Počasie nám však žičilo. Obloha bola bezoblačná. Slnko vyčarilo v zasneženej krajine nádhernú hru teplých a studených tónov. Leteli sme nad vltavským údolím smerom k Děčínu.
A mlčali sme obidvaja.
„Pristaňte, prosím, na tejto náhornej rovinke,“ ukázala napokon Alena dole. „Malá prechádzka po snehu nám neuškodí — a malé osvieženie v tichej reštaurácii nám iba prospeje,“ usmiala sa takmer bolestne.
S vrtuľníkom som zosadol ako do perín. (Musím sa s tým pochváliť, veď to bolo jediné, z čoho som mal zatiaľ radosť.)
Ocitli sme sa na malej čistinke nad skalnatým brehom Labe. Naproti nám rozkladalo sa mesto Ústí (zistil som to podľa mapy) a kúsok pod nami staručký stredoveký hrad Strekov.
Po niekoľkých krokoch Alena sa rozbehla a zvolala: „Že ma nedohoníte!“ Bežal som za ňou úmyselne pomalšie, aby mala radosť. Keď to spozorovala, zastavila sa — a prv ako som sa nazdal, mala v ruke snehovú guľu.
„Na neozbrojeného neútočím,“ povedala udychčane. Iba teraz chápem, že táto detská hra mala jej dať trochu odvahy do ďalšieho rozhovoru — a aj trochu zabudnutia. A to sa jej vskutku podarilo. Guľovali sme sa a smiali ako deti.
„Teraz nám bude lepšie chutiť olovrant. V reštaurácii na Strekove varia výborne,“ ukázala na starý hrad.
Kľukatá cesta, okná zalievané do olova, starodávne múry, posypané poprachom iskrivého snehu — to všetko na mňa silne zapôsobilo. Zdalo sa mi, akoby som sa s Alenou vrátil do sveta rozprávok, do sveta kráľov, princezien — a ukrutných bojov na hradbách a pod hradbami. Lepšie miesto pre svoju spoveď nemohla zvoliť.
V komnate, ktorá bola zariadená ako jedáleň, Alena zase zmĺkla. Pri jedle vyskočili jej z očí dve drobné slzičky. Predstieral som, že to nevidím — a usilovne som premýšľal, čo mám teraz robiť.
„Čo vás trápi?“ dodal som si predsa len odvahu k otázke.
„Nič ma netrápi,“ riekla tíško a pokúsila sa o úsmev. „Len som sa trochu poškriepila s Navrátilom…“ Usiloval som sa ju uspokojiť.
„No tentoraz je to vážnejšie. Obávam sa, že Navrátil na mňa navždy zanevrel…“
To ma naozaj prekvapilo.
Nečakajúc ďalšie otázky, sama pokračovala:
„Včera večer po skončení smeny som mu konečne povedala, o čom som už niekoľko dní rozhodnutá. Že sa totiž nezúčastním na lete na neznámu planétu pri Proxime…“
Bol som taký ohromený, že som nebol schopný slova. Pýtala sa ma, či sa z toho teším — a ja som ne smelo, no predsa len — prisvedčil To ju trochu uspokojilo.
Až teraz, keď som si to poriadne v pokoji premyslel, vidím, že som sa správal sebecky. Až teraz som pochopil, že Alenka sa zriekla letu kvôli mne. Môžem pripustiť, aby som bol príčinou zrieknutia sa jej životného cieľa? Môžem od nej žiadať takú veľkú obeť? Bojím sa však, že som príliš sebecký a príliš zbabelý, než aby som mohol konať inak…“
6. marca. Alena stále trvá na svojom rozhodnutí — a aj ja som dosiaľ nenašiel v sebe toľko sily, aby som ju prehovoril. Obidvaja pracujeme na prípravách letu ešte s väčším nadšením ako prv, aby sme Navrátila aspoň nejako odškodnili. Lež napriek tomu sa mi zdá, že medzi nami leží akýsi tieň. Navrátil je síce ku mne vždy rovnako pozorný a láskavý, ba možno ešte viac, ale dobre cítim, že vo mne vidí príčinu Aleninho ústupu. Dokonca aj u Aleny pozorujem, že už nie je taká šťastná a veselá, ako bývala.
Stavba lietadla pokročila už tak ďaleko, že v máji sa môže začať s hlavnou montážou. Mnohé závody z najrôznejších krajín dodali už súčiastky a prístroje pre vnútorné zariadenie — a akademik Scheiner oznámil, že aj práca na hlavnej konštrukcii sa skončí o mesiac. Obávam sa, že sa nebudem môcť zúčastniť na konečnej montáži v dielňach na Mesiaci. Navrátil ma tam asi nepozve.
21. marca. Osud ma tresce za zbabelé počínanie. Dostal som sa do čudnej situácie. Mám byť zradcom — alebo udavačom?
Včera odletela Alena do Moskvy do atomického ústavu, kde konštruujú pre Lúč atómové reaktory. Prechádzal som sa preto večer po Prahe sám. Zamieril som na Petřín s úmyslom, že si pozriem Palác českej a slovenskej kultúry. Keď som vystupoval po mramorovom schodišti lemovanom dlhým radom sôch, všimol som si, že akýsi muž kráča ustavične za mnou, akoby ma sledoval. V prvom okamihu som mal podozrenie, že ma špehuje. Aby som sa presvedčil, či muž ide skutočne za mnou, nečakane som sa otočil a vracal som sa po schodoch dolu. Muž ostal chvíľu nerozhodne stáť, potom sa aj on otočil a pustil sa za mnou.
Pod Petřínom som odbočil doľava, smerom k starodávnej časti Prahy.
Neznámy muž šiel stále za mnou. To ma pochopiteľne nahnevalo. Zastavil som sa a čakal, až ma dohoní. Už som otváral ústa, že mu nadám, on ma však predbehol. „Ste pán Severson, však?“ oslovi! ma.
„Prečo sa pýtate, keď to viete tak isto ako ja?“ povedal som mrzute. „Kto vám rozkázal, aby ste ma špehovali? Vari Navrátil?“ spýtal som sa priamo. Muž zavrtel hlavou.
„Nie. Rád by som sa s vami zoznámil, sme totiž nielen krajania, ale dokonca príbuzní. Som Olaf Ditrichson,“ začal nečakane hovoriť po nórsky. A jeho nórština. — ba aj úzky obličaj a svetlé vlasy — vskutku nasvedčovali tomu, že hovorí pravdu. Vyhlásil, že je môj prasynovec: (aké komické, je starší ako ja) a že ma chce poprosiť o pomoc, ale že by sa so mnou radšej poradil dakde osamote, a nie práve tu na ulici. Spýtal sa ma, či mám chvíľku čas, že by ma rád pozval na kávu do niektorej tichej kaviarne v starodávnej Malej Strane pod Hradom. Rád som súhlasil — a musím sa priznať, že ma toto neočakávané zoznámenie veľmi potešilo. Po dlhom čase konečne si môžem pohovoriť s niekým rodnou nórštinou — a ten niekto je dokonca môj pokrvný príbuzný.
Cestou mi vymenoval všetkých našich predkov. Zo starostlivého rodokmeňa vyplynulo, že jeho stará matka bola moja sestra.
Prešli sme niekoľkými kľukatými uličkami, až sme konečne v stredovekom dome s klenutou stĺpovou chodbou našli kaviareň, akú si môj prasynovec želaclass="underline" málo navštevovanú a skutočne tichú. Klenutá povala, pod opretá okrúhlymi stĺpmi, steny do výšky človeka pokryté drevenými tapetami, drevené lavice.
Keď začal prasynovec hovoriť o minulosti, domnieval som sa najprv, že podľahol vplyvu prostredia. Teraz však už chápem, že ma sem zaviedol úmyselne…
„Ste teraz spokojný, strýčko?“ spýtal sa. No nečakal na odpoveď a pokračoval.
„Obávam sa, že tento svet nie je pre vás, že sa v ňom musíte cítiť ako cudzinec.“
Prikývol som, pretože takéto pocity som mával donedávna veľmi často.
„Teraz však už začínam vašej dobe rozumieť,“ povedal som rýchlo na ospravedlnenie. „Už som sa presvedčil, že dnes žijú ľudia oveľa šťastnejšie ako za mojich čias…“ Na moje najväčšie prekvapenie prasynovec zavrtel hlavou.
„Neverte tomu. Dnešný čas pripravil podnikavých ľudí o, všetky možnosti rozvoja…“
„Tomu neverím,“ odporoval som rozhodne. „Pozrite napríklad na nášho akademika Navrátila. Kto mu berie možnosť rozvoja? Nikto. Naopak, aby mohol uplatniť svoj skvelý návrh na dobytie susednej slnečnej sústavy, pomáha mu dokonca Svetová akadémia vied — a tak takmer všetci ľudia na svete.“
„To máte pravdu, strýčko. Vo vedeckej práci môže vyniknúť, ale len vo vedeckej práci. No aj tak: Čo bude mať z toho všetkého? Jeho myšlienka sa stane v krátkom čase všeobecným majetkom — a susednú sústavu neovládne on, ale všetci ľudia na svete, ak mám použiť vaše slová.“