„Nebojte sa, pane,“ zastal sa chlapca Severson. „Viem už všetko — alebo takmer všetko — a ako vidíte, nesmútim. Priznám sa — bola to pre mňa silná dávka, no už som sa s tým vyrovnal. Teraz mám k vám iba jednu prosbu. Nemáte tu náhodou nórske noviny z júla tisíc deväťsto dvadsaťosem?“
Muž sa skúmavo zadíval na Seversona a pohladkal si prešedivenú briadku.
„Okamih, prosím, podívam sa. Posaďte sa u nás…“ ponúkol návštevníkov a odišiel do vedľajšej miestnosti.
Len čo sa ocitol osamote, rýchlo pristúpil k televíznemu telefónu a vytočil číslo.
Na obrazovke sa zjavila Natašina tvár.
„Máte pre mňa niečo nového? Hádam ste videli Seversona?“ spýtala sa.
„Áno, je práve u mňa — v čitárni. Ale veľmi vás nepoteším. Predstavte si, že Severson už všetko vie…“
„Toho som sa práve najviac obávala. A ako sa správa? Je pokojný? Hneď k vám prídem.“
„Zatiaľ je pokojný — a chce odo mňa noviny z roku tisíc deväťsto dvadsaťosem. Čo mám robiť?“
Nataša zaváhala.
„Už nič nezachránime — požičajte mu ich. O chvíľočku som u vás…“
Keď vstúpila Nataša do čitárne, Severson bol natoľko zaujatý novinami, že ju ani nespozoroval. Chvejúcou sa rukou listoval vo viazanom ročníku časopisu a pozorne prečítal každý článok, v ktorom sa vyskytlo slovo Amundsen. Práve teraz mu padol do oka veľký nadpis na prvej strane „Norges Folku“ z devätnásteho júna tisíc deväťsto dvadsaťosem. Amundsen odletel na pomoc Nobilemu.
Severson čítal zprávu so zatajeným dychom.
„Včera, osemnásteho júna, odletel na lietadle Latham náš veľký polárny bádateľ Roald Amundsen. Na palube lietadla je aj jeden náš dôstojník a francúzski letci René Guilbaud a de Cuverville, rádiotelegrafista Valette a mechanik Brazi. Ako to už viackrát urobil, ani tentoraz nechcel Amundsen vyzradiť nášmu zpravodajcovi, kam vlastne letí. Všetci čitatelia však z našich včerajších zpráv vedia, že cieľom Amundsenovho záchranného letu je práve tá skupina Nobileho výpravy, ktorú odniesol obal riaditeľnej vzducholode. Ako nám práve hlási náš zpravodajca z Tromsö, Amundsen sa hneď po štarte telegraficky pýtal na stav ľadu pri Medveďom ostrove. Zajtra prinesieme podrobnejšiu zprávu…“
No noviny z ďalšieho dňa o Amundsenovi mlčali.
Na tretí deň priniesli krátku zprávu, že Latham nedáva o sebe nijaké zprávy.
O niekoľko dní neskôr písali o záchranných výpravách na pomoc Lathamu. Amundsen bol stále nezvestný.
Severson pozorne obracal časom zožltnuté stránky časopisu a márne sa usiloval zakryť prudké rozochvenie.
„Nórsko stratilo svojho veľkého génia,“ oznamoval nadpis „Norges Folku“ z prvého septembra tisíc deväťsto dvadsaťosem. „Včera, pol druha mesiaca po Amundsenovom odlete, našla rybárska loď Brodd blízko Funglö plavák lietadla, ktorý bezpochyby patrí Lathamu. Žiaľ, dnes teda už nemôžeme pochybovať o tom, že náš veľký a nesmrteľný Amundsen zahynul i so svojimi vernými druhmi niekde uprostred Arktídy. Na vládnych budovách boli vyvesené smútočné zástavy…“
„Amundsen teda zahynul,“ zašepkal Severson a sklonil hlavu. „Iba mňa zachránili… A našli ste aspoň jeho mŕtvolu?“ spýtal sa so slzami v očiach. Nataša už stála tesne pri ňom a hladkala ho po vlasoch.
„Nie, dosiaľ sme ho nenašli. Asi spí vo večnom ľade, ktorý ešte ostal v Arktíde. No určite ho nájdeme —
i Valetta a ostatných vašich priateľov. A možno sa s nimi ešte stretnete…“
Seversonovi sa zakrútila hlava. Tu je teda vysvetlenie rozprávkových palácov a márneho čakania na listy! Preto toľko otáľali š akýmkoľvek vysvetlením! Som teda sám — bez všetkých príbuzných a starých priateľov, opustený — medzi cudzími ľuďmi.. ale vlastne čo sa stalo so svetom? Ako žije moja rodná dedinka? Čo nového doma? Ako ma prijme tak veľmi zmenený svet? Chcem domov — domov — späť medzi blízkych…
Z horúčkovitých myšlienok ho vyrušil Natašin príjemný hlas.
„Nevracajte sa už do minulosti, drahý Severson. Minulosť je nenávratná — a určite ju rád oželiete, keď spoznáte, ako radi sme vás prijali medzi seba a aký krásny a bohatý život sa otvára pred vami práve teraz.“
Miťa, ktorý sa doteraz tíško krčil v kúte, pribehol k Seversonovi a objal ho.
„Mám vás veľmi rád — a nehnevajte sa už na mňa… Však budeme dobrí priatelia? A zajtra sa poďte so mnou podívať do atómovej elektrárne — pracuje tam môj otecko.“
Severson zaryto mlčal. Neprítomným pohľadom hľadel kamsi do zeme a zdalo sa, že chlapca vôbec nepočul.
„Radšej ste mali nájsť Amundsena. Viac by si to zaslúžil… Aj pre vás by mal väčšiu cenu!“ zašepkal napokon a otočil sa k Nataši.
„Chcel by som ísť domov, Nataška — domov — do Nórska,“ povedal prosebne a jeho tvár znehybnela.
Nataša si prisadla bližšie k pacientovi a vzala ho za ruku.
„Ešte trochu trpezlivosti, drahý Severson. Ešte šesť týždňov liečenia a budete celkom zdravý. Ubehne to ako voda — a potom vás sama odprevadím až domov — pravda, ak vám bude záležať na mojej spoločnosti. A tie čierne myšlienky vypusťte z hlavy. Verte, bude nám tu bez vás veľmi smutno. Veď sme si na vás zvykli — ste proste náš. Všetci vás máme radi a ja — ja — ja si pripadám ako vaša matka, hoci aj som o trošičku mladšia než vy.“
Severson stisol Nataši ruku a vďačne sa usmial.
„Máte so mnou starosti, pravda? Takého nevďačného pacienta, ako som ja, určite ste už dávno nemali.“ Obrátil hlavu k oknu a zahľadel sa na bohato ozdobené vrcholky susedných palácov. Nepozrel na svojich spoločníkov, lež pomaly a namáhavo pokračovaclass="underline"
„Mám toho všetkého plnú hlavu a všetko samý otáznik! Keby som aspoň vedel, čo sa so mnou vlastne stalo a ako som sa k vám dostal. Mohli by ste mi o tom porozprávať, Nataška?“
Miťa akoby bol čakal na túto otázku.
„Vasil Vladimírovič, nemohli by ste súdruhovi požičal! niekoľko živých kníh o ňom?“ spýtal sa rýchlo a hneď dodaclass="underline" „Veď preto sme prišli.“
Vasil Vladimírovič zaprotestoval rukami.
„Vari si toho ešte málo poplietol, uličník? Nevieš chvíľu mlčať? Len počkaj! Všetko poviem oteckovi! Ten ti ale ukáže! Nedajte na reči nerozumného chlapca,“ obrátil sa k Seversonovi a potom sa nemou otázkou podíval na Natašu.
Nataša chvíľu váhala. Zahryzla si do spodnej pery a zhlboka vdýchla.
„Požičajte nám tie knihy, Vasil Vladimírovič. Bude to tak azda lepšie… Súdruhovi Tarabkinovi potom všetko vysvetlím…“
Severson zvýšil pozornosť. So záujmom sledoval počínanie staršieho muža.
Vasil Vladimírovič si sadol za veľký polkruhový stôl a stlačil jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zažiarilo písmeno S. Potom ako pri telefóne vytočil akési číslo. Pod svietiacim písmenom trikrát bliklo zelené svetlo a na ľavom krídle stola otvorila sa zásuvka. Starší muž do nej siahol a vytiahol niekoľko guľatých kovových škatúľ.
„Vari to majú byť knihy?“ myslel si prekvapený Severson a mimovoľne si pritiahol kreslo bližšie k záhadnému stolu.
„Všetko je v poriadku. Začneme prvým dielom?“
„Prirodzene,“ pokúsila sa o úsmev Nataša a chvejúcimi sa prstami pohladila si vlasy na sluchách. Vasil Vladimírovič vložil škatuľku do ďalšej zásuvky a opäť stisol jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz Seversona.
„Syn severu — živá kniha Alexeja Čerepanova a Nataše Orlovovej,“ ozval sa odkiaľsi neznámy hlas — rovnako ako v televízii, ktorú pacient už poznal.