BIBLICKÁ — ADEISTICKÁ[228] KULTÚRA je druhoradá vo vzťahu ku kultúre Islamu. Reč nie je o tom, v akej chronologickej postupnosti sa v dejinách objavili slová „Mojžišov Zákon“, „Biblia“, „Nový Zákon“, „Korán“, „Islam“. Reč je o tom, že biblicko-adeistická kultúra – to je vnútrospoločenská reakcia vládnucej „elity“ (nositeľov démonického režimu psychiky) na objavenie sa učenia o Kráľovstve Božom na Zemi – Islame, ako vedomom ľudskom chápaní vôle Boha – Tvorcu a Všedržiteľa[229] – a Jej tvorivom napĺňaní človekom v pozemskom živote. Biblická adeistická kultúra súčasnosti zahŕňa v sebe: judaizmus; „kresťanské“ cirkvi a ich sekty; pseudoislam, t.j. bezduché hromadné vykonávanie rituálov tými, čo sa za moslimov považujú, a menia Islam na klaňanie sa modlitebnému koberčeku počas čítania Koránu; materialisticko-adeistické svetonázorové školy.
V biblickej adeistickej kultúre sú zhromaždené chronologicky odlišné, no vzájomne prepojené deformácie kultúr, NÚTIACICH (podľa nimi vyhlasovaných ideálov) patriť k typu, opísanému v Koráne. Biblická adeistická kultúra je v histórii umelo zavedená s cieľom nedopustiť Kráľovstvo Božie na Zemi – t.j. Islam, v arabskom ponímaní tohto slova, označujúceho spôsob života ľudí v ZMYSLU_PLNEJ harmónii každého s Božím Zámerom a v inšpirovaní sa Ním[230].
Biblická kultúra mnohotvárneho idealistického adeizmu je zrodená jednou zo skupín védickej, znacharskej kultúry, v ktorej sa prejavuje nadvláda hierarchicky organizovanej korporácie nositeľov démonického režimu psychiky nad spoločnosťou. Práve nimi boli do kultúr, založených na rôznych pravdivých Zvestovaniach, vnesené skomoleniny, nezlučiteľné s jednotným zmyslom všetkých Zvestovaní. Navyše k tomu bolo ešte predhodené „sústo“ v podobe materialistického adeizmu (pre tých, čo nesúhlasia so skomolenými vieroukami), ktorý sa tváril ako skutočná alternatíva «náboženskému tmárstvu». Skomoleniny v každej z vetiev biblickej adeistickej kultúry sa navzájom nezhodujú. Preto každá z vetiev — hoc aj má v čomsi pravdu pri usvedčovaní tých ostatných, avšak, v ich vzájomných sporoch sa nerodí skutočná pravda, pretože oni sa ju nesnažia zrealizovať v živote, len sa každý utvrdiť v tom svojom, vytlačiac toho druhého.
V každej vetve sú skomoleniny dostatočne závažné, aby sa z jedinca, ktorý vyrástol v jej prostredí, stal nezodpovedný príslušník davu, bezmyšlienkovito žijúci podľa tradície a rozhodujúci sa podľa názorov autorít. Jednotlivci, schopní od narodenia neprijímať skomoleniny alebo ich vykoreniť zo svojho vnútorného sveta, sú štatisticky zriedkaví a nepredstavujú hrozbu pre stabilnú generačnú obnovu celého systému biblickej bezbožnosti (a taktiež aj iných typov znacharskej démonickej kultúry) pri pomere etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, ktorý bol charakteristický pre davo-„elitarizmus“ do 19. storočia.
Kultúra biblickej bezbožnosti je ako celok: — kultúrou premeny dorastajúcich pokolení na robotov (ak to dáme do súvisu s režimom psychiky); — zbraňou agresie metódou „kultúrnej spolupráce“, ktorú dospelé obete agresie nosia v sebe. — Je to dezintegrovaný bojový robot (t.j. rozdrobený na množstvo fragmentov) zostavený na ľudskej elementárnej báze (t.j. z ľudí ako súčiastok), ktorého program a vlastné ovládacie prvky sú svojimi fragmentmi rozdelené v dušiach veľkého množstva ľudí (v každom z pokolení v ich nadväznosti) a zafixované v hmotných (zvykne sa vravieť: v materiálnych) kultúrnych pamiatkach; no vo vnútrospoločenských procesoch tieto rozdrobené fragmenty programu robota sa skladajú do celku, a navzájom sa dopĺňajú v činnosti množstva ľudí. Vo výsledku takáto spoločnosť individuálnych osôb (nepravdivo utvrdených o svojej slobode) sa v histórii správa ako neslobodný robot, reprodukujúci v priebehu storočí jeden a ten istý program s určitými obmenami.
Odhalenie tohto programu, jeho cieľov a prostriedkov realizácie, by sa mohlo stať predmetom «klírovania kultúry» — procesu očistenia kultúry od lží a skomolenín, ak to máme povedať v našom jazyku – úlohy, ktorú L.R. Hubbard nazval („Dianetika“ str. 486) ešte v roku 1950, ktorá ale nielenže nebola riešená ním samotným, ale ani scientologickou cirkvou (ak máme súdiť podľa jej verejných publikácií), ba čo viac – oni akoby ju úmyselne obchádzali: zakaždým, keď kontext umožňuje ľahko prejsť k obsahovému vysvetleniu tohto problému, začína posudzovanie nejakých plytkejších vecí. Čo sa týka samotného L.R. Hubbarda, tak ako možno pochopiť z už skôr spomínanej brožúrky „L.R. Hubbard, Človek a jeho dielo“, tak on precestoval rôzne regióny planéty, získal dobré vzdelanie, mal veľmi široký obzor, vedomosti a zručnosti z rôznych oblastí činnosti. To jest L.R. Hubbard bol veľmi neobyčajnou osobou. Preto mlčanie masovo šírenej scientologickej literatúry ohľadom konkrétnych otázok «klírovania kultúry» dáva dôvod k tomu, aby sme dianetiku a scientológiu v ich historicky sformovanej podobe pokladali za škodlivé, neúplné alebo, čo je ešte horšie, ich obvinili zo zlomyseľného ezoterizmu[231] a prítomnosti v scientológii tajných hierarchií, ktoré vládnu určitými poznatkami, ktoré nie sú určené pre nimi pasený dav «klírov».
To, že sa slovo „robot“ objavilo až po tisícročiach od vzniku vnútrospoločenského javu masovej robotizácie obyvateľstva, nemá principiálny význam. Podstata robotizácie obyvateľstva nie je v slovách, ale v potlačení slobody vôle ľudí a v obmedzení možnosti rozvoja ich osobnosti ľubovoľnými (pre utlačovateľa dostupnými) prostriedkami. V kultúre robotizácie národov sa rúcajú normálne, Вohom dané: mravnosť, vnímanie sveta, myslenie dorastajúcich pokolení, čo aj mení dospelú populáciu na dav, ktorý je v riadiacich sférach závislý na majiteľoch tohto informačného systému. Na vnútrospoločenskej úrovni sú títo majitelia — jedným z názorových prúdov magickej znacharskej kultúry, realizujúci vybudovanie globálnej davo-„elitárnej“ pyramídy celoplošnej robotizácie na princípe doktríny „Deuteronómium-Izaiáš“, v ktorej zámerné a BEZDUCHÉ všetko-si-dovoľovanie k tým, ktorí sú vnímaní ako hierarchicky nižší, zamieňa skutočnú duchovnosť. Odzrkadľuje sa to aj v skôr citovanej definícii: „duchovnosť určuje kvantitatívnu mieru hierarchickej dôležitosti“[232]. Hierarchia rádového slobodomurárstva v znacharskej kultúre je podsystémom-prostredníkom medzi majiteľmi tohto dezintegrovaného robota a všetkými čo doň patria; a takisto aj nástrojom rozširovania ňou ovládaných oblasti v štruktúre globálnej civilizácie.
Kultúra biblickej bezbožnosti zobrazuje princíp „Rozdeľuj a panuj!“. Každá z jej vetiev je plná dobrých úmyslov na úrovni slov, čo tvorí jej sociálnu bázu. No zároveň je každá vetva tvorcami globálnej davo-„elitárnej“ pyramídy zbavená (špeciálne pre ňu vybraným spôsobom), samostatnosti v obnovovaní plnej dôstojnosti Človeka z pokolenia na pokolenie, čo vylučuje jej možnosť konať dobro.
Je to podobné tomu, ako keď bezruký slepec nesie v ruksaku vidiaceho bez nôh. Obaja hovoria rôznymi jazykmi, a preto ich sprevádza prekladateľ-biorobot: ten má veľmi dobrú pamäť na slová, ale je invalid na pravú hemisféru (obrazné myslenie*), kvôli čomu on sám nič poriadne nechápe, no ktorého obaja opatrujú. Takáto symbióza mrzákov ako jeden celok môže existovať, hoci samostatne by neprežili. No podstata je v tom, že každý z nich je zmrzačený zámerne a cielene. Vzhľadom na postihnutia iných a celistvosť kultúry biblickej bezbožnosti: títo nie sú obeťami slepého a nezmyselného živlu dejín. Prekladateľ (biorobot*) bez schopnosti uvažovať je navyše k tomu ešte aj posadnutý, v inkvizítorskom ponímaní tohto slova. Preto, nasledujúc odporúčania, ktoré sú im takto podávané, všetci spolu robia to, čo potrebuje majiteľ, ktorý ovláda ľavou hemisférou mysliaceho prekladateľa-biorobota, no ani jeden zo zmrzačených o tom nevie. Tým skôr nevedia o tom, ako sa všetci môžu uzdraviť…