Práve teraz mi telefonovala Alena, že Navrátil určil deň štartu na štvrtok, pätnásteho mája. Toho dňa Mesiac, Zem a ostatné planéty budú v najpriaznivejšom postavení vzhľadom na gravitačné sily…
14. mája. Lietadlo už pred niekoľkými dňami do končili a vyskúšali. Včera ho za prítomnosti, členov prezídia akadémie pokrstili. Nazvali ho, ako už dávno navrhol. Navráticlass="underline" Lúč. Veď poletí takmer takou, istou rýchlosťou…
Olaf o svojom pláne so mnou už nehovorí…
15. mája. O dve hodiny štartujeme…
DRUHÝ DIEL
DOBYVATELIA VESMÍRU
23
POZDRAVUJTE OBYVATEĽOV PLANÉTY X!
V kupole hlavnej veže nádherného paláca, v ktorom býval Zajcev s rodinou, je umiestené observatórium. Večer čo večer — aj za nepriaznivého počasia, keď oblohu zahaľuje závoj hmly a mračien — schádzajú sa tu mladí členovia astronomických krúžkov.
Dnes, v predvečer odvážneho letu do vesmíru, zaplnili observatórium do posledného miestečka. Starší pionieri zaostrujú ďalekohľady na vychádzajúci Mesiac a ostatné deti trpezlivo čakajú, kým príde na ne rad.
Miťu Zajceva obkolesila skupina chlapcov a dievčat. So zápalom im rozpráva o hrdinoch letu, s ktorými sa osobne pozná: o priateľovi Seversonovi, o Nadežde Molodinovej, dispečerke v oteckovej atómovej elektrárni, o Alene Svozilovej, s ktorou sa raz prechádzal po Parku kultúry a oddychu.
„Všetci traja mi pred odletom na Mesiac sľúbili, že mi pošlú z planéty X pozdrav.“ pýšil sa. „Veru, dobre sa im poletí, keď im otecko vymyslel taký ohromný atómový pohon! Aj otecko chcel letieť s Lúčom, ale mamička ho nepustila. Potom otecko povedal, že teda nepôjde, ale že musí poslať Nadeždu — a že bez nej sa bude v elektrárni poriadne obracať.“
Prvé dve malé pionierky pritlačili si zvedavé oči na okuláre ďalekohľadov. Rozhovor utíchol. Pozorovanie vesmíru je vážna práca — vyžaduje úplný pokoj.
Širokým otvorom v kupole pofukuje májový vetrík.
Miťa chvíľu sleduje reflexy na širokom tubuse zrkadlového ďalekohľadu — potom dvíha zrak k hviezdnatej oblohe.
„To už len musí byť krása — letieť okolo žiariacich hviezd a pozerať si ich zblízka,“ myslí si. „Škoda, že som ešte len chlapec, a nie dospelý muž ako Severson. Potom by ma mamička určite pustila. Pokojne by ma mohla pustiť aj teraz, určite by som sa nebál! To by mi chlapci v škole závideli…“
Miťovi sa táto predstava zapáčila. Okrúhla miestnosť observatória zrazu sa mu mení na kabínu medziplanetárneho lietadla a práve on vedie lietadlo. Rýchlo otáča volant a prehadzuje páky. Hviezdy na oblohe sa rýchlo približujú — a kým by si napočítal päť — menia sa na žiarivé slnká. Na krídlach fantázie letí sa predsa oveľa rýchlejšie ako v Lúči! Uprostred oblohy žiari veľké červené slnce Proxima. Okolo neho obieha niekoľko planét. Hľa, na jednej z nich blikajú svetlá. Sú to iste znamenia, ktoré nám dávajú obyvatelia neznámeho sveta. Áno, sú to telegrafické značky:
. —. /. —. /. — / —. /. / — /. — / / —. —
Planéta X! Sme teda v cieli. Neďaleko veľkého krásneho mesta rozsvecujú sa reflektory a ožarujú letisko.
Lúč pristáva. Hudba hrá veselý pochod a tisíce ľudí na letisku volajú nadšene: Hurrrá! Nech žijú obyvatelia Zeme! Vítame vás!
Miťa vystupuje z lietadla prvý. Davom zašumí údiv. Trinásťročný chlapec sa nebojácne pustil do vesmíru — šepcú mnohí. Pionierky prinášajú veľké kytice kvetov a chlapci zasa veľké modely lietadiel a lodí.
Rozjasaní ľudia odnášajú slávnych cestovateľov na pleciach do hlavnej sály Akadémie planéty X. „Najprv malé občerstvenie,“ hovorí akademik, veľmi podobný Tarabkinovi., Na našej planéte nemusia chlapci jesť polievku, priateľ Zajcev. Môžete začať ihneď zákuskom.“ Pozor, práve prichádza prezident akadémie… Miťa pozrie ku dverám — a čo nevidí: prezident je tiež mladý chlapec ako on sám. „Dobre, že vás vzali so sebou, priateľ Zajcev,“ vraví prezident. „U nás sú chlapci na najvyšších miestach. Takto sa aspoň lepšie dohovoríme…“
„Musíme sa skoro vrátiť, čaká nás ešte veľa práce,“ upozorňuje Miťa a rýchlo Zakončuje besedu. Nastáva dojímavé lúčenie. Obyvatelia planéty X prinášajú toľko darov, že ich musia do Lúča nakladať piatimi silnými žeriavmi. O chvíľu je lietadlo opäť doma, Miťu víta na letisku celá škola. Všetci so zatajeným dychom počúvajú jeho rozprávanie, „Počúvajte dobre,“ hovorí súdružka učiteľka, „budete o tom všetci písať slohovú úlohu.“
„Ty sa nechceš podívať na Mesiac?“ vyrušil zasneného Miťu jeden z pionierov. „Tí malí už išli domov, môžeš pozerať aj päť minút.“
Iba pohľad na Mesiac opäť preniesol Miťu do skutočnosti. Blúdil očami po ostro osvetlených kráteroch, až sa zastavil pri malinkom svetielku, ktoré blikotalo v neožiarenej časti Mesiaca. Tam kdesi čaká Severson na štart Lúča.
Ako mi je clivo. Sľúbili síce, že mi z planéty X pošlú pozdrav, ale čo z toho, keď ta nemôžem s nimi letieť!
Severson sedí v hlavnej hale letiska a čaká znamenie na nástup. Navrátil, Molodinová, Scheiner a Alena sú už v Lúči, kde organizujú posledné prípravné práce na štart.
Ramená žeriavov ako oceľové ruky vkladajú do vnútra kolosa veľké debny naplnené najrozličnejšími prístrojmi, náhradnými súčiastkami strojov a kazetami s filmami. V jednej z debien je uložený aj vrtuľník, ktorý použijú na prieskum neznámej planéty.
Slnko sa pomaly blíži k obzoru. Krátery okolo letiska vrhajú dlhé temné tiene po štartovacej ploche.
Seversona natoľko zaujal pohľad z okna, že si ani nevšimol Cahéna, ktorý si sadol priamo proti nemu a kreslí si čosi do náčrtníka.
Polmesiac Zeme nazerá do údolia ponad ostré vrcholky skál a svojím belasým svitom snaží sa nahradiť žiaru zapadajúceho Slnka. V tomto čudnom osvetlení pôsobí mohutné lietadlo priam strašidelne. Svojimi tvarmi pripomína obra, ktorý s hrdo vztýčenou hlavou k hviezdnatej oblohe čaká na okamih, keď sa oprie o konštrukciu, zvierajúcu jeho telo, odrazí sa a skočí rovno do nekonečného vesmíru. Akí nepatrní sú pri ňom ľudia v skafandroch, ktorí obsluhujú žeriavy! Aká malá sa zdá celá Zem!
„Veď v Lúči má naša zemeguľa svojho veľkého konkurenta,“ myslí si Severson., Tak isto ako ona osamotený poletí temným priestorom, tak isto ako ona musí byť životným priestorom a ochrancom ľudí. Človek, ktorý sa prechádza večer kdesi za mestom, ani netuší, že spoločne so zemeguľou uháňa aj on tridsaťkilometrovou rýchlosťou za sekundu okolo Slnka — a desaťkrát väčšou rýchlosťou okolo stredu našej Galaxie. Možno mu ani na um nepríde, že vzdušný obal okolo Zeme ho chráni pred ničivými účinkami röntgenových, ultrafialových a kozmických lúčov, že pevnú pôdu pod nohami mu umožňuje zemská gravitácia, že vzduch a voda sú vymoženosti, ktorých v medzihviezdnom priestore niet. Ako dômyselne museli Lúč zostrojiť, aby poskytol štrnásťčlennej posádke rovnaké podmienky pre život, aké mala na Zemi!
V niekoľkých oknách valcovitého trupu zjavilo sa svetlo. Severson sa zachvel. Až teraz si uvedomil vážnosť situácie. Kovový dom, na ktorý hľadí, bude predsa po niekoľko rokov jeho jediným svetom. O niekoľko hodín stratí sa mu z dohľadu milá tvár Zeme a on s Alenou a s ostatnými priateľmi ocitne sa uprostred nekonečnej temnej noci. Stačí malá chybička vo výpočtoch — a všetci sa zrútia do priepasti, odkiaľ niet návratu.