Severson si so záujmom prezeral čudné kreslo. Na pravom operadle mal páčku a na ľavej strane niekoľko gombíkov.
„Som vám veľmi povďačný, Nataša. A kedy sa budem môcť postaviť na vlastné nohy?“
„Už to nebude dlho trvať. Prehliadky nám dávajú veľkú nádej. Váš organizmus rýchlo silnie. No — a teraz začneme takú malú autoškolu, aby ste sa naučili viesť svoj dopravný prostriedok.“
Nataša si sadla do kresla a stisla zelený gombík. Kreslo sa pomaly a tichučko pohlo. Dopravné kreslo usmerňovalo dievča pákou po pravej ruke.
„Nebeží to síce rýchlo, ale zato bezpečne,“ vysvetľovala počas jazdy. „Aj keby som v kresle zaspala — a pri jeho pohodlí by nebolo čudo — nemôže sa nič stať. Kreslo rozhodne nenarazí na stenu alebo na iný predmet. Má totiž kontrolný fotočlánok, ktorý ho pred prekážkou automaticky zastaví. Pozrite,“ a Nataša zamierila priamo proti stene. Asi meter od steny sa kreslo zastavilo.
„Obsluha je celkom jednoduchá. Týmto gombíkom sa zapojuje elektromotor — a týmto červeným sa zastavuje. Skúsite to, všakže?“
Pacient s radosťou súhlasil. S Natašinou pomocou si sadol do kresla, stisol gombík a pohol sa. Dievča išlo popri ňom a viedlo mu ruku na vodiace j páke.
O chvíľu Severson už jazdil sám. A ako! Ako kraso korčuliarka krúžil osmičky a opisoval veľké kruhy, jazdil od steny ku stene a točil sa takmer okolo osi. Smial sa tomu ako malé dieťa a Nataša s ním.
„Je teraz noc či deň?“ spýtal sa náhle.
„Je večer. Môžete sa o tom presvedčiť. Zrak máte už natoľko silný, že znesie svetlá žiariaceho mesta.“
Nataša pristúpila k oknu a stisla gombík, vyčnievajúci nenápadne zo steny. Roleta sa pomaly dvíhala hore. Severson sa rýchlo rozbehol k širokému oknu. Pohľad von ho tak prekvapil, že zabudol zastaviť kreslo. Našťastie pri okne sa zastavilo samo.
Pred jeho očami sa rozprestrel úžasný obraz. Proti oblohe s pestrou večernou zorou dvíhali sa obrovské nádherné paláce, bohato ozdobené sochami a reliéfmi. Na vrcholci jedného z nich bola umiestená veľká bronzová socha muža, ktorý ukazoval pravou rukou niekam hore pred seba.
Severson pomaly kĺzal zrakom od sochy po paláci dolu a v duchu počítal poschodia. Keď ich napočítal voľačo vyše štyridsať, stratil sa mu základ budovy v zeleni veľkého parku.
Bočné krídlo paláca malo rovnú strechu a na nej — naozaj, zrak neklame — rad vrtuľníkov najrôznejších tvarov, farieb a veľkostí. Prekvapene sa rozhliadol viac do šírky. Kam oko dohliadlo, čneli k nebu podobné paláce. Každý z nich mal inú farbu, výzdobu i tvar. Pacient márne hľadal medzi nimi ulice, na aké si zvykol v Nórsku alebo v Londýne. Budovy stáli síce dosť ďaleko od, seba, ale plocha medzi nimi bola vyplnená parkami. Namiesto obvyklých ulíc boli tu iba cesty vedúce parkom. V diaľke, tesne pod obzorom, leskla sa medzi zeleňou hladina vody, ktorú brázdili parníky. Bola to asi veľká rieka, lebo za hladinou bola opäť zeleň, nad ktorou sa majestátne vypínali ďalšie krásne paláce.
Na oblohe sem-tam poletovali rôznofarebné svetlá. Až pozornejší pohľad prezradil, že sú to vrtuľníky, prenášajúce svojich cestujúcich za prácou a za zábavou.
Severson sa dlho díval z okna — a mlčal. Očarený rozprávkovým výhľadom zabudol aj premýšľať. Konečne zišli mu na um prvé otázky: „Sníva sa mi to — alebo je to naozaj skutočnosť? Kde som to vlastne?“
Otázky však nahlas nevyslovil.
„Či som vari v Amerike?“ pýtal sa v duchu ďalej. „Ale tam sú mrakodrapy ako škatule od topánok — naskrze sa nepodobajú týmto palácom — a sú nalepené tesne na sebe. Kde som teda? O takomto zázraku by som sa bol musel predsa už dávno dozvedieť. A tlač — že by bola o takejto senzácii mlčala? Alebo som sa azda dostal na nejaký fantastický ostrov podobný Atlantíde, o ktorom svet dosiaľ nič nevie a kde ľudia majú takú vyspelú kultúru?“
Spýtavo pozrel na Natašu.
„Ako sa vám páči mesto?“ odpovedala otázkou.
„Proste — rozprávka — slečna…“
„Koľkokrát vám mám opakovať, že nie som slečna, ale Nataša,“ zasmiala sa, až jej zasvietili krásne biele zuby. „Dnes vám to výnimočne odpustím,“ pohrozila prstom.
„Už mnohokrát ste sa spytovali, v ktorom meste sa nachádzate. Zatiaľ sme vám to nepovedali. No dnes máte príležitosť prísť na to sám. Poďte pozrieť k oknu naproti a hádajte…“
Len čo sa roleta zdvihla, rozprestrel sa pred Seversonom podobný obraz ako prv. Na vrcholoch palácov sa práve zažínali farebné svetlá. V jasnej žiare zjavili sa budovy, ktoré hovorili o minulosti.
„Ten hrad dole mi pripomína Kremeľ, ako ho poznám z fotografií,“ povedal Severson po chvíli zadumaného mlčania.
„Máte pravdu, je to naozaj Kremeľ.“
Severson sa rýchlo otočil a skúmavo sa zadíval dievčaťu do tváre.
„Nežartujete?“ vyrazil zo seba. „Toto predsa nie je Moskva! Dobre ju poznám z obrázkov. To tam dolu môže byť stavba, ktorá sa Kremľu veľmi podobá — ale Moskva? To predsa nemyslíte vážne?…“
„Myslím to celkom vážne, milý priateľ. Je to naozaj Moskva, môžete mi veriť. Veď som sa tu narodila.“
Dlho sa díval Severson bez slova dolu.
„Ale kde sa tu vzali tie paláce? Veď o nich nič neviem.“
„Pochopiteľne, postavili Ich tu,“ zažartovala dievčina.
„Nevravte, že toto mesto je Moskva,“ opakoval tvrdošijne Severson. Pritlačil si čelo ku sklenej okennej tabuli a znova si prezeral nádherné stavby. A opäť sa zahľadel na Kremeľ.
„Teda Moskva,“ povedal napokon. „Už väčšie prekvapenie ste mi ani nemohli pripraviť, sleč-, prepáčte, Nataša. Hovoríte, že tie paláce tu postavili. Môžete mi však vysvetliť, ako to, že o nich vôbec nič neviem? Nechce sa mi veriť, že by o takejto senzácii nepísali noviny po celom svete…“ Zrazu sa otočil a pozrel dievčaťu priamo do očí.
„Som teda v komunistickom Rusku…“ povedal neisto.
Dievča prikývlo a usmialo sa. Zaváhal.
„Počujte, je to všetko pravda, čo o vás píšu noviny?
Naozaj sa jedia u vás pečené deti?“
Nataša sa srdečne rozosmiala.
„Ach tak — aj vy ste sa stali obeťou klebiet o Sovietskom sväze. Ubezpečujem vás, že sú to všetko výmysly. Ani slovíčkom sa nezmýlim, keď vám poviem, že žijeme v takom blahobyte, o akom sa vám možno nikdy ani nesnívalo. Ostatne — čoskoro uvidíte sám — na vlastné oči, tak ako sa teraz dívate na tieto paláce.“ Severson chvíľu uvažoval.
„V jednej veci však majú naše noviny pravdu,“ nútene sa usmial. „Že sa totiž u vás dejú také veci, o ktorých svet nemá ani tušenia. Ručím vám za to, že nikto v celom Nórsku skutočne ani netuší, aká je Moskva krásna — a že máte takú vyspelú televíziu. Alebo to naše noviny úmyselne zamlčujú — alebo — alebo ste proste veľkí tajnostkári — nehnevajte sa preto na mňa. Žiadnu zprávu o vašom živote nepustíte za hranice. Nemám pravdu?“
„Vaša prvá domnienka je bližšia k pravde,“ odpovedalo dievča.
„Naše noviny teda klamú… To ma rozčuľuje. Sľubujem vám, že ešte dnes napíšem domov o všetkom, čo som tu dosiaľ videl, svojmu priateľovi Olafsenovi. Požiadam ho, aby môj list uverejnil v Norges Folku. Pozná sa so šéfredaktorom — určite mu vyhovie. Nebojte sa, prv než list odošlem, dám vám ho prečítať, aby som v ňom azda nevyzradil nejaké štátne alebo výrobné tajomstvo…“
„Len píšte voľne komukoľvek a o čomkoľvek. Pred nikým nič neskrývame. Okamih, prinesiem vám písacie potreby…“