„Severson.“
Jeden z lekárov meria tep v zápästí.
Pretvárka nebola asi dokonalá, lebo akési dievča šeptá zrazu čistou nórštinou:
„Spíte, Severson?“
„Teda slovo Severson, ktoré tak často vyslovovali, má byť mojím menom,“ myslí si pacient a pomaly otvára oči. „Zrejme nevedia, kto som. Našla ma asi nejaká cudzia záchranná výprava…“
Mlčky si prezerá návštevníkov. Majú biele plášte a na ústach masky. Zrejme lekári.
Severson sa zachytil okraja postele a posadil sa. Chcel pozdraviť, ale jazyk mu vypovedal službu.
„Nenamáhajte sa, Severson. Zostaňte pokojne ležať. Musíte ešte hodne zosilnieť,“ usmiala sa svetlovlasá dievčina.
„…hm — kd… kde… som?“ vyjachtal pacient s vypätím všetkých síl.
„V rukách dobrých ľudí, báť sa nemusíte. Len si teraz ničím nelámte hlavu — neskôr vám všetko vysvetlíme. Ten spánok v ľade vzal vám trochu pružnosti. Ale už je s vami dobre. Aj tá reč vám pôjde, len nech sa trocha pocvičíte.
No, teraz musíte začať takrečeno od základu — ako dieťa. Robte zatiaľ ľahký telocvik a ohýbajte jazyk.“
„A… mundsen — je… kde?“
„Všetko je v poriadku. Aj k vám domov poslali sme už zprávu.“
Severson chcel opäť niečo povedať, ale iba zamrmlal niekoľko nezrozumiteľných slov.
Dievčina, ktorá vedela po nórsky, sa sklonila a spýtala:
„Ako sa cítite? Nebolí vás niečo? Nie — nemusíte hovoriť — iba rukou naznačujte.“
Pacient si prešiel rukou po tele, usmial sa a luskol prstom.
„A nie ste hladný?“
Hľa — na túto maličkosť Severson celkom zabudol. Teraz sa tomu sám čudoval.
Zavrtel hlavou.
„Je už načase, aby ste prestali byť dojčaťom a aby ste sa začali kŕmiť sám,“ zažartovalo dievča. „Necháme vás trochu vyhladovať a skúsite to. Súhlasíte?“
Pacient kýval hlavou na znak súhlasu a opäť sa usmial. Nemohol si spomenúť, že by ho bol niekto kŕmil.
„A s týmto sa manipuluje takto,“ obrátila sa dievčina k televízoru a otočila prvými dvoma gombíkmi.
Na protiľahlej stene sa znova zjavil farebný obraz. Teraz to bol záber z nejakej opery — a spevákov bolo skutočne počuť. Seversonovi sa zdalo, akoby sa díval širokým oknom na javisko. Taký plastický a živý bol obraz.
„Máte šťastie, Severson,“ usmiala sa dievčina, „Práve vysielajú najnovšiu nórsku operu.“
Severson si opäť ľahol a výjav na stene pozoroval ležiačky.
„Škoda, že tým ľuďom na obraze vôbec nič nerozumiem,“ premýšľal.
„Vysielajú,“ blyslo mu hlavou. Dievčina povedala, že práve vysielajú nórsku operu. Ako to? Vysiela vari automatická vysielačka filmov? A možno vôbec film vysielať?
Severson pozeral spýtavo na záhadnú skrinku, z ktorej vychádzal prúd lúčov. Ani nespozoroval, že je v miestnosti opäť sám.
Na pestrofarebnom obraze striedali sa sborové výstupy s detailnými zábermi jednotlivých spevákov. No Seversona teraz oveľa viac zaujímala záhadná skrinka.
Naozaj, ťažko uhádnuť, aké tajomstvo v sebe skrýva! V Seversonovi sa prebudila stará bádateľská vášeň.
„Rozhodne je to nový technický zázrak, nejaký senzačný vynález,“ uvažoval. „Pokusne ho asi zavádzajú do nemocnice — aby skrátili pacientom dlhú chvíľu…“
Skrinku opatrne posunul o niekoľko milimetrov od steny. Chvíľu s napätím sledoval obraz na stene. Keď sa v premietaní neprejavili nijaké poruchy, odsunul skrinku tak ďaleko, aby mohol pozrieť na jej zadnú stenu. Pravidelným mriežkovaním nazrel dovnútra. Zrak mu skĺzol po rade lesknúcich sa elektrónok.
„Teda predsa rádio! Ale kde sa v ňom berie ten farebný film? Vari sa už podarilo uskutočniť televíziu?
No — je možné, že televíziu niekto rýchlo zdokonalil — technika dnes napreduje míľovými krokmi. Z toho všetkého by, pravda, vyplývalo, že teraz ležím niekde v Anglicku alebo v Amerike. Ale ako som sa ta dostal? Taký zložitý aparát sa predsa nevyrobí za týždeň! Ležím tu už niekoľko mesiacov — a či už celý rok?“
Severson zrazu pocítil sladkú únavu. Spomenul si na slová nórskeho dievčaťa a kývol rukou.
„Načo by som si tým lámal hlavu. Veď sa to neskoršie všetko vysvetlí.“
Vypínačom vypäl záhadnú skrinku, ľahol si… a o chvíľočku už pokojne spal.
6
ROZPRÁVKOVÝ VÝHĽAD
„Akademik Tarabkin pozýva všetkých členov svojho kolektívu na mimoriadnu schôdzku do svojej pracovne,“ ozval sa hlas svetlovlasého dievčaťa vo všetkých služobných televízoroch. O chvíľu sedeli už všetci bojovníci o Seversonov život v pohodlných kreslách v priestrannej miestnosti.
„Čudujete sa asi, deti, prečo som vás pozval v taký nezvyčajný čas,“ ujal sa slova Tarabkin. „Predovšetkým by som mal súdružke Randersovej vyčítať, že pri rozhovore so Seversonom urobila chybu, ktorá na šťastie nemala vážne následky. Príliš ste, Magdaléna, pacientovi naznačili, že televízor je dokonalý prístroj, aký ľudstvo v roku 1928 nemalo. Po vašom rozhovore som na kontrolnej obrazovke sledoval Seversonove počínanie. Televízor ho natoľko zaujal, že sa prestal zaujímať o program, a kto vie, ako dlho by si ním bol lámal hlavu, keby som ho nebol včas uspal.“
Magdaléna Randersová zbledla.
„Áno, uvedomujem si chybu. Príliš som upútala pacientovu pozornosť na prístroj. Zabudla som, že televízor je len pre mňa celkom samozrejmou vecou.“
„Celkom vás chápem, Magdaléna. Úloha nás všetkých je v tomto prípade ťažká. Vieme, že musíme čo najviac oddialiť čas, v ktorom Severson zbadá, že sa prebudil po mnohých desaťročiach — a dnes už v celkom inom svete. No raz sa to musí stať. Nemôžeme predsa pacienta natrvalo izolovať od dnešnej skutočnosti. Či chce — či nechce, stretne sa s ňou na každom kroku. Preto sme sa rozhodli umiestiť v jeho izbe televízor, aby si na nový život zvykol z reprodukcie. Napokon vaša chyba bola užitočnou zaťažkávacou skúškou. Ukázalo sa, že Severson je už nervove dosť silný a že nemá sklon k nervovým otrasom. No aj naďalej musíme byť opatrní. Teraz bude potrebné, aby sa postupne oboznamoval so všetkými ďalšími novinkami. Bude sa, pravda, na všeličo spytovať. Severson je veľmi zvedavý. Najviac ho bude trápiť otázka, kde je, ako dlho tu leží a podobne. A odpovedať bude naozaj ťažko. Musíme mu všetko vysvetliť tak, aby sme nestratili jeho dôveru — a aby sme mu pritom prekvapujúcu skutočnosť nepovedali naraz. Mohlo by to spôsobiť vážnu duševnú poruchu. Pacient sa musí postupne sám presvedčiť, že žije vo svete veľmi zmenenom, tisíckrát krajšom, než bol kedysi — za jeho mladosti. Severson sa musí naučiť najskôr šťastne žiť spoločne s nami, a potom ľahko oľutuje všetko, čo stratil pri poslednom rozlúčení pred odletom do Arktídy.“
Dvere sa tichučko otvorili a do Seversonovej izby vstúpilo dievča v bielom plášti. Ťahalo za sebou čudné kreslo na kolieskach. Pacient sa na posteli rýchlo posadil a pozdravil. Dievča už dobre poznal. Veď ho často navštevovalo a vždy sa rozprávali po francúzsky.
„Želám vám veľa zdravia, milý pacient. Prinášam vám radostnú zprávu. Ste čiastočne omilostený a smiete opustiť svoje väzenie… zvané posteľ,“ zasmialo sa dievča. „Dnes prichádzam za vami s moderným dopravným prostriedkom, na ktorom sa po dlhšom čase môžete opäť trochu pohybovať z miesta na miesto.“