Posledné je uvedené preto, lebo zrodenie a pohltenie virtuálnych častíc fyzikálnym vákuom možno chápať aj ako poukázanie na fakt, že všetky druhy matérie, okrem vákua v nevybudenom stave, sú vákuom vo vybudenom stave.
Matéria prechádza z jedného ustáleného stavu (rovnovážneho režimu, rovnovážneho stabilného procesu), majúceho vnútornú dynamiku, do druhého, vyžarujúc pritom svoju alebo pohlcujúc vonkajšiu energiu. „Energia“ sa vo fyzike definuje ako schopnosť vykonávať mechanickú prácu a všetky druhy energie prechádzajú jedna do druhej v určitej miere, nachádzajúcej vyjadrenie formou číselných konštánt a koeficientov v matematickom zápise fyzikálnych zákonov, a v tomto zmysle sú si vzájomne ekvivalentné. Ale keďže agregátne stavy matérie (stabilné rovnovážne procesy) sa odlišujú energopotenciálom (energetickou hĺbkou ich vnútornej dynamiky) a energia priteká aj odteká z každej štruktúry vo Vesmíre ako prúd nejakého druhu matérie (kvánt žiarenia, poľa a pod.), tak v kontexte tejto práce sú si «energia» a «matéria» — ekvivalentné. Rozdiel v použití oboch termínov je v tom, že termín «matéria» sa používa predovšetkým vo vzťahu k stabilným rovnovážnym procesom (agregátnym stavom) a «energia» k rôznemu typu prechodných procesov, pretože «energia» podmieňuje možnosť alebo nemožnosť ich uskutočnenia.
2. INFORMÁCIA[218] — samo osebe nemateriálne „čosi“, ktoré nezávisí ani od kvality materiálneho nosiča, ani od množstva matérie (energie) ho nesúcej. No bez materiálneho nosiča toto „čosi“ vo Vesmíre samostatne neexistuje, nie je vnímané, neprenáša sa.
3. MIERA — Bohom predurčená mnohorozmerná matrica možných stavov a premien matérie, uchovávajúca informáciu vo všetkých procesoch; vrátane informácie o minulosti i o predurčenom smerovaní ich objektívne možného toku, t.j. o príčinno-následkových podmienenostiach v ich proporcionalite.
Vo vzťahu k informácii (dávajúcej matérii obraz), všetka matéria, všetky materiálne[219] objekty, sú nositeľmi spoločného celovesmírneho hierarchicky organizovaného mnohoúrovňového informačného kódu — celovesmírnej miery. Vo vzťahu k informácii je miera kódom (ľudský jazyk je čiastková miera, lebo je jedným z informačných kódov, patriacich do celovesmírneho systému kódovania informácií). Vo vzťahu k matérii táto celovesmírna miera je mnohorozmerná (obsahujúca čiastkové miery) pravdepodobnostná matrica jej možných stavov, obrazov a premien, t.j. „matrica“ pravdepodobností a štatistických predurčeností[220] možných stavov. Je to svojho rodu «mnohovariantný scenár existencie Vesmíru», predurčený Zhora. On štatisticky predurčuje usporiadanosť čiastkových materiálnych štruktúr (ich informačnú hĺbku) a cesty ich premeny pri pohltení informácie zvonku i pri strate informácie (samozrejme nesenej matériou).
Jedno aj druhé môže byť sprevádzané narušením ideálnej proporcionality, harmónie jak jednotlivých fragmentov štruktúry, tak aj jej celkovej hierarchie. Strata proporcionality je degradáciou, no vo vzťahu k hierarchicky nadradeným štruktúram a systémom, zahŕňajúcim do seba množstvo štruktúr, degradácia nejakých jej čiastkových fragmentov môže byť rozvojom štruktúry (systému) ako celku. Takto kvetný púčik prechádza cestou: púčik, puk, kvet, plod, semeno, rastlina: a degradácia elementov je neoddeliteľná od rozvoju celkového systému a hierarchicky vyšších systémov, ktorých je súčasťou.
Systém maximálne zovšeobecňujúcich stotožnení a prvotných rozdielov vo Vesmíre — trojjednota matérie-informácie-miery — vylučuje kaleidoskopickosť videnia sveta tým viac, čím menej je človek hluchý k Zhora mu danému zmyslu pre mieru (cíteniu miery)*. «Zmysel pre mieru» — to nie sú prázdne slová, ani slová chápané nevedno ako, a preto občas použité neadekvátne. Oni priamo poukazujú na to, že človeku je daný šiesty zmysel, ktorý je v podstate jeho osobným prostriedkom vnímania miery — Božieho predurčenia. Avšak tento zmysel je nanič nositeľovi «Ja-centrického» videnia sveta, budovaného ním smerom od seba k viditeľným i zdanlivým hraniciam Vesmíru v prázdnych úložiskách priestoru a času, nakoľko ním prinášaná informácia stavia jedinca pred nevyhnutnosť zrieknuť sa «Ja-centrizmu». S prechodom k mysleniu na základe nemenne prvotných rozdielov trojjednoty matérie-informácie-miery, získava zmysel pre mieru osobitný význam, pretože myšlienkový strom a mozaikovosť videnia sveta sú v mnohom podmienené práve jeho rozvojom. Prechod od «Ja-centrizmu» k mysleniu v kategóriách trojjednoty matérie-informácie-miery sa nie vždy uskutočňuje naraz, ale môže vyžadovať nejaký subjektívne podmienený čas, počas ktorého jedinec zostane prakticky bez funkčného pohľadu na svet, ktorý stratil stabilitu.
Súdiac podľa celkovej skúsenosti ľudstva má pravdepodobnostná matrica možných stavov, miera, «holografické» vlastnosti v tom zmysle, že jej ľubovoľný fragment nejakým spôsobom v sebe obsahuje aj všetky jej ostatné fragmenty v ich celej informačnej úplnosti[221]. Miera sa nachádza vo všetkom a všetko sa nachádza vmiere. Vďaka tejto vlastnosti miery je svet celostný a úplný. Vypadnutie z miery — to je záhuba, smrť. Skĺznutie sa v tomto smere — to je ohrozenie života a nevyhnutnosť prežívania v dianeticko-scientologickom zmysle tohto termínu[222]. Vyčerpanie čiastkovej miery je prechodom do inej čiastkovej miery, získanie nejakej novej kvality. Zmysel pre mieru, obracajúc sa k «holografickým» vlastnostiam miery bytia, umožňuje objektívne proporcionálne porovnávať navzájom jednotlivé časti (súbor «to» — «nie to»), formujúc tak stabilnú mozaiku videnia sveta, rozvetvujúcu sa od Zdroja Vesmíru smerom k sebe samému.
Koránické videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery, dogma o „Trojici“ kresťanských cirkví aj bežné «Ja-centrické» videnie sveta štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času sú v dejinách globálnej civilizácie zaujímavým spôsobom previazané s ezoterizmom a hermetizmom. No pred tým, než prejdeme k preskúmaniu tejto otázky, je potrebné čosi objasniť. Ak sa obrátime k dejinám a etnografii, tak okrem otvoreného uctievania diabla (satanizmu), možno vyčleniť len niekoľko „čistých“ typov duchovnej kultúry, ktorých kombinácia vlastností vytvára celú ich hmatateľnú mnohotvárnosť. Hypoteticky ich možno nazvať takto:
1. ŠAMANIZMUS — nahuliť sa, načuchať sa, vypiť nejaké špeciálne namiešané byliny, narúšajúce normálnu (geneticky podmienenú) fyziológiu organizmu: jak buniek, tak orgánov. Následkom odklonu fyziológie od normy sa mení vnímanie reality ako aj možnosti ľudského organizmu, prístupné vedomiu. Ak je vôľa pevná a jedinec má osvojené nejaké poznatky a zručnosti, tak dostávame „šamana“ s „nadprirodzenými“ schopnosťami vo vzťahu k obklopujúcim ho prostým ľuďom. Ak je vôľa slabá, poznatky a zručnosti nestačia, tak dostávame mŕtvolu, nezvratne otrávenú kaliku, narkomana, psychopata – v závislosti od okolností. Mnohé stránky tohto typu kultúry opísal Carlos Castaneda v knihe „Učenie dona Juana“ (i v ďalších knihách). Súčasná narkománia — predovšetkým fajčenie a opíjanie sa — jej atribúty, otvárajú cesty pre vtrhnutie nečistých síl a „šamanov“ skrze „mimozmyslovú činnosť“ do vnútorného sveta pijúcich a fajčiacich príslušníkov davu s rôznymi cieľmi. V dôsledku tohto narušenia normálnej (geneticky predurčenej) fyziológie ich organizmov môžu byť títo jednotlivci riadení zvonku cestou „mimozmyslovej“ aktivácie informácií (nachádzajúcich sa v ich pamäti) ako sa majú správať; tou istou cestou môže do vnútra človeka preniknúť aj informácia, predtým preňho netypická.