Na túto príležitosť pacient dlho čakal. Dnes sa zobudil veľmi zavčasu — ešte pred svitaním — a vtedy prišiel na zvláštnu myšlienku: Pri druhej vychádzke ujde sprievodkyni a sám pozrie, ako vyzerá život v obdivuhodnom meste. Možno mu ukazujú iba to, čo chcú — a že kdesi za hranicami prepychu skrýva sa holá bieda. Koľko takých zdrvujúcich prekvapení zažil pacient počas štúdií v Londýne! Vo West Ende paláce — a v dokoch na periférii živorili ľudia bez možnosti zárobku…
Severson neváhal dlho. Len čo vstúpila dievčina do paláca, rozbehol sa krížom cez park. Prebehol kľukatými cestami a rýchle zahýbal za kolosy palácov. Mnohí, čo ho stretli, dívali sa naňho prekvapene. No Severson na to nijako nedbal.
Keď sa mu zdalo, že ušiel dosť ďaleko a že ho Nataša nemôže nájsť, sadol si na lavičku, aby si oddýchol. Zdalo sa mu, že ho sviežozelený trávnik dobrosrdečne núka:
Poď, ľahni si tu a uži na chvíľu prostú prírodu. Vstal, prešiel pár krokov a aký dlhý taký široký roztiahol sa naznak medzi kriačiky na pestrý koberec poľných kvietkov.
Teraz mu je ľahko pri srdci. Blahoslavený úskok s cigaretou! Toto je skutočnosť, ktorá mu je taká blízka ako starostlivá mamička. Také krásne chvíle sladkého pohodlia prežil už veľa! ráz — tam doma — v Nórsku, keď drsná príroda sa rozospievala prichádzajúcim letom…
Na oblohe medzi tíško šumiacimi stromami pomaličky plávali biele obláčiky. Len občas sa zatrepotali vrtule pestrej helikoptéry. Odkiaľsi priletela bábočka a dôverčivo si sadla na koleno nehybne ležiaceho hosťa.
Tykadlami preskúmala základňu — a zasa odletela. Aj cvrček sa osmelil a zahral na husličky.
Chýba tu ešte jediný zvuk — a budem doma. Ozvi sa len, ty milý zvon nášho kostolíčka! Prileť sem s teplým vánkom od fjordov a vráť ma do šťastlivého detstva…. Zrazu čosi zašumelo vzduchom a Severson zacítil náraz do podrážky pravej topánky. Rýchlo otvoril oči a naľakane si sadol.
Pri nohách mu ležalo čudné lietadielko.
Nervózne sa otriasalo a z dvoch oválnych otvorov vyprskával červenkastý dym.
Ubehlík sa sklonil a opatrne vzal lietadielko do ruky. Obzrel sa a keď nikoho nezbadal, dal sa do podrobnejšej prehliadky záhadnej hračky.
„Vtipne riešené,“ premýšľal. „Lieta to — a predsa to nemá vrtuľu. Nemohla by sa táto myšlienka využiť aj pre skutočné lietadlá?“
„Sláva, tu je!“ ozval sa znenazdania detský hlas. Severson sa naľakane obzrel. Na trávniku medzi kriačkami zjavil sa chlapec s červenou šatkou okolo krku. Rozbehol sa k Seversonovi, ale hneď sa zarazil.
„Vy ste Severson, pravda?“ povedal nesmelo.
„Áno, tak ma volajú. A ako si ma poznal? Veď sme sa ešte — ako sa pamätám — nevideli.“
„Som Dimitrij Petrovič Zajcev a doma mi hovoria Miťa,“ predstavil sa chlapec a pomaly podišiel bližšie. „A vás poznám veľmi dobre. Kto by vás dnes na svete nepoznal! Často som vás videl v televízii, ako napríklad vtedy, keď vás našli zmrznutého na Ľadovom ostrovčeku, alebo vtedy, keď vám tarabkinovci vrátili život. Bolo to úžasné, keď ste prvý raz vydýchli, alebo keď ste so záujmom sledovali programy v televízii! Verte, súdruh Severson, takmer som vám to fantastické dobrodružstvo závidel — aj ja by som to chcel prežiť…“
Severson sa díval na chlapca prekvapene. Márne si spomínal, pri ktorej príležitosti ho mohli filmovať alebo fotografovať. Predsa žiadnu kameru nikde nevidel.
„O vás nám často rozprával aj náš súdruh učiteľ,“ pokračoval chlapec. „Pýtali sme sa ho, ako na vás pôsobí terajší svet, ale súdruh učiteľ to nevedel. Počas tých mnohých rokov, čo ste ležali zamrznutý medzi ľadovcami, toľko sa toho predsa zmenilo! Je to pre vás prekvapenie, všakže?“
Severson s úžasom sledoval posledné chlapcove slová. Potom zrazu vyskočil, akoby ho zasiahol blesk.
„Čo to vravíš, nešťastný chlapče? Ako to, že som ležal medzi ľadovcami mnoho rokov? Veď by som tam zamrzol ako cencúľ! Kto ti toto nacigánil?“
Chlapec sa rýchlo prebral z prvého ľaknutia.
„Vy to, súdruh Severson, ešte neviete? Ešte vždy si myslíte, že žijete niekedy v roku tisíc deväťsto dvadsaťosem?“ čudoval sa. „Ale prečo vám to už nepovedali? Prečo to pred vami taja? To mi nejde do hlavy! Takto vás okrádať o to najlepšie na vašom dobrodružstve! Neviem, čo by som dal za to, aby aj mňa prebudili k životu až po mnohých rokoch. Ktovie, ako budú potom vyzerať lietadlá a kam všade ešte do vesmíru sa dostaneme. A ako sa zasa zmení celý svet!“
Statnému mužovi sa zrazu podlomili kolená. Klesol do trávy a chytil sa za hlavu.
„Je to sen, mámenie — blúznim asi,“ zašepkal.
Chlapec zbledol. „Rýchlo si kľakol, k Seversonovi a objal ho.
„Necítite sa dobre, súdruh? Hneď tu bude náš lekár.“
Severson chytil chlapca za ruku.
„Počkaj, nikam nechoď, to nič nebolo, iba malý nával krvi do hlavy — už je zasa dobre,“ pokúšal sa o úsmev. „A udri ma — poriadne ma udri!“
„Prečo by som vás mal biť? Veď ste mi nič neurobili,“ opäť sa čudoval chlapec.
„To ja iba tak — aby som sa presvedčil, že skutočne nespím,“ trpko sa usmial. „Vieš, nerád by som sa opäť prebudil medzi ľadovcami. Nie je to nijaký špás — umierať tak sám — taký opustený od všetkých ľudí…“ Neprítomne sa zadíval do sviežej zelene krovia.
Chlapcovi vyhŕkli z očí slzy.
„Nie, nie, nebojte sa, súdruh Severson. Čo vám to vôbec prišlo na myseľ?
Už ste predsa celkom zdravý. A ako by ste sa teraz mohli dostať do ľadových plání? A tie tam predsa už ani nie sú. Ľadový ostrovček, kde vás vlani našli zmrznutého, nie je už vôbec ľadový. Mali by ste vidieť, ako sa teraz krásne zelenie a ako veselo tam kvitnú jarné kvety. Práve včera som to videl v televízii,“ usiloval sa chlapec upokojiť zdrveného muža.
Severson mlčal. Zvedavo si prezeral chlapcovu úprimnú tvár.
Napäté ticho prerušili hlasy spevákov, ktoré sem donášal teplý vánok odkiaľsi z diaľky. Vrabec, ktorý pred bežiacim mužom naľakane odletel, vrátil sa opäť na trávnik a veselo sa rozštebotal…
„Už neviem, kto z nás dvoch je blázon,“ povedal napokon Severson viac-menej pre seba. „Mám dojem, že si si to všetko poplietol a že máš akúsi veľmi bujnú fantáziu. A ja len-len, že som nebral tvoje slová vážne! Rozprávaš mi tu, že v Arktíde kvitnú kvety. A kde si nechal ľadovce? Vidno, že si Arktídu nikdy nevidel, inak by si mi tu nemohol rozprávať také bájky.“
Pohladil chlapca po svetlých vlasoch a v duchu ho poľutovaclass="underline" „Úbožiak, nemá viac než dvanásť rokov — a tak sa mu už pomiatol rozum… Zrejme neblahý vplyv dobrodružných románov…“
„To naozaj nie sú bájky, súdruh!“ bránil sa chlapec. „Ja zásadne neklamem — to mi môžete veriť. Svetová akadémia vied takmer všetky ľadovce rozbila — zostali už iba niektoré okolo severného pólu. O tom- sme sa predsa učili v škole! A ja sa dobre učím — mám samé jednotky…“
„No dobre, dobre, ja ti teda verím,“ zasmial sa Severson a ešte raz pohladil chlapca.
„Ani sa nečudujem, že vás tak všetko prekvapuje. Veď pred vaším letom s Amundsenom ste toho ešte veľa nemali. Hovoril nám to súdruh učiteľ. Vraj ste nemali ešte ani televíziu, ani prúdové lietadlá, ani hvezdáreň na Mesiaci, ani atómové elektrárne — proste nič. Vtedy vraj ľudia poháňali vlaky čmudivým uhlím, úmorne lopotili v továrňach — a tisíce robotníkov robili na jedného boháča, ktorý sa mal dobre. A ako strašne ste bývali! Modely vašich miest a domov som videl v múzeu. Potom sa, pravda, nečudujem, že vtedy boli na svete ešte nákazlivé choroby. A tie vojny! Nechce sa mi ani len veriť, že ľudia boli kedysi takí hlúpi a zabíjali sa pre zlato. To nemali lepšej starosti?“