„Stoštyridsaťtisíc — hurá!“ vykríkol muž pri počítacom prístroji.
„Hurá,“ pridali sa k nemu ostatní.
„To je už rýchlosť, s ktorou sa môžeme vydať na cestu,“ rozžiaril sa Scheinerov obličaj.
Radostnej nálade podľahol aj Watson.
„Teším sa, že som sa mýlil,“ riekol tíško. „Ak dosiahne raketa vami predpokladanú rýchlosť stopäťdesiattisíc, som ochotný zúčastniť sa na výprave k Proxime…“
Navrátil sa naňho podíval prekvapene.
„To hádam nemyslíte vážne. Vy, zásadný odporca môjho návrhu?“
„Áno, ja. Tu je moja ruka. Rád by som vidieť na vlastné oči, ako vyzerajú tí vaši škriekajúci ľudia…“
Watsonovo vyhlásenie zapôsobilo na všetkých ako blesk.
„Prvý dobrovoľník,“ usmial sa Chotenkov. „Uvedomujete si, že let medzihviezdnym vesmírom bude veľmi riskantný?“
„Uvedomujem si to možno viac ako akademik Navrátil. Práve preto by som sa chcel na lete zúčastniť…“
Chotenkov pokrútil nechápavo hlavou. — On si to ešte rozmyslí, — povedal si v duchu. — Alebo sa spolieha na to, že raketa nedosiahne tých stopäťdesiattisíc…
Keď sa ozvalo hlásenie, že raketa dosiahla rýchlosť stoštyridsaťdeväťtisíc, Watson sotva badateľne zbledol. Uprene hľadel na rám okna a už sa nezúčastnil na rozhovore.
„Opäť stoštyridsaťdeväťtisíc“, riekol sklamane muž, keď počítací stroj došumel. „Rýchlosť sa už vyše hodiny nezvyšuje…“
Lež signály vysielané z rakety neumĺkli. V dlhých intervaloch pokračovali.
„Raketa zrejme vyčerpala všetku pohonnú látku,“ vysvetľoval Navrátil. Akademik Chotenkov vstal.
„Pokus môžeme teda považovať za skončený, súdruhovia. A akiste so mnou všetci súhlasíte, keď vyhlásim, že sa skončil úplným víťazstvom akademika Navrátila. Dovoľte mi, aby som výsledky pokusu oznámil prezídiu akadémie a navrhol, aby vydali príkaz začať so stavbou medziplanetárneho lietadla podľa Navrátílovho návrhu.“
„A oznámte im zároveň, že sa dobrovoľne hlásim ako člen posádky tohto lietadla,“ požiadal akademik Scheiner a úkosom sa podíval na Watsona. „Mňa tých zvyšných tisíc kilometrov nemôže nijako odradiť…“
Watson sebou trhol.
„Počkajte,“ zvolal. „Ešte som nepovedal, že mňa tých tisíc kilometrov odradilo. Trvám na svojej žiadosti, aby som sa mohol zúčastniť na lete.“
Chotenkov opäť nechápavo pokrútil hlavou…
22
PRASYNOVEC
(Úryvok zo Seversonovho denníka)
15. novembra… Dnes znova poznávam, aká dobrá bola myšlienka — písať si denník. Som pevne rozhodnutý písať ďalej. Obávam sa, že toto rozhodnutie raz stroskotá pre moju slabú vôľu ako väčšina prvších. Chcem byť voči sebe pravdivý a svoje skutky a myšlienky osvetľovať lampou prísnej kritiky. Vo svojom vzdelaní sústavne pociťujem obrovské medzery. Musím postupovať podľa premysleného plánu. Teším sa, že som sa už zbavil strachu zo zajtrajška, že si večer už nelíham v strachu, aby som sa ráno nezobudil v ľadových pustatinách Arktídy…
Čo všetko sa za ten mesiac zmenilo! Už týždeň som nemal pero v ruke — a ja som si predsa sľúbil, že si budem udalosti zapisovať denne. Neospravedlňuje ma ani nával práce. Som proste ešte vždy nedôsledný. Nebudem predsa sám seba klamať…
Počasie je dosiaľ také krásne, akoby mala jeseň trvať až do jari. Praha sa mi páči stále viac…
Už všetky závody začali s výrobou súčiastok pre medziplanetárne lietadlo. V minulom týždni prihlásilo sa osem vedcov do výpravy na Proximu: Chotenkov, vedúci astronautického oddelenia pri Svetovej akadémii, Cahén, vedúci južnej hvezdárne na Mesiaci a Čansu, šéf severnej hvezdárne, Molodinová, Mc Hardy z americkej akadémie, Wroclawski z varšavskej univerzity, Madarász z maďarskej akadémie a Gruber z astronomického ústavu v Berlíne. V poslednom čase sa mi Alena akosi nepozdáva. Obávam sa, že predo mnou niečo tají. Vari sa nechce aj ona prihlásiť?
28. novembra. Moja predtucha sa, žiaľ, splnila. Navrátil mi pri poslednom rozhovore prezradil, že Alena bude letieť s ním. Dni nášho priateľstva sú teda spočítané. Štart Lúča bude zároveň naším rozchodom. Na sedemnásť rokov? Navždy? Ako rád by som ju od tejto cesty odhovoril, no neodvážim sa. Bojím sa o ňu — a pritom viem, čo bude pre ňu znamenať táto cesta. Ona sa so mnou rozlúči ako s každým dobrým priateľom. A ja?…
3. decembra. Na večernej prechádzke Alena sa mi priznala, že chce letieť s Navrátilom. Prv mi to nepovedala vraj iba preto, že nebola ešte rozhodnutá. Usiloval som sa ostať veselý, ale všetky žarty mi viazli v krku. Dúfam, že to nespozorovala. Včera odletela na Mesiac.
31. decembra. Práve sa vraciam zo slávnosti rozlúčenia so starým rokom. Nevyčkal som ani do polnoci. Bolo mi smutno. Alena je ešte vždy na Mesiaci. Sľúbila mi, že sa do konca roku vráti — a nedodržala slovo. Určite to nie je jej vina — a predsa ma to mrzí. Alebo ju hadom zdržal Kraus z tychovskej oceliarne? Je oveľa zábavnejší ako ja.
2. januára. Alena sa vrátila! Práca na hlavnej konštrukcii pokračuje rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Teším sa z toho — aj neteším…
5. januára. Fyzikálny ústav na návrh akademika Navrátila venovala mi nádherný vrtuľník. Vraveli mi, že je to odmena za vzornú a obetavú prácu. Dobre však viem, že ma chcel Navrátil potešiť. Až dnes poznávam, aký je to vzácny človek aj z povahovej stránky. Prv sa mi zdal trochu prísny. Dakedy som mal dokonca dojem, že trošíčku žiarli na Alenu a že pozná len vedu a prácu. Keby tak…
6. januára. Včera mi blysla hlavou myšlienka, ktorú som si ani netrúfal vysloviť. Dúfal som, že ju vyplaším z hlavy, no nepodarilo sa mi to. Tvrdošijne sa mi vracia späť, vnucuje sa mi. Dnes mi nedala ani spať. Aká je bláznivo smelá: Dostať sa nejakým spôsobom do Lúča a letieť s Alenou!
Keby som žiadal verejne o prijatie do posádky, Vysmiali by sa mi. Navrátil predsa už veľa ráz hovoril o tam, že každý člen posádky musí byť schopný kedykoľvek prevziať vedenie lietadla…
Keď vleziem do Lúča tajne, okradnem ostatných členov posádky o svoj diel potravín, kyslíka, vody — o kus ubytovacieho priestoru.
Šialená myšlienka — a predsa sa o to pravdepodobne pokúsim. Mám také zlé tušenie, že v opačnom prípade Alenu už nikdy neuvidím.
10. februára. Zajtra skončím kurz vedenia vrtuľníka. Alena sľúbila Navrátilovi, že zo začiatku bude lietať so mnou, aby som nadobudol väčšiu istotu. Teraz sa situácia obrátila. Teraz zasa Alena na mne pozoruje, že niečo pred ňou skrývam. Neustále sa ma pýta, čo mi je a či sa na ňu nehnevám. Škoda, že sa jej nemôžem zveriť. To by znamenalo asi koniec nášho priateľstva…
15. februára. Dnes som taký prekvapený a taký zmätený, že sa mi pri písaní chveje ruka. Čo sa vlastne so mnou deje? Varí sa mi nepomiatol trochu rozum? Dohovorili sme si malý výlet vrtuľníkom po okolí Prahy. Len čo sme sa stretli pri hangároch, hneď som videl na Alene, že niečo nie je v poriadku. Mala zapálené oči, akoby plakala. Na moju ustaranú otázku odpovedala, že málo spala — vraj bolo veľa práce. Inokedy bola ona iniciátorkou zábavy. Sústavne o niečom rozpráva, smeje sa — akoby chcela vyplniť medzeru, zavinenú mojou mlčanlivosťou. Dnes mlčala ona — a ja som sa usiloval udržiavať rozhovor. Akosi mi to nešlo. A tak sme sa vznášali nad zasneženou Prahou ako dvaja nemí. Bolo mi z toho ťažko pri srdci, ba hanbil som sa za svoju nespoločenskosť.