Hoci amatér nič nevedel o katastrofe, odoslal Nobileho volanie do Moskvy. Sovietska vláda okamžite informovala taliansku vládu a sama začala s prípravami na pomocnú výpravu.
Zpráva o stroskotancoch vzrušila aj Amundsena. Okamžite zabudol na osobné spory aj na urážky a rozhodol sa, že Nobilemu pôjde na pomoc.
Na porade na Ministerstve vojny v Oslo, na ktorú pozvali Amundsena, rozhodli, že ministerstvo ihneď preskúma všetky možnosti pátrania po stroskotancoch a podľa možnosti zorganizuje záchrannú výpravu lietadlami.
Amundsen sa telegraficky obrátil na Ellswortha so žiadosťou o pomoc, ale americký milionár tentoraz neprejavil ochotu otvoriť svoj mešec, ako to urobil pri výprave s Nobilem. Prihlásila sa však francúzska vláda, ktorá. Amundsenovi ponúkla lietadlo Latham.
Amundsen ponuku prijal. Dal sa znova informovať o stave pátrania a keď zistil, že Nobileho výpravu ešte nenašli, nariadil urýchlené prípravy na odlet.
Počasie nám nežičilo. Štart sme museli dvakrát odložiť pre daždivé počasie. Keď sme si však uvedomili, že tým na severe je ešte horšie a že určite už nemajú viac zásob ako na tridsať dní, rozhodli sme sa, že budeme riskovať.
Napokon — Guilbaud bol výborný pilot a vedel presne plniť Amundsenove rozkazy. Ja som dostal funkciu pozorovateľa.
Odštartovali sme osemnásteho júna tisíc deväťsto dvadsaťosem z Tromsö. Bol to nepríjemný, studený deňbez slnka. Neboli nijaké náznaky na zlepšenie, no my sme mysleli iba na stroskotancov. Všetci sme predsa zo skúsenosti dobre vedeli, ako sa žije medzi ľadovcami bez pomoci…
Amundsen predpokladal, že Nobileho nájdeme za severnými brehmi Špicbergov. Nesmierne som ho obdivoval pre, jeho veľkorysosť a ľudskosť. Veď riskoval všetko — aj život, aby zachránil stroskotancov, ktorých vodcom bol Amundsenov úhlavný nepriateľ.
Pobrežie Nórska stratilo sa nám z dohľadu. Latham bolo silné lietadlo, takže cesta rýchlo ubiehala.
Amundsen sedel neďaleko mňa. Mlčky prezeral mapu a na základe mojich hlásení prstom sledoval dráhu nášho letu. Leteli sme neustále na sever.
Zakrátko sme sa dostali do nepriehľadnej hmly. Amundsen sa obával, aký je stav ľadu okolo Medvedieho ostrova. Dotaz som poslal telegrafistovi Valettovi, aby ho odoslal. Valette chvíľu manipuloval s aparátom, až napokon nervózne potriasol hlavou. Aparát nebol v poriadku.
„Teda podľa kompasu sústavne na sever,“ ozval sa Amundsenov hlas.
Tromsö leží na maličkom ostrove na najsevernejšom pobreží Nórska, takmer na sedemdesiatej rovnobežke. Medvedí ostrov sme teda museli preletieť približne v polovičke cesty k Špicbergom — v smere presne na západ.
Do lietadla sa oprel bočný nárazový vietor, ale Guilbaud stroj ihneď vyrovnal. O chvíľu sme sa už vznášali nad váľajúcimi sa oblakmi hmly. Nevysoko nad obzorom usmievalo sa na nás slniečko, ktoré omaľovávalo okraje chuchvalcov hmly dúhovými farbami.
Všetci sme si uľahčene vydýchli.
„Už sa nehneváte na Nobileho, majstre?“ oslovil som nečakane Amundsena. Spýtavo na mňa pozrel.
„Či som sa na neho niekedy hneval?“ povedal mi., Má ohyby ako každý z nás. Aj keď sú to chyby veľmi nepríjemné, pokiaľ nezabíjajú človeka, môžeme ich odpustiť. Však, Valette?“
Valette sa vzpriamil a povedal nečakane mrzuto:
„Plním tu svoje povinnosti ako vojak. Je mi cťou zúčastniť sa na záchrannej výprave s vami, majstre. Ale pokiaľ ide o mňa, myslím, že ste voči Nobilemu príliš veľkorysý.“
Amundsen mu položil ruku na plece.
„Nejde predsa iba o Nobileho,“ povedal dôrazne. „A vôbec nie o Nobileho. Ide o človeka, o životy ľudí.“
Valette sa nezdržal.
„Aj o naše!“ zvolal. „Neviem, ako by sa zachoval Nobile, keby sme si teraz vymenili úlohy…“
O tejto námietke som premýšľal aj ja. Spomínal som na prvú výpravu s Nobilem a na jeho provokačné kúsky, z ktorých jeden sme zaplatili takmer životom. Hoci veliteľom výpravy bol skúsený Amundsen, Nobile zasahoval do jeho právomoci, bral do ruky výškové kormidlo a dvakrát by nás bol temer vysypal na ľad. Aj po skončení výpravy správal sa čudne. Za Amundsenovým chrbtom prehováral jeho starého spolupracovníka Riiser-Larsena, aby svojho veliteľa opustil a spojil sa s Nobilem. Potom ešte v tlači rozšíril štvavú kampaň proti Amundsenovi.
Zo spomienok ma vtedy vytrhlo Valettovo hlásenie, že konečne nadviazal spojenie a že stav ľadu pri Medveďom ostrove nie je práve uspokojivý.
Miestami sa ukázalo more s roztrúsenými ľadovcami.
Amundsen si pritiahol vatovanú koženú kuklu a nemotornou rukavicou opäť siahol po mape. Starostlivo pozoroval kompas.
„Domnievam sa, že nás vietor priveľmi zráža na východ,“ obrátil sa na mňa. Bez slova som vzal sextanta pokúšal som sa zmerať výšku slnka. Porovnával som nameraný uhol s tabuľkami a kontroloval som čas na svojich hodinkách, ktoré som si ešte v Tromsö presne napravil. Takéto meranie býva dosť neisté, najmä v hojdajúcom sa lietadle, tobôž v polárnych krajinách s rôznou lámavosťou vrstiev. No jednako som zistil, že mierime trochu na východ od Medvedieho ostrova.
Amundsen iba kývol rukou nad mojou zprávou.
„Nevadí,“ povedal po chvíľke rozmýšľania. „Italia stroskotala pravdepodobne na severovýchod od Špicbergov. Pokračujte v doterajšom smere.“
O chvíľu žiadal spojenie s Kingsbay na Špicbergoch, kde kotvila talianska záchranná loď Citti di Milano. Obrátil som sa s rozkazom na Valetta, ale ten pokrčil plecami. Vysielač zasa nebol v poriadku.
„To máme z toho náhlenia),“ rozčuľoval sa. „Odštartovali sme s Lathamom tak narýchlo, že som nemal možnosť prístroj dokonale prezrieť. Ešte šťastie, že môžeme prijímať; inak by sme boli od sveta celkom odrezaní.“
Amundsen sa zamračil. Myslel asi na to isté ako aj ja: „Čo si počneme, ak uviazneme dakde na ľadových kryhách?“
Nesmelo som navrhol, aby sme sa vrátili. Stratíme tak nanajvýš deň. V Tromsö dáme vysielač opraviť, alebo namontujeme nový.
Amundsen rozmýšľal. Aj Guilbaud mlčal. Ale Valette rezolútne vyhlásil, že je proti tomu. Spustil na nás:,Keď sme sa dali na vojnu, budeme bojovať. Nehádžme pušku do žita. Či som taký nešika, aby som poruchu na vysielači neopravil sám? Navrhujem, aby sme v lete pokračovali, a dávam vám slovo, že o chvíľu bude vysielač opravený.“
Dodnes si dávam za vinu, že som vtedy nevedel Amundsena a ostatných prehovoriť.
… No, nech už bolo akokoľvek, fakt je, že sme leteli ďalej.
Hoci Valette ešte vždy neodhalil chybu na vysielači, zdalo sa, že nám šťastie žičí. Keď sme prileteli nad dlhý rad ostrovčekov pred Špicbergami, hmly sa roztrhali, takže sme mali celkom dobrú viditeľnosť.
Amundsen, ktorý mal presnú mapu Špicbergov, rozkázal Guilbaudovi zletieť trochu nižšie, aby sme sa mohli presnejšie orientovať podľa ostrovčekov. Po mori už plávali mnohé kryhy, ba miestami sa už zjavovali kostrbaté a trhlinami rozryté súvislé ľadové pláne.
Na okennej tabuli zjavili sa lúčovité čiary dažďových kvapiek.
Spustil sa dážď, ktorý sa o chvíľu premenil na snehovú metelicu.
Amundsen zaklopal Guilbaudovi na plece a rukou mu naznačil, že radí stúpať. Guilbaud kývol hlavou, že rozumie, a zatiahol páku výškového kormidla. Išla ťažko. A ešte k tomu znova nás obklopila takmer nepriehľadná hmla.
Vietor sa striedavo opieral do lietadla z obidvoch strán a pilot mal čo robiť, aby lietadlo vyrovnal. Obrátil sa k Amundsenovi a zvolaclass="underline"
„Vytvára sa nám námraza, je to zlé. Balančné krídelká už ledva utiahnem.“