Niekoľko kilometrov pod lietadlom sa rýchlo mení krajina Mesiaca. Veľhory, malé krátery, puklinami rozryté roviny, rokliny a strmé skaly. Tu a tam dolu trikrát blikne svetlo. Obyvatelia Mesiaca to už poznajú. Je to pozdrav niektorej z výskumných staníc umiestených pod povrchom Mesiaca. Po necelej polhodine nám už žiaria na obzore svetlá observatória B.
Lietadlo pristáva na južnom póle Mesiaca…
5
ZMŔTVYCHVSTANIE
Severson, vojak z povolania, zvykol si skočiť ráno z postele na rovné nohy.
No dnes mu to akosi nejde. Vedomie sa strieda s podvedomím, otupený mozog nie je schopný myslieť.
Akoby život unikal medzi prstami — a opäť sa vracal do žíl a rozlieval po celom tele zvláštne teplo, známe pri kalciových injekciách.
Chvíľami sa Seversonovi zdá, že počuje nejaké hlasy.
Namáha sa otvoriť oči.
Márne.
Snaží sa pochopiť zmysel slov, ale posteľ sa pod ním neposlušne rozhojdáva — a on znova upadá do otupujúceho spánku.
Konečne sa preberá. Neďaleko ktosi hovorí. O tom nemožno pochybovať. Šepká síce, ale počuť každé slovo.
Severson všetku svoju energiu vkladá do úsilia, aby porozumel.
Nejde to. Nie je to ani jedna z rečí, ktoré ovláda.
V mozgu sa zrodila prvá súvislá myšlienka.
„Našli ma! Zachránený! Kto ma našiel? Amundsen? Nová záchranná výprava? Kde som?“
Myšlienky plynú hlavou ťažkopádne.
O slovo sa hlási čuch. Podáva zprávu o príjemnej vôni…
A opäť spánok. No teraz sa už rýchlo strieda s bdením.
Čas letí a spánok sa stáva akýmsi horúčkovitým polospánkom. Myšlienky pomaly dostávajú presnejšie tvary.
„Pekne som sa dokaličil.. A čo nohy? Nezmrzli?“
,Nie.“ Severson s rozkošou hýbe palcom nohy. Má z toho detinskú radosť.
A keď poslúcha palec, poslúchne aj ruka…
Neposlúchla. Iba prsty sa trocha skrčili a nahmatali jemnú látku.
No čože, predbežne to stačí. Hlavná vec, že rozum slúži spoľahlivo a že ruka celkom nezmrzla.
,Kdeže som? V ľadovej jaskyni určite nie. Kde by sa tam vzala taká jemná látka? A to príjemné teplo! Alebo sa mi to len prisnilo…?“
Znova niekoľko pohybov palcom nohy a ľahký stisk jemnej látky.
,Nie, to nie je sen.“
Spokojný týmto zistením Severson znova zaspal.
Keď sa prebudil, pokračoval v bádaní.
„Naozaj je celé telo v poriadku?“
Skrčil nohy a siahol si na členok. Prekvapením mu ustrnula ruka.
„Ľudkovia, to je čosi! Už môžem hýbať rukami aj nohami!
A čo oči? Tie neposlúchnu?
Ešte nie. Mihalnice sú ako zlepené glejom.“
A zas ten čertovský spánok.
Nové precitnutie ho milo prekvapilo. Mihalnice povolili a oči sa naširoko otvorili. O chvíľu úplná tma dostala jemnejšie odtiene. Z temného šera vystúpilo niekoľko predmetov. Predovšetkým čelo postele.
,Kde je okno? Zastiera ho roleta, alebo je noc? Ťažko nájsť odpoveď. Keby bola noc — ležal by som tu už hodne dlho. Veď som zaspával za dňa a za polárnym kruhom je deň poriadne dlhý! Alebo som azda na lodi?“
Severson napäl všetky zmysly. — Ani najmenšie náznaky pohybu — vládne tu úplný pokoj. Loď to teda nie je.
Je to azda eskimácky príbytok?
Alebo nemocnica? A ktorá? V Kingsbay by bolo rozhodne chladnejšie, aj keby kúrili.
Mohlo by to byť Tromsö. Aj Oslo.
Mozog sa hlási, je už príliš unavený. Prepína na spánok.
A prebudenie prináša novú sviežosť. Severson už poznáva pomaly všetky predmety v izbe…
„Nemocnica to nemôže byť; veď izba je prepychove zariadená! Prečo má posteľ takú čudnú ohradu ako detská postieľka?“
Nový pokrok. Severson sa zachytil o ohradu — a po niekoľkých pokusoch si sadol. Očami usilovne skúmal šero.
Pri posteli na dosah ruky je malá skrinka. Ohmatáva ju. Medzi prstami cíti niekoľko ozubených otočných gombíkov.
Rádiový prijímač! Severson sa zaradoval. Aký nezvyčajne starostlivý je jeho hostiteľ.
„Chlapče, zahráš si na lepšiu náladu…“
Znova ohmatáva gombíky. Váha. Nebude nikoho rušiť? Ale pokušenie zvíťazilo.
Tichučké štrknutie — ako v budíku, keď si to so vstávaním rozmyslíš a zaistíš ho, a práve prichádza minúta, na ktorú si ho napravil.
A teraz prichádza ďalšie príjemné prekvapenie. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz ako v kine.
Severson — ako oknom — díva sa do čudnej krajiny.
,Aha! Toto nie je rádio, ale premietač svetelných obrazov,“ hovorí si a so záujmom sa díva na široké kvitnúce roviny. Nad temnou zeleňou lesov týči sa — egyptská sfinga — a za ňou pyramída.
„V hlave sa mi to akiste poplietlo a mätie ma fatamorgána.“
Severson zamrkal a stisol si palec ľavej ruky. Nie, to nie je sen, ale fantázia alebo fotomontáž.
A krajina sa dokonca hýbe! V popredí vietor vlní obilie a v diaľke medzi kríkmi pohybujú sa ľudia.
Nie je to teda ani rádio, ani premietač svetelných lúčov, ale domáce kino. Bude to asi nejaký fantastický film. Ako inak si vysvetlíš kvetiny pred mŕtvymi očami sfingy, ktorá sa predsa díva do púšte, a nie do záhrady. To vedia aj deti v škole.
Obraz na stene sa pomaly mení. Zjavuje sa kanál bežiaci do nedozerna a na ňom parník. A znova zeleň, sfinga a pyramídy.
Tí filmári sú predsa len klamári! Všetko vyzerá tak pravdepodobne a je to napokon trik!
Teraz sa zjavuje na stene detailný záber. Niekoľko do čierna opálených, smejúcich sa ľudí s bielymi klobúkmi. Niekomu mávajú…
A pozrimeže — fantázia pokračuje! Na mávanie odpovedá človek na akomsi gigantickom stroji, ktorý má dlhý krk ako brontosaurus a požiera piesok.
Obraz sa rozplynul a na stene sa zjavilo pekné dievča. Zdá sa, že sa díva priam na Seversona. Otvára ústa. Hovorí asi, ale ju nepočuť. Je to príležitosť premýšľať ďalej.
Toto domáce kino je dobrá vec. Film ktosi majstrovsky vykoloroval. Ale prečo si zvolil režisér taký nemožný námet? Púšť, pyramídy — a vsadil do toho pestré kvety a lesy! Veď ten človek púšť nikdy nevidel a nevyzná sa v prírodopise. To je akiste čosi takého ako maľovať kvety na severnom póle!
A kde sa vzal ten obrovský stroj? Či majú Egypťania také niečo?
Severson premýšľa, premýšľa — až napokon po sediačky zaspáva. Sníva sa mu, že je doma a starostlivá mať ho nežne ukladá do postele.
Šepká mu dobrú noc.
Severson s námahou otvára oči. V miestnosti je sám. Vari naozaj sa mu to snívalo. Pozorne načúva.
Vo vedľajšej miestnosti skutočne ktosi hovorí. Pri dverách sa ozvali kroky.
„Konečne sa dozviem, kde to som a kto je mojím šľachetným hostiteľom,“ myslí si Severson a uprene sa díva na dvere.
Zrazu sebou trhne.
Rýchlo si líha a predstiera, že spí.
Dvere sa otvorili a k posteli prichádza niekoľko potichu hovoriacich ľudí.
Severson márne napína sluch. Nerozumie ani slovo. Iba podľa hlasu poznáva, že pri ňom stojí niekoľko mužov a žien.
Jeden z návštevníkov kladie pacientovi ruku na čelo. A pacient má čo robiť, aby zotrval vo svojej role a nezažmurkal očami. Z neznámej reči zachytil iba jediné slovo, ktoré sa vo vrave častejšie opakuje: