Miera ovládateľnosti môže byť rôzna v závislosti od možností toho, kto sa pokúša riadiť, a tiež možností odhaliť riadenie a odporovať mu zo strany toho (alebo tých), koho sa pokúšajú riadiť.
Nič dobré takéto riadenie neprináša: voľby Ústredného výboru a generálnych sekretárov chruščovsko-gorbačovského obdobia, Štátneho výboru pre výnimočný stav, udalosti 3. – 4. októbra 1993, zvolenie všetkých intelektuálne nenormálnych zostáv Dumy (parlamentu) a miestnych zákonodarných zhromaždení[223], zvolenie a znovuzvolenie úplne „špecifického“ B.N. Jeľcina na post hlavy štátu. Toto i mnoho iného vyslovene strastiplného (alebo zmiešaniny dobra i zla) by nebolo možným v spoločnosti, v ktorej panuje absolútna triezvosť vo vzťahu k prírodným i umelým látkam, priamo alebo nepriamo vplývajúcim na psychiku (vrátane tabaku). Bezvýchodiskovosť šamanizmu v čistej podobe sa najjasnejšie prejavila v kultúre dokolumbovskej Ameriky, kde prakticky celé obyvateľstvo bolo spútané reťazou tabakovej závislosti.
2. VÉDICKÁ, rusky povedané ZNACHARSKÁ[224] KULTÚRA, pretože Védy — to sú poznatky, vedomosti, odovzdávané ľuďmi jeden druhému a z pokolenia na pokolenie prevažne negeneticky. Odmieta bylinkové odvary ako systémový prostriedok na osvojenie si človekom inteligentne riadených z vedomej úrovne psychiky rozšírených možností (v porovnaní s bežnou úrovňou davu) správania sa vo Vesmíre, hoci v určitých situáciách ich aj pripúšťa. K ľudskej duši, organizmu, vnútornému svetu jedinca sa vo védach správajú rovnako, ako sa programátor-vlamač (hacker) správa k informačnému systému, vybavenom prostriedkami ochrany proti neoprávnenému prístupu, ktorý on však napriek tomu svojvoľne otvára, aby s ním nakladal vo vlastnom záujme.
Systém cvičení rôzneho zamerania, ktorý sa vo védickej, znacharskej kultúre sformoval počas desiatok tisíc rokov (ak nie miliónov: v nadväznosti vystriedania sa niekoľkých globálnych civilizácií) umožňuje dosiahnuť určité, vopred predvídateľné výsledky v rozšírení možností ľudského správania. Tento typ kultúry plodí hierarchickú organizovanosť obyvateľstva v stabilných civilizáciách; žije, reprodukujúc sa v rôznych formách, naprieč katastrofám — prírodným i štátnym, — ničiacim prakticky všetkých. Indická a Čínska joga, Japonské nindžutsu a tiež mnohé v kresťanskej kultúre Ruska sú viditeľnými prejavmi znacharskej kultúry, založenej na monopole na spoločensky významné vedomosti a neformalizované zručnosti pre úzke skupiny, obnovujúce sa pri zmene generácií prevažne na klanovo-uzavretom princípe.
Na jej autoritu sa odvoláva rádové slobodomurárstvo biblickej (Západnej regionálnej) civilizácie v legendách o ich nástupníctve (zdedení) bývalých výdobytkov Atlantídy. Priama kriminálna mafióznosť (klasická mafia) — to je odmietanie sformovanej znacharsko-magickej kultúry, u ktorej sa v spoločnosti prejavuje nadvláda nositeľov démonického režimu psychiky, všetko-si-dovoľovania typického pre démonizmus, lebo táto mafia nemôže realizovať svoje ambície v legitímnej hierarchii davu a „elít“. Možnosti a výdobytky védickej, znacharskej kultúry sú nesporné, no ona rovnako ako šamanizmus, nie je bezpečná.
Po prvé, všetka literatúra, opisujúca rôzne stránky tejto kultúry, upriamuje osobitnú pozornosť na riziká samovýučby a cvičenia bez vedenia učiteľa-„guru“, ktorý sa na zvolenej ceste už dostal dostatočne ďaleko. Štatistika je svedkom, že takéto varovania sú opodstatnené: mnohí skončili svoj život samovraždou aj ako bláznivý-samoukovia v psychiatrických „liečebniach“, dajúc sa na cestu samouka jogy a mágie; skončili tak preto, lebo okrem ich Tvorcu nemajú N I K O H O iného, kto by ochránil ich duše a vedomie od všetkého toho, čomu svojou amatérčinou umožnili vstup do ich vnútorného sveta, následkom čoho sa stali nevhodnými pre život.
Po druhé, pretože celý zbor učiteľov a učňov v znacharskej védickej kultúre sa nachádza v rôznych štádiách osvojenia si potenciálu možností individuálneho[225]organizmu, a práve ona zrodila predstavu o duchovnosti ako „indikátore kvantitatívnej miery hierarchickej dôležitosti“[226]: čím vyššie v „hierarchii“, tým je očividne menej tých, u koho sa možno učiť, a tým viac je tých, koho možno očividne poúčať.
A preto, každý v nej pracuje mierou chápania na seba, a mierou rozdielu v chápaní – na tých, ktorí chápu viac. Pri porovnaní frekvencií etalónových procesov biologického a sociálneho času[227], charakteristických pre dejinnú epochu do začiatku 19. storočia, tento princíp — «mierou svojho chápania pracujem na seba, a mierou nechápania na tých, ktorí chápu viac» — zabezpečoval stabilitu davo-„elitárnych“ spoločenských útvarov (formácií, organizácií).
No v určitej etape rozvoja civilizácie (hierarchicky organizovaného davu a „elít“) vybudovanej na týchto základoch, morálne prijateľných pre nositeľov démonického režimu psychiky, „vyšší hierarchovia“ zachádzajú priďaleko vo svojom démonickom všetko-si-dovoľovaní a/alebo niektorý z „nižších“ démonov začne konať nad rámec svojej kompetencie, následkom čoho prichádza k strate riadenia a prebieha katastrofa civilizácie, ktorej tiaž je určená tým, aké sily vo Vesmíre sa im podarilo zvaliť na hlavu sebe, aj svojmu okoliu.
Po tretie, pre vnútrospoločenských „hierarchov“ je charakteristické potláčať procesy samoriadenia v spoločnosti, čo vedie k hromadeniu chýb hierarchicky centralizovaného riadenia a takisto hrozia katastrofické následky, ak sa spoločnosti nepodarí zavčasu spamätať, ovládnuť svoj démonizmus a dať slobodu prejavom ochranného samoriadenia, fungujúceho mimo jej legitímnych štruktúr.
Celkovo sú šamanizmus a démonická znacharská kultúra navzájom neodlíšiteľné svojou spoločnou vlastnosťou: kultúrou svojvoľných činov jednotlivcov na vlastnú päsť, v im vymedzených hraniciach Božieho dopustenia.
3. ISLAM — kultúra, naposledy opísaná v Koráne. Ešte raz zopakujeme, že v súčasnom ruskom jazyku arabské slovo «islam» NEMÁ jednoslovný ekvivalent. Arabské slovo «islam» neoznačuje klaňanie sa modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu, ale vedomé zladenie človekom jeho osobnej ZMYSLU_PLNEJ, CIEĽA_VEDOMEJ vôle do jednoty s Božím Zámerom. Nakoľko sa to ľuďom darí a nakoľko úprimne sa snažia realizovať islam u seba i v spoločnosti – to je druhá otázka.
V Koráne sa tvrdí, že niet obsahových rozdielov, a tým skôr vzájomných protirečení, v tých učeniach o živote ľudí na Zemi, ktoré boli dané v Zvestovaniach Zhora: Adamovi, Noemu, Abrahámovi, Mojžišovi, Ježišovi, Mohamedovi a mnohým iným známym aj ľuďmi zabudnutým Poslom Božím.
«Povedz: “Uverili sme Bohu i tomu, čo nám bolo zoslané, a čo bolo zoslané Abrahámovi i Izmaelovi, i Izákovi, i Jakubovi a kolenám izraelským, i tomu, čo bolo darované Mojžišovi i Ježišovi, i prorokom od ich Hospodina. My nerozlišujeme medzi nikým z nich a Bohu sme oddaní”. Kto ale nehľadá islam <Kráľovstvo Božie> ako relígiu <bezprostredné spojenie medzi sebou a Bohom*>, od toho nebude prijaté <ospravedlnenie svojich činov počas života v Súdny deň: naša vysvetlivka kontextu>, a v poslednom živote sa ocitne medzi tými, čo utŕžia škodu.»— súra 3:78, 79. (A takisto 2:130, 3:93 — 105, 4:161, 41:43).
Rozdiely, ktoré existujú v historicky sformovanom judaizme, kresťanstve, islame, v ich vetvách a sektách, nevyplývajú z rozdielneho zmyslu Zvestovaní, ležiacich v ich základe —ale sú to buď formálne, navonok viditeľné rozdiely v rituáloch, alebo vyplývajú z ľudských výmyslov a domýšľavosti, zdeformujúcej spočiatku všetkým spoločný zmysel pravdivých Zvestovaní: «A tí, rozdrobili sa medzi sebou na rôzne skupiny, podľa svojej vierouky, a každá časť sa raduje tomu, čo má. Nechaj ich teda dočasu v tomto víre.» — Korán, súra 23:55, 56.