvykla), ale ciferníkom na dolnej strane predlaktia (tak ako ich dnes nosí menšina).
Na rozdiel od zvykov (bežných stereotypov) je potreba narkotík reálnou potrebou ich obetí. V jej osnove leží prestavba biochémie a fyziológie organizmu človeka ako takého, pod vplyvom samotných narkotík vo výsledku ich viac-menej systematického používania. Zvyk ako stereotyp správania len vytvára základ (predpoklad) pre vznik takejto fyziologickej potreby; a v prípade vyslobodenia človeka z fyzickej závislosti, takýto nevykynožený zvyk, aktivovaný sociálnym prostredím, vytvára fyzickú závislosť znova a znova. Ale aj formovanie zvyku ako stereotypu správania je možné len za podmienky, že osobnosť je nositeľom určitých (ne)mravne podmienených predpokladov k formovaniu tohto zvyku.
[263] Dokonca aj tento vymyslený dialóg ukazuje, že «hodnotová orientácia» v ruskom jazyku nie je tým slovným zvratom, ktorým by sa mala nazývať mravnosť človeka.
[264] To, že uspokojenie ľubovoľných osobných potrieb pri neľudských typoch režimu psychiky prináša rovnako pôžitok, to akademik nepovažoval za potrebné oznámiť. Jednako, orientácia na pôžitok je tým spoločným znakom, ktorý mravno-psychologicky združuje milovníkov hmotných a živočíšno-fyziologických potrieb i milovníkov vycibrenej duchovnosti, často démonickej.
[265] Isteže, A.V.Lunačarsky má pravdu: normálny človek nežije preto, aby sa obliekal, jedol a spal. Ale množstvo ľudí žije práve preto, aby sa predviedlo v najmódnejších nohaviciach, zjedlo majstrovsky pripravený kúsok mäsa na obed, a pred spánkom si ešte «dalo» ďalší živý «kúsok mäsa» v posteli.
Okrem toho, v danom prípade je odkaz na A.V.Lunačarskeho ako na «verejného činiteľa a publicistu začiatku 20.storočia» v postsovietskom Rusku príkladom prefíkanosti autorov učebnice, pokúšajúcich sa zaprieť sovietske obdobie v dejinách Ruskej mnohonárodnostnej regionálnej civilizácie.
«LUNAČARSKY Anatolij Vasiljevič (1875 — 1933), ruský politický činiteľ, spisovateľ, akademik AV ZSSR (1930). Účastník októbrovej revolúcie (Petrohrad). Od r.1917 bol národným komisárom pre osvetu. Od r.1929 predsedom Vedeckého výboru pri ÚVV ZSSR (Ústredný výkonný výbor). V r.1933 veľvyslanec v Španielsku. Autor diel o histórii sociálneho myslenia, o kultúrnych problémoch, literárno-kritických prác. Divadelné hry» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku, r.2000).
[266] V terminológii učebnice — bytosť «biosociálna», a nie «biologická i sociálna», na čom trval akademik v §1 kapitoly I.
[267] Tu je treba spresnenie: tieto potreby sú biologické, a nie «prvoradé», ako ich nazval akademik. «Prvoradými» môžu byť nazvané len v kontexte retrospektívnej historickej analýzy a to preto, lebo kým spoločnosť nedosiahla určitú minimálnu nevyhnutnú úroveň v ich uspokojovaní a všetky svoje pracovné zdroje mrhá na ich uspokojovanie, tak v takejto spoločnosti nie sú možné (alebo len minimálne) mnohé iné druhy činnosti: veda, umenie, osobný rozvoj; takmer ani na oddych nie je čas.
[268] Pod termínom «kultúra» rozumieme, v prvom rade, všetku tú informáciu (vedomosti a teoreticky neformalizované zručnosti), ktorá sa v spoločnosti nachádza, no neprenáša sa z pokolenia na pokolenie vo forme hotovej na použitie na základe práce genetického aparátu; kultúra sa prenáša z pokolenia na pokolenie na základe vzájomných vzťahov ľudí v spoločnosti i na osnove «artefaktov» — pamätníkov kultúry, informačných nosičov, čo v súhrne vytvára kultúrne prostredie spoločnosti vcelku.
[269] Bolo by vhodné aby to urobilo Ministerstvo ekonomiky, Štatistický Úrad, Ruská Akadémia Vied, pretože je to dôležité jak pre odhalenie sociálnych problémov, tak aj pre ich vyriešenie v prítomnosti a odstránenie v budúcnosti.