Zrazu nadobúdajú presné tvary.
Cahénov zrak rýchlo preskakuje z deviatej obrazovky na ôsmu.
„Úžasné, Alenka. Na stošesťdesiatcentimetrovej vlne sme zachytili ďalšie signály! Poďte rýchlo pozrieť.“
Opálená dievčina rýchlo pribehla a sadla si vedľa Cahéna.
„To je prekvapujúce,“ zvolala, keď chvíľu pozorovala rad obrazoviek. „Planéta v Proxime Centauri vysiela súčasne na dvoch vlnách — a na každej vlne celkom iné signály!“
„Áno, zrejme celkom inak kľúčované. No, ďakujem pekne — zasa o starosť viac pre našich lúštiteľov! — Okamih — práve zapli ďalšie dva reflektory…
Akoby sa obrazovky pomiatli.
Cahén priskočil k televíznemu telefónu a rýchlo stlačil gombík.
„Súdružka, prosím vás, spojte ma ihneď so Svetovou akadémiou vied, mám pre nich dôležitú zprávu.“
A o chvíľu už hlásil temer telegraficky stručne:
„Vlna 160 centimetrov — nové signály. Vlna 178 centimetrov — ďalšie signály.
Vlna 196 centimetrov — opäť iné signály. Záver: Planéta X v súhvezdí Proxima Centauri vysiela niekoľko rôznych poradí. Podám ďalšie zprávy. Končím.“
Cahén sa zasmial.
„Nech si s tým lámu hlavy, nie som predsa detektív.“
Alena sa zahľadela k záhadnému súhvezdiu a povedala viacmenej pre seba:
„Teda predsa len objavíme vo vesmíre mysliacich tvorov podobných ľuďom…“
Zrazu sa otočila ku Cahénovi.
„Počúvajte, tak mi to teraz zišlo na myseľ. Pokúsili ste sa už na signály odpovedať?“
Cahén sa poškrabal za uchom a pokrčil plecami.
„Pravdaže, pokúsili. Ako viete, už viackrát sa nám stalo, že signály boli na niekoľko hodín prerušené. A práve v tomto čase sme z filmového pásika vysielali zachytené signály späť — pravda, na rovnakej vlne.
Poznačili sme si presný astronomický čas začiatku a konca vysielania — a teraz si pekne počkáme približne osem a pol roka na odpoveď. Nesmiete totiž ani ako astrobiológ zabúdať, že Proxima Centauri je od nás vzdialená viac než štyri svetelné roky. A to znamená, že rovnako dlho tam letia aj rádiové vlny, ktoré — ako viete — šíria sa priestorom takmer rovnakou rýchlosťou ako svetlo, to jest približne tristotridsaťtrisíc kilometrov za sekundu vo vzduchoprázdnom priestore.
To značí — viac než štyri roky tam — a rovnako dlho späť — pravda, ak nám záhadné tvory odpovedia hneď, ak nám vôbec odpovedia. Existencia mysliacich tvorov v Proxima Centauri nie je totiž ešte dokázaná, na to nesmieme zabúdať.“
„Ale dokážeme ju,“ povedala rozhodne Alena a uprene sa dívala do Cahénovej tváre.
„Dobre, dobre, len pokoj,“ usmial sa Cahén. „No ako chcete, drahé dievča, dokázať túto existenciu? Doteraz sa nikomu nepodarilo rozlúštiť signály. A niet nádeje, že sa to v krátkom čase podarí. A je to pochopiteľné. Veď ľudia na Proxima Centauri, ak tam vôbec nejakí sú, majú iste celkom iný spôsob myslenia než my. A potom: čakajte si na novoročné blahoželanie vyše osem rokov! To bude predsa len zložitý dohovor.“
„Nežartujte,“ zlostila sa dievčina. „O existencii ľudí na Proxima Centauri sa presvedčíme celkom inak. Jednoducho tam pôjdeme pozrieť.“
„No, ďakujem pekne,“ zasmial sa Cahén. „Želám vám šťastlivú cestu a desaťkrát predĺžený život. Ako dlho tam, nešťastnica, chcete letieť, keď slnečný lúč tam letí šialenou rýchlosťou viac ako štyri roky?“
„Presnejšie povedané — štyri roky, tri mesiace, dvadsaťjeden dní a sedem hodín. To viem — aj keď som pre vás iba astrobiológ,“ hnevala sa Alena. „Ak prepočítame túto vzdialenosť na kilometre, je to asi štyridsaťtisíc miliárd kilometrov, lebo svetelný rok sa rovná deväťtisíc štyristo päťdesiatšesť miliárd kilometrov.
Ba zo školy si pamätám ešte aj názorné prirovnanie, ktoré nám aspoň trochu pomáha predstaviť si túto nesmiernu vzdialenosť. „Zmenšime si naše Slnko, ktoré má v priemere 1,4 milióna kilometrov, na veľkosť malej lopty o priemere osem centimetrov,“ vravel nám vtedy náš milý profesor Svozil. „A tak isto si zmenšime nášho najbližšieho hviezdneho suseda — stálicu Proxima Centauri. Ak zmenšíme v rovnakom pomere aj vzdialenosť medzi týmito dvoma hviezdami, naša loptička, predstavujúca Slnko, bude v Prahe — a Proxima až na pobreží severnej Afriky.“
Vidíte, drahý Cahén, že o tých štyridsaťbiliónoch kilometrov viem dosť — a predsa verím, že sa raz na Proxima Centauri podívame zblízka. Predbežne vám nič bližšieho neprezradím, vy neveriaci Tomáš. Jedno vám však poviem už teraz. Počkajte si na referát akademika Navrátila na jednom z budúcich zasadnutí Svetovej akadémie vied — a potom si spomeňte na mňa. A do videnia — na planéte X!“
9
OTRAS
„Nataša, ste chlapina,“ usmial sa akademik Tarabkin a pokynul jej, aby si sadla do kresla.
„Prvá Seversonova vychádzka potvrdila naše predpoklady — a pacientovi hodne otvorila oči. Okamih, keď mu budeme môcť naliať čisté víno, je zasa o kúsok bližšie. Potvrdzujú nám to aj jeho listy. No ešte vždy je dôležitá veľká, priamo materská jemnosť a opatrnosť. V čase, keď Severson zamrzol medzi ľadovcami, západní vedci ešte ani nesnívali o možnosti obnovovania života klinicky mŕtvych. Nepoznali Briuchonenka ani Negovského a podobné pokusy by boli považovali za špiritizmus. Mnohí vedci v kapitalistických štátoch si vtedy robili väčšie starosti s tým, ako najlepšie hromadne vraždiť ľudí v imperialistických vojnách, než ako im predlžovať a vracať život…“
Tarabkin kývol rukou.
„No tá nešťastná doba je už dávno za nami. Chcel som tým zdôrazniť, že nielen západní vedci, ale oveľa viac aj Severson bol v čase svojej smrti ďaleko od toho, aby mohol výsledky dnešnej vedy len tak ľahko pochopiť.
Ešte vždy sa obávam, že náš drahý pacient upadne do náboženských bludov, len čo zistí pravdu.
Preto — rovnako ako včera, požiadal som aj dnes všetky televízne štúdiá, aby o druhej Seversonovej návšteve informovali obyvateľstvo mesta a požiadali ich o mimoriadnu pozornosť voči vzácnemu hosťovi.“
Nataša a Severson opustili metro a vstúpili do rozľahlého parku. Vzduch bol nasýtený vôňou kvetov a ihličnatých stromov. Na cestách, v tráve, aj tam kdesi vysoko v modrote oblohy koncertovali vtáčiky hymnus vrcholiacej jari.
„Svet je taký krásny, Nataša,“ vzdychol si Severson po dlhšom mlčaní. „Možno je to odo mňa nevďak a takmer trúfalosť, no k tomu, aby som bol naozaj šťastlivý, predsa len mi čosi chýba. Nehnevajte sa, vravím vám to iba preto, že vám dôverujem…“
Nataša sa preľaknuto podívala na spoločníka.
„Nie, nebojte sa, nič mi nechýba,“ usmial sa. „Iba cigareta. Napodiv, nevidím tu nikoho fajčiť, a predsa som zatúžil po voňavom dyme cigarety.“
Nataša sa rozosmiala.
„A ja som sa už strachovala, že nie sme dobrí hostitelia. Pravdaže, splníme aj toto vaše želanie. No ako dobre vychovaný pacient iste súhlasíte s tým, aby som si vyžiadala povolenie od súdruha Tarabkina…“
„Isteže, zavolajte ho láskave a znova prosím, nehnevajte sa, že vás tak obťažujem.“
Dievčina kývla hlavou a žmurkla na súhlas. „Počkajte ma, o chvíľu sa vrátim,“ zvolala. A už sa jej v behu rozviali čierne vlasy. Za okamih sa stratila Seversonovi z očí.