Dievčina sa zatvárila šelmovsky.
„Mohla by som, prosím, pozdraviť súdruha Seversona?“ modlikala.
Hostiteľka ma vzala jemne za rameno a zasmiala sa.
„Zvedavé ženy, všakže? Nehnevajte sa na ňu, je to naša skvelá organizátorka stravovania. Ak chcete s ňou hovoriť, sadnite si proti aparátu.“ Sadol som si teda, no díval som sa asi veľmi začudovane, pretože dievča“ sa ma žartom spýtalo: „Hádam sa vám nepáčim? Srdečne vás vítam v Ružovom dome a želám vám príjemnú zábavu a dobrú chuť…“
Vyjachtal som poďakovanie a zdvorilo som vstal. (Nataša bola na mňa iste hrdá, že som sa tak slušne dohovoril po rusky.)
Netrvalo dlho a prišlo ďalšie prekvapenie. Odrazu sa otvorili akési dvierka v stene a na lesklú poličku vyšiel veľký podnos s najrôznejšími jedlami.
„Oznámte mi láskavo, ako chutila nášmu milému hosťovi moja špecialita… a ešte raz dobrú chuť,' ozval sa znova dievčenský hlas v skrinke.
Prirodzene, najprv som sa zaujímal o tú špecialitu. Bolo to skvele pripravené jedlo podobné pudingu. Keď som ho však ochutnal, bol som príjemne prekvapený. Záhadný puding chutil ako najlepšie pripravený biftek s vajcom. To mi, pochopiteľne, nešlo do hlavy.
„Prosím vás, ako sa to pripravuje, môžete mi dať recept?“ spýtal som sa. „Rád by som si to totiž dal variť našej bytnej.“
A ako duša zvedavá snažil som sa tajomstvo jedla uhádnuť sám.
„Najskôr sa mäso zomelie, však?“ hádal som naivne a rýchle som zbieral všetky svoje skromné kuchárske vedomosti, ktoré som získal na vojne.
„Nie celkom tak,“ povedala so smiechom hostiteľka. „Toto jedlo nikdy mäso nevidelo.“
Prirodzene, nechcel som tomu veriť, rovnako ako asi teraz ani Ty neveríš. Ale napokon ma hostitelia predsa len presvedčili. Jedlo bolo totiž vyrobené umele. Tunajším vedcom sa podarilo umelo vyrobiť bielkoviny a chlorofyl — listovú zeleň. A ako vieš, chlorofyl je tou chemickou továrňou, ktorá v rastline pretvára anorganické látky na organické, stráviteľné.
Požiadal som ešte o jednu porciu pudingového bifteku, aby som mohol umelé jedlo ešte raz preskúmať. Moje želanie sa v kratučkej chvíľke splnilo — a teraz som sa dal do jedla už s rozvahou, ako najprísnejší vedec. Ale márne — chutilo mi rovnako ako prvýkrát.
Podľa posudkov tunajších lekárov pôsobí vraj toto umelé jedlo na ľudský organizmus ešte lepšie než prirodzená strava, pretože obsahuje všetky dôležité výživné látky. A pritom má takú skvelú chuť!
Nataša mi potom rozprávala, koľko práce a premýšľania dala táto novinka najrôznejším vedcom, kým sa dielo podarilo. Umelé jedlo je vraj dosiaľ ozaj iba špecialitou a mnohí ho tu ešte ani neochutnali, lebo mu nedôverujú.
Ako pozoruješ, pustil som sa tu do biológie, hoci som výhradne technikom. Poviem Ti však, že táto veda o živote ma začala nesmierne zaujímať a hneď — len čo mi to akademik Tarabkin dovolí — začnem ju študovať.
Koľko úžasných vecí človek ešte nepozná!
A nepozná ich ani západná Európa! Znova sa tomu čudujem a netrpezlivo čakám Tvoju prvú odpoveď. Píšem Ti totiž už šiesty list — a Ty vždy nič. Alebo azda moje listy zabavuje Vaša cenzúra, aby tak umlčala pravdu o Sovietskom sväze? Poprosím Natašu, aby to nejako zistila. Iste mi vyhovie…
No — a teraz sa zasa vrátim k svojim dobrodružstvám v nádhernom paláci. Pri rozlúčke s milými hostiteľmi navštívili sme spoločenské a zábavné miestnosti. Ľudia v tomto dome žijú družne a vo vzornom priateľstve. Za celý deň som ani len v najmenšom nespozoroval, že by sa tu niekto čo ako málo škriepil, ako to často býva u obyvateľov v našich činžiakoch.
Prezrel som si zasadaciu sálu, herne, plaváreň — aj kino, zariadené špeciálne pre obyvateľov domu.
Veľmi dobre sa tu postarali o deti. Majú tu priestranné jasle s východom na širokú terasu, ktorá je zariadená ako záhrada. Deti sú sústavne pod lekárskym dozorom a všetky sú milé, krásne a zdravé.
Väčšie deti tu majú zariadené prepychové dielne a laboratóriá, kde vyrábajú rôzne veci a robia pokusy. Bol som prekvapený, čo všetko tu vie taký dvanásťročný chlapec. Som predsa pilot a navigátor, no na vedomosti mnohého tunajšieho chlapca proste nestačím.
Niekoľko mladučkých nadšencov si tu založilo astronomický krúžok. Schádzajú sa v malom observatóriu v kopule paláca. Majú tam najrozličnejšie prístroje, z ktorých mnohé som nikdy nevidel ani na obrázku. Mal by si však vidieť, ako vedia títo mladí ľudkovia s nimi narábať!
Proste — bol som ako vo vytržení a nikdy na tieto chvíle nezabudnem!“
Severson písal tak rýchlo, že sa pero takmer ani neodtrhlo od papiera. Bál sa, aby mu niektorý dojem nevymizol z pamäti. Pretože ho už začínala bolieť ruka, zdvihol na chvíľu hlavu od listu a zahľadel sa do tmavobelasej oblohy nad mestom. Na obzore ju pretínalo niekoľko kužeľov svetla, ktoré chvíľami menili svoju polohu, akoby nejaký čarodejník otváral a zatváral veľký vejár.
A nad tým všetkým sa dobrácky usmieval Mesiac — starý kamarát z pútí po nekonečných bielych pláňach Arktídy.
O tom, čo sa na striebristom Mesiaci práve odohrávalo, nemal, pravda, náš hosť z minulosti ani tušenia…
8
ONESKORENÁ VESMÍRNA POŠTA
Do Cahénovho observatória na južnom póle Mesiaca priletelo niekoľko hostí zo Zeme. Neboli to iba odborníci v rádiovej astronómii, ale aj jazykovedci a astrobiológovia. Záhadné signály z vesmíru zaujali celé ľudstvo.
Neďaleko observatória — na veľkej skale, pripomínajúcej stôl s obrusom — montovali ľudia v skafandroch ďalšie tri obrovské rádiové ďalekohľady. Cahén občas opustil hostí a so záujmom sledoval rýchlu a dokonale mechanizovanú prácu montérov. Ľudia sa pod šírou oblohou dorozumievali malými vysielačkami umiestenými na kukle nad hlavou. Slnce, ktoré na hviezdnatej oblohe zdanlivo opisovalo veľkú elipsu okolo Zeme, priblížilo sa práve k obrovskému glóbusu.
O niekoľko minút ukážu mesačné hodiny poludnie.
Slnce je už tesne pri veľkom tenučkom kosáku Zeme….
Už sa ho dotýka.
A teraz sa obidve nebeské telesá navzájom zrazia! Nie — bolo to iba zdanie. To sa Slnce iba pomaly schovalo za veľkú guľu našej rodnej planéty. No aký je to úžasný obraz!
Kosáčik Zeme sa mení na rozžeravený rubínovočervený prsteň, ktorý vytvorila prežiarená atmosféra. A celý obraz korunuje striebristozelená žiara, prenikajúca okolo siluety Zeme do temného vesmíru.
Zdá sa, že v tejto fantastickej žiare ľudia i mesačná krajina sa premenili na meď.
„Počas zatmenia Slnca rozsvieťte všetky svetlomety,“ žiada jeden z mužov v skafandri.
Svetlomety však zostali slepé.
„Čo je so svetlom? Nevidíme!“ ozýva sa opäť vo všetkých slúchadlách.
„Atómová elektráreň na Mori nepokojov má poruchu. Len trochu trpezlivosti, prepájam na Keplerov kráter.“
Zatiaľ ľudia na Zemi — neviem už ani po koľký raz — so zatajeným dychom sledujú vo svojich televízoroch netušene krásny pohľad z Mesiaca na zatmenie Slnca…
„Súdruh Cahén, širokopásmový rádiový reflektor nezachycuje signály z Proxima Centauri,“ hlási muž na obrazovke služobného televízora.
Skutočne — nijaký šelest.
„Zapnite teda reflektor, pracujúci na stošesťdesiatcentimetrovej vlnovej dĺžke — práve ho dokončili.“
Cahén sedí pri celom rade očíslovaných obrazoviek a napäto ich pozoruje. Osem kontrolných obrazoviek ukazuje rovnako prerušované vlnovky — na deviatej sú zatiaľ iba nejasné haky-baky.