Preto ak sa pozrieme na slová zvýraznené v uvedených prekladoch veršov 25. súry Koránu, tak ich zovšeobecnený mnohostranný význam možno vyjadriť v našom jazyku aj nasledujúcou súhrnnou frázou:
Boh stvoril všetko čo je vo Vesmíre a pridal tomu Ním predurčenú mieru (mhru)[206].
Ak máme hovoriť jazykom súčasnej vedy, tak všetko jestvujúce v stvorenom Vesmíre predstavuje matéria v jej rozličných agregátnych stavoch, ako: vákuum[207], fyzické polia, plazma (vysoko ionizovaný plyn, v ktorom elektróny majú tak vysokú energiu, že sa nedokážu udržať na stabilných orbitách atómov), plynné skupenstvo hmoty, tekuté skupenstvo hmoty, tuhé (kryštalické) skupenstvo hmoty. Agregátne stavy, cesty a spôsoby prechodu z jedného do druhého, vlastnosti matérie v každom z nich i v prechodných procesoch sú predurčené Zhora. A predstava ľudí o týchto rôznych agregátnych stavoch tak či onak zodpovedá prísloviu «niet veci bez obrazu». Čo je to ale miera a aký má vzťah k obrazom matérie? — táto otázka sa v «Ja-centrických» filozofických systémoch nerozoberá.
Veda o miere, číselných zákonitostiach samotných — to je matematika. Avšak v materiálnom Vesmíre miera — t.j. číselné zákonitosti — neexistuje sama osebe: je vyjadrená a stvárnená v objektoch a subjektoch Vesmíru (,v každom detaile i celku*) — každej stvorenej veci i bytosti je Zhora nameraná predurčená miera. Vo Vesmíre je všetko materiálne a miery jedných fragmentov sú číselne porovnateľné s mierami iných fragmentov, to jest každý jeden fragment Vesmíru disponuje určitou proporcionalitou jak medzi sebou, tak aj voči fragmentom, z ktorých sa sám skladá.
Miera — to je predovšetkým číselná zákonitosť[208]: 2x2=4; 1 sekunda je 9 192 631 770 periód žiarenia, zodpovedajúceho prechodu medzi dvoma veľmi jemnými hladinami základného stavu atómu133 Cs (céziový etalón frekvencie a času); 1 meter — 1 650 763, 73 násobok dĺžky vlny žiarenia vo vákuu, zodpovedajúce prechodu medzi úrovňami 2p10 a 5d5 atómu kryptónu-86 (86Kr) (údaje o etalónoch sekundy a metra sú prevzaté zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“, vydanie z roku 1986); «dĺžka veľhada je 38 papagájov a jedno krídelko» (hovorí známy kreslený film); atómy chemických prvkov sa navzájom od seba odlišujú počtom protónov v ich jadrách, určujúcich poradové číslo každého z nich v Periodickej sústave D.I. Mendelejeva; izotopy jedného a toho istého prvku sa navzájom odlišujú počtom neutrónov v zložení ich jadier. A tak ďalej: na čo sa len pozrieš – všade sa objaví číselná zákonitosť — miera: buď jednotková, alebo množinová (predstavujúca štatistiku umožňujúcu odlišovať množiny navzájom).
V procese vedomého alebo podvedomého porovnania jedného fragmentu Vesmíru s inými, odhalenými na základe Rozlíšenia, sa odhaľujú dva druhy vnímania proporcionality:
· vnímanie priestoru;
· vnímanie času.
Vnímanie priestoru a času vytvára dva druhy číselných zákonitostí: jednotky dĺžky a jednotky času, objektívne spolu zviazané skrz materiálnosť oboch[209] na hierarchickej úrovni mikrosveta pomerom (zákonitosťou) neurčitosti Heisenberga[210], v ktorej sa prejavuje nemožnosť izolovaného vnímania priestoru bez času, ako aj času bez priestoru, lebo priestor a čas sú výtvormi matérie rozmeranej mierou vo všetkých jej agregátnych stavoch.
Pre vnímanie času a priestoru je, vo všetkých prípadoch bez výnimky, potrebný etalónový proces, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné časy a priestory. Takýmto etalónom môže byť aj samotný človek (staroveký aforizmus: človek je mierou všetkých vecí[211]), ako aj rôzne objekty Vesmíru. Ak nemáme etalónový proces, tak nám vzniká „veľhadov problém“ z kresleného filmu, ktorý sa osamote mučil otázkou — aký je dlhý? — až dovtedy, kým mu nepomohol papagáj, ktorý vzal na seba funkciu dĺžkového etalónu a určil, že dĺžka veľhada je «38 papagájov a jedno krídelko». Bez tohto aktu zmerania by veľhad ostal rovný sám sebe v nedefinovanej, jedinečnej dĺžke veľhada.
Približne rovnako to je aj s meraním času. Nakoľko každý proces, ktorý sa periodicky opakuje, môže byť zvolený za etalónový, tak jednotkou merania času sa stáva doba periódy etalónového procesu, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné procesy, disponujúce vlastným tokom času.
Takto to funguje vo videní sveta trojjednoty matérie-informácie-miery. Ale úplne ináč je to vo videní sveta štvorhypostáznosti[212] Vesmíru. Z dejín vedy, rozvíjajúcej sa na základe «Ja-centrického» videnia sveta štvorhypostázneho Amuna, je známe, že ona vždy zažívala problémy s poznaním priestoru a času (samých osebe), t.j. bez podmienenosti ich charakteristík matériou. Rodili sa tak zábavné citáty na túto tému, ako napríklad výrok blahoslaveného Augustína o tom, že kým sa ho nepýtajú na podstatu času, tak mu je všetko jasné, no len čo sa ho na to spýtajú, zrazu nevie, čo má povedať…[213] V skutočnosti ale platí: čo objektívne existuje, to je aj objektívne poznateľné. Abstraktný priestor a čas štvorhypostázneho Amuna — prázdne úložiská materiálneho Vesmíru — sa ukázali byť problémom, aj tak vedou behom tisícročí nerozpoznaným, z toho dôvodu, že objektívne neexistujú. No v priebehu tých istých tisícok rokov boli objektívne materiálny priestor a materiálny čas vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na etalónovú bázu meraní, menila sa samotná etalónová báza a rozširovalo sa množstvo metód merania.
Nepoznateľnosť priestoru a času v «Ja-centrickom» videní sveta štvorhypostázneho Amuna, panujúcom v civilizácii po celý ten čas, je následkom neprítomnosti miery v súbore prvotných rozdielov a hraničných stotožnení. Ak sa však v súbore prvotných rozdielov a hraničných stotožnení miera nachádza, potom abstraktný priestor a čas neexistujú, existujú len konkrétne priestory a časy, vždy objektívne merateľné každým, kto si to želá. Otázka je len vo výbere etalónovej bázy a metód merania a primeranosti cieľom konania subjektov.
Teraz môžeme rozobrať otázku o vzájomnej jednote matérie, informácie a miery. Vedomie väčšiny ľudí behom tisícročí nebolo zvyknuté vidieť za obrazom (maliarskym alebo sochárskym), za zvukom (hocijakou melódiou) súhrn čísel. Avšak koncom 20. storočia sa laserový kompaktný disk (počítačový CD-ROM) stal univerzálnym nosičom zvukového, obrazového a textového zápisu v digitálnom kóde, predstavujúcom číselnú zákonitosť, t.j. rôznorodosť miery. Hoci systémov kódovania, formátov „digitalizácie“ obrazu, zvuku, textu môže byť vytvorených množstvo, avšak v každom z nich je jednoznačne preddefinovaná zhoda dvojíc «súboru kódových skupín čísel» a «obrazu, zvuku alebo zápisu iného druhu informácie».
Pritom objektívne, informácia (obraz, melódia, myšlienka a pod.) zostáva sama sebou nezávisle od toho, na akom materiálnom nosiči a v akom kóde je uchovaná (zašifrovaná).
Aj keď je kompaktný disk umelým výtvorom civilizácie (artefaktom), aj tak v živote spoločnosti nachádzajú svoj špecifický prejav IBA zákony bytia celého Vesmíru; nič z toho, čo nie je v Najvyššej predurčenosti bytia (Najvyššej miere[214]), sa v kultúre civilizácie objaviť nemôže. Preto treba len uvidieť číselné zákonitosti (mieru) v obrazoch vlastných Objektívnej realite mimo výtvory civilizácie, a výtvory civilizácie používať ako modely, ktorých fungovanie umožňuje pochopiť všeobecnejšie objektívne zákonitosti bytia: «Boh vytvoril život a všetko v ňom jestvujúce tak, aby boli Slovom večného života a slúžili ako Učenie pre človeka o Zákonoch pravého Boha»[215](vyššie citovaný apokryf „Evanjelium Sveta Ježiša Krista od učeníka Jána“).