7
LISTY DO MINULOSTI
Čas letel a Seversonových listov známym v Nórsku bolo čoraz viac. Dovoľme si malú nediskrétnosť a pozrime do jedného z nich.
„… Mám sa čím ďalej tým lepšie, drahý Albert. Nataša je skvelé dievča. Má veľmi dobrú povahu a je naozaj priateľská a milá. Už dlhší čas ma učí ruštinu. Ide mi to veľmi dobre — ako vieš, mám na reči bunky. Nataša má z toho radosť.
„Dnes večer sa rozprávajte so súdruhom Tarabkinom už iba po rusky,“ navrhla mi včera. Dnes som sa musel Twardovskému pochváliť, že viem aj kus Puškina naspamäť.
Keď Nataša spozoruje, že ma chytá smútok a túžba po domove, vymýšľa si najrôznejšie žarty, nosí mi obrázkové knižky a vyhľadáva zaujímavý program v televízii.
Ako som ti písal v poslednom liste, môžem už chodiť. Už som si zvykol aj na slnečné svetlo. Najradšej sedávam na terase. Je stade nádherný rozhľad na všetky strany a dobre stade vidieť bohatý život nádherného mesta. Tú nádheru si iste nevieš ani predstaviť. Nataša mi sľúbila fotografiu, pošlem Ti ju. Obyvatelia Moskvy zrejme vôbec nepoužívajú autá. Takmer celú dopravu ľudí obstarávajú vrtuľníky, ktoré môžu pristáť kdekoľvek — aj na tej najmenšej ploche.
Nataša mi práve oznámila, že akademik Tarabkin ma pozýva na prehliadku…
… Práve som sa vrátil z prehliadky. Predstav si, skvelá vec: mám povolenú prvú vychádzku do mesta! Ani nevieš, ako sa na ňu teším. Som taký zvedavý! Keď sa vrátim, hneď Ti o nej napíšem.
Netrpezlivo čakám Tvoj list. Zatiaľ sa maj dobre…“
Do izby vniklo krásne letné ráno. Severson ho ledva dospal. Rýchle sa obliekol a podľa vojenského zvyku, vzorne si ustlal posteľ. Netrpezlivo čakal Natašin príchod.
Prvýkrát uvidel dievča v „civile“. Takmer ju ani nepoznal. Prekvapene si ju obzeral. Mala slušivý svetlozelený kostým a baretku nasadenú trošku do tyla. Cez ruku mala prehodený pánsky oblek zo zvláštnej jemnej látky.
„Preoblečte sa, prosím, na vychádzku a príďte k hlavnému výťahu. Tam vás budem čakať.“
O chvíľu bol Severson pri výťahu.
Po stlačení gombíka prišla kabína, dvere sa samočinne otvorili a obidvaja vstúpili.
„Prečo ideme nahor?“ pýtal sa Severson udivene.
„Uvidíte, len sa nebojte,“ s úsmevom odpovedala Nataša.
Výťah sa zastavil a dievča vystúpilo na širokú plošinu.
Stál tu dlhý rad najrôznejších vrtuľníkov.
Severson sa pri pohľade na ne zarazil.
„Hádam len nechcete, aby som vliezol do takého podozrivého lietadla? Som predsa letec a zvykol som si na krídla. Čo keby vrtule zlyhali? Bolo by to pekné bum — a ja by som sa musel nanovo liečiť,“ zasmial sa, ale z miesta sa nepohol. „Nehnevajte sa, Nataša, ale radšej by som šiel pešo.“
„Vaše želanie je mi rozkazom, Severson,“ usmialo sa dievča a vrátilo sa do kabíny. Teraz sa výťah rozbehol naozaj dolu. Vystúpili v dlhej, krásne vyzdobenej chodbe.
„Sme na stanici podzemnej železnice — metra,“ vysvetľovala Nataša. „Keď ste sa nechceli dať odviezť vzduchom, pôjdeme pod zemou.“
Severson si so záujmom obzeral mramorom vykladanú stenu, reliéfy a sochy.
„Vkus máte v Moskve skutočne dobrý,“ povedal s uznaním.
Za stĺporadím chodby sa zrazu — naozaj ako v rozprávke — nečujne zjavil elegantný vagón cigarového tvaru. Len čo vstúpili naši pútnici do voza, dvere sa samy zatvorili a voz sa rozbehol. Keď sa opäť zastavil, Nataša vzala Seversona za ruku a vybehla s ním na nástupište. Prešli cez chodbu a pohyblivými schodmi sa vyviezli hore k východu z metra. Vonku na zelenom trávniku hrali sa deti. Spievali, hojdali sa na hojdačkách, smiali sa…
„Nepáči sa mi, Nataša, že ste oklamali železnicu,“ povedal nečakane Severson položartom, polovážne.
Nataša nechápavo pozrela na neho. Hneď nato sa však zasmiala a klopla si prstom do čela.
„Ach tak, prepáčte, zabudla som…“
„Hádam sa nič nestalo,“ utešoval ju rýchlo Severson, ktorého teraz už mrzelo, že sa správal netaktne. „Keď sa povezieme späť, kúpte cestovné lístky dvakrát. Ne ostanem vám dlžný. Len čo sa vrátim domov, hneď vám všetko vyrovnám.“
„To nie, Severson. Zabudla som vám totiž vysvetliť, že v Moskve sa za dopravu neplatí. A kam by ste sa chceli podívať najskôr?“
„Rád by som sa trocha porozhliadol po meste — a poprezeral si zariadenie niektorého paláca. Vpustia nás tam?“
„Prečo nie?“ čudovala sa Nataša. „To sú bežné obytné domy.“
„Tak pozrime do tohto,“ ukázal Severson prstom na palác z ružovkastého mramoru.
Návštevníci vystúpili po oblúkovom schodišti, lemovanom sochami, a vošli dovnútra.
Severson sa vrátil z prvej prehliadky mesta nadšený. Sadol si k oknu, vytiahol roletu a znova zasnene obzeral nádherné paláce. Nad jedným z nich sa pomaly vynáral mesiac…
Priestranná miestnosť zošerela, no nestemnela. Vnikala sem žiara tisícov svetiel krásneho veľkomesta. Jedno sa rozsvietilo aj nad písacím stolom. Veselo ožiarilo blok listových papierov, nad ktoré sa pacient práve sklonil. Plný dojmov z prežitého dňa vzal pero do ruky a písal…
„Skutočnosť prekonala všetko moje očakávanie, drahý Albert, dokonca vôbec všetko, čo si človek môže želať len vo sne! Tu v Moskve bývajú ľudia tak nádherne a prepychove, že sa im nemôžu vyrovnať ani naši milionári, ba ani králi.
Navštívil som jeden z palácov a ver, alebo never, nič podobného som dosiaľ v živote nevidel. Hneď pri vstupnom schodišti do paláca sú belostné mramorové sochy — jedna krajšia ako druhá: zamyslený muž, sediaci nad svitkom papiera, mladá mamička s buclatým dieťaťom v náručí, chlapec s modelom čudného lietadla, starec zahľadený kamsi na hviezdy… A sochy ozdobujú schodištia všetkých palácov, ktoré som doteraz videl.
No na hlavnej chodbe obrovského domu sú výzdoby ešte bohatšie ako na schodišti. Zrejme tu súťažili maliari so sochármi, aby dosiahli najvyššiu krásu. Až teraz si uvedomujem, čo to muselo stáť peňazí, aké vysoké musí byť nájomné v takomto dome. Zabudol som Ti totiž povedať, že palác, ktorý sme s Natašou navštívili, je podľa slov mojej milej sprievodkyne „obyčajný obytný dom“ a vraj práve tak bývajú aj ostatní obyvatelia mesta. Ak je tomu skutočne tak, ľudia tu teda bývajú naozaj ako v raji. Naozaj neviem, ako si to mám všetko porovnať s našimi novinami, ktoré nás strašia komunistickým Ruskom a boľševizmom — a ktoré tvrdia, že v Rusku ľudia jedia deti a žijú bez kultúry a bez radosti zo života…
V dome sú veľmi zaujímavo zariadené dvere na chodbách.
Len čo k nim pristúpiš, otvoria sa samy — ako v rozprávke o čarovnom zámku.
Poprezerali sme si aj niekoľko bytov. Ich prepychové zariadenie nemožno ani opísať. Jedni z obyvateľov domu nás pozvali na obed.
„Veď sami hovoríte, že v bytoch nie sú kuchyne,“ čudoval som sa.
„Kuchyňu máme spoločnú, kto by sa doma lopotil s varením,“ odpovedala mi pani domu a s milým úsmevom sa nás opýtala, čo kto má najradšej. Keď sme sa obidvaja zhodli na tom, aby sama rozhodla o voľbe jedál, sklonila sa k malej skrinke na stole a stlačila gombík. Na skrinke sa rozsvietilo malé okienko, v ktorom sa zjavil obraz dievčaťa. Vo všetkých bytoch a kanceláriách majú tu totiž zvláštny telefón, v ktorom toho, s kým hovoríš, vidíš pred sebou — a on teba.
„Čo si želáte, Nadežda?“ prehovorilo dievča v okienku.
„Dnes máme vzácnych hostí, Oľga,“ povedala pani. „Navštívila nás Nataša Orlovová s kapitánom Seversonom. Výber jedál vraj prenechávajú na teba.“