Na vytvorenie číselnej zákonitosti v priestorovej proporcionalite na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri navzájom odlišné smery a etalón jednotkovej dĺžky. V tomto súradnicovom systéme tri čísla — zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v určitom poradí (formáte), udávajú polohu bodu vzhľadom na začiatok súradníc. Ak sú v priestorovej proporcionalite/súrozmernosti vymerané súradnice množstva bodiek, tak tieto v priestore určujú obraz, či už sa jedná o množstvo izolovaných bodiek, plochu alebo objem.
Toto je priestorová forma, rozmeraná v matérii-priestore, nachádzajúcej sa v nejakom agregátnom stave (a nie v prázdnom priestore-úložisku). Ak úlohu pridania číselnej zákonitosti riešime vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že číselné charakteristiky je nutné pridať kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho sa agregátny stav matérie mimo a vo vnútri priestorovej číselne zadefinovanej formy môže začať odlišovať a na základe rozdielov agregátnych stavov matérie vo vnútri a mimo predtým metricky zadanej priestorovej formy sa v matérii-priestore objaví nejaký nový objekt.
Ak je agregátny stav matérie-priestoru vo vnútri aj mimo priestorovej formy jedno a to isté, tak sa potom dostaneme k aforizmu, pripisovaného v rôznych dobách rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku, ako robí svoje majstrovské diela, sochár odveticlass="underline" „Zoberiem balvan mramoru a osekám z neho všetko zbytočné“, — veru, lepšie sa to povedať nedá.
Tento proces osekávania prebytočných častí z balvanu, obsahujúceho v sebe priestorovú formu, môže byť zapísaný aj číselne (digitálne) ako program pre prácu obrábacieho stroja s digitálnym programovým riadením. Sochár pracuje na základe svojho očného meradla a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného porovnávania matérie-priestoru v procese tvorby na úroveň jeho vedomia nevystupuje, hoci obrazy jeho vnútorného sveta v sebe takisto obsahujú číselné zákonitosti (miery), ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, realizovaného či už obrábacím strojom s digitálnym programovým riadením, alebo tvorivým úsilím človeka, prechádza obraz — objektívne už jestvujúci ako informácia zapísaná vo forme nejakého kódu — na iný materiálny nosič. Rozdiel je len v tom, že v obrábacom stroji s digitálnym programovým riadením, funguje jeden z kódov vytvorený ľudskou kultúrou, a človek-sochár tvorí na základe Zhora mu danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu. Inými slovami, kód obrábacieho stroja začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód človeka pracuje od počiatku, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný.
No potom, ako dostaneme obraz v podobe sochy, zostáva si ešte spomenúť na starogrécku legendu o sochárovi Pygmalionovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej zákonitosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, v dôsledku čoho sa chladný mramor premenil na telo a socha sa zmenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou. A ako sa v dejinách už neraz vravelo, každý človek si je vo vzťahu k sebe samému aj «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), aj «Pygmaliónom», aj «Galateou».
Pohyb priestorovej formy voči vybranému systému súradníc premieňa formu na melódiu, a zápis melódie v priestore vytvára priestorovú formu. Tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil v gramofónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfovej drážky. Preto aforizmus — «architektúra – to je stuhnutá hudba» je v podstate správny.
Tieto príklady ukazujú, že číselné zákonitosti a obraznosť sveta (prirodzene materiálneho) sú navzájom späté. Možno uviesť ďalšie príklady, ktoré ukážu, že rovnako vzájomne späté sú aj číselné zákonitosti a «melódie i aranžmány» jak v prírode, tak aj v spoločnosti. Ale preukázať neprítomnosť tejto vzájomnej väzby sa nepodarí. No svetonázorové systémy zrodené ľudstvom sa môžu rozchádzať v odpovedi na otázku, čo je čoho následkom:
· buď je obraz (alebo iná informácia) — prejavom a následkom číselnej zákonitosti,
· alebo je číselná zákonitosť — následkom existencie obrazu (alebo inej informácie).
Inými slovami, či je algebra základom harmónie, alebo je harmónia základom algebry. Z nášho pohľadu, v hraniciach Vesmíru je tento spor neplodný, pretože matéria vždy a vo všetkých prípadoch je nositeľkou číselných zákonitostí, neoddeliteľne spojených s priestorovými obrazmi alebo inou informáciou. Vo vzťahu k Vesmíru ako celku je Božie predurčenie Najvyššou Mierou a táto podmieňuje existenciu Vesmíru v nerozdeliteľnej trojjednote matérie, číselnej zákonitosti (miery), obrazov a melódií (informácie). Slovo — to je jedna z mier: «Na počiatku b [216] slovo a slovo b u Boha………»»» (Ján, 1:1). A hľa pokračovanie: «… a Boh b slovo», z nášho pohľadu — je od štvorhypostázneho Amuna.
Všetko toto umožňuje pochopiť, že verš v súre 2:25 Koránu, nazvanej «Rozlíšenie», poukazuje na systém OBJEKTÍVNYCH nemenne prvotných rozdielov (maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení), ktoré ležia v základoch Vesmíru: matéria, informácia, miera v ich nerozlučnej trojjednote.
A tento systém trojjednoty matérie-informácie-miery — maximálne zovšeobecňujúcich pojmových kategórií a ich vzájomných väzieb v rámci Vesmíru – je spoločný pre pochopenie a opis všetkého v hierarchii Vesmíru od mikrokozmu až po makrokozmos, vrátane života civilizácie. A preto, v koránickom videní sveta je trojjednota matérie-informácie-miery, ktorá je charakteristická pre celý Vesmír i jeho fragmenty, skutočne nerozdeliteľnou trojicou jednej podstaty, ktorú Boh miluje.
Treba si všimnúť aj to, že z pohľadu človeka, uznávajúceho akt tvorenia Vesmíru Bohom ako objektívnu pravdu, danú v Zvestovaní Zhora, — je videnie sveta štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času prejavom nielen «Ja-centrizmu», ale aj bezbožnosti, ktorá, ak aj vyúsťuje do hľadania Boha, uchovávajúc si však svoju kvalitu, tak sa stáva panteizmom – zbožšťovaním Vesmíru. Toho príkladom bol štvorhypostázny staroegyptský Amun (Amon). Alebo, napriek uznávaniu aktu tvorenia Vesmíru, priamo vyhlasuje svoju nevôľu byť súčasťou «dynamiky Najvyššej Bytosti»[217], nepremýšľajúc ani o príčinách, ani o následkoch takého svojho rozhodnutia nepatriť do «dynamiky Najvyššej Bytosti», ktorú zvyčajne nazývajú «Boží Zámer». V ešte jednom ďalšom variante sa zbožšťuje fyzikálne vákuum, prenikajúce celým stvoreným Vesmírom.
Pri analyzovaní a opise všetkého prebiehajúceho vo Vesmíre-trojjednote musí človek porovnávať všetko, čo je mu dávané v Rozlíšení s troma už vytýčenými pojmovými kategóriami prvotných odlišností a maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení, chápanými v tomto kontexte takto:
1. MATÉRIA — to, čo sa z-OBRAZ-uje, prechádza z jedného stavu do druhého a má usporiadanosť, ktorá sa mení v procese vplyvu jedných materiálnych objektov (procesov) na iné. Matéria, to je konkrétne:
· hmota v tuhom, tekutom a plynnom skupenstve;
· plazma, to jest vysoko ionizovaný plyn, v ktorom molekuly chemických väzieb strácajú svoju stabilitu a rozpadajú sa, a atómy chemických prvkov strácajú elektróny, ktorých energia je väčšia, než energetické úrovne stabilných orbít;
· elementárne častice a kvanty rôznych druhov žiarenia, pri pohľade zvonku vyzerajúce ako častice, a pri preskúmaní podstaty týchto častíc, vyzerajúce ako postupnosť vĺn vo fyzikálnom prírodnom vákuu alebo v matérii, nachádzajúcej sa v iných agregátnych stavoch;
· statické a dynamické polia vo fyzikálnom prírodnom vákuu, schopné silového vplyvu rôzneho druhu na všetky druhy matérie;
· samotné fyzikálne vákuum v nevybudenom (neexcitovanom) stave, vytvárajúce z „ničoho“ elementárne častice (kvanty energie), a takisto ich náhle pohlcujúce, kvôli čomu tieto častice dostali názov „virtuálne“. Z tohto pohľadu, všetko vymenované pred nevybudeným fyzikálnym vákuom je fyzikálnym vákuom, vyvedeným z agregátnej rovnováhy, t.j. vybudeným vákuom.