Cahén, ktorý nespúšťal zo svojho spoločníka oči, vstal z kresla a ľahko mu položil ruku na plece.
„Poznávate sa?“ spýtal sa, keď mu ukázal náčrtník s karikatúrou. „Čelo som vám nakreslil trochu hranatejšie, troška som vám zdvihol nos, aj pery som vám akomak zväčšil. Inak som sa, dúfam, verne pridŕžal skutočnosti,“ usmial sa.
Chvíľu sa Severson bezo slova díval na kresbu. Potom zdvihol hlavu a pozrel Cahénovi do očí.
„Ani som netušil, že som vám sedel za model,“ pokúšal sa aj on o úsmev.
„Kreslenie ma upokojuje. Zaujme celú moju pozornosť, takže mi neostane čas na prílišné vzrušenie. Keď poletíme, bude to celkom iné. Budeme mať toľko práce, že rýchlo zabudneme smútiť za domovom.“
Severson vďačne pozrel na Cahéna. Dobre vycítil, že touto nevtieravou formou chce mu dodať odvahy.
Keď naložili poslednú debnu, veľké kovové dvere kolosa sa zavreli a na jeho vrcholku zažiarilo červené svetlo. Členovia posádky čakali na toto znamenie už v skafandroch. Rýchlo sa so všetkými, ktorí sa prišli s nimi rozlúčiť, ešte raz objali, pripevnili si kukly a ponáhľali sa k lietadlu. Na schodíkoch k hlavnému vchodu Severson sa stretol so svojím prasynovcom.
„Nuž, hor“ sa k nebesiam, strýko,“ veselo povedal Olaf a vzal príbuzného za rameno. „Veľmi ma mrzí, že vás Navrátil nepridelil ku mne do elektrárne, mohlo sa nám veselšie pracovať. Takto sa uvidíme len málokedy…“
„Áno, aká škoda, milý prasynovček,“ ironicky poznamenal Severson a neobzrúc sa vystupoval hlavnou chodbou do riadiacej kabíny, kde ho čakala Alena.
V kabíne bolo živo.
„Spojte ma, prosím, so všetkými pracovňami. Chcem sa presvedčiť, či je všetko v poriadku,“ žiadal Navrátil Madarásza, ktorý sedel v pohodlnom kresle pri vedení lietadla.
Na rade obrazoviek postupne sa zjavili tváre všetkých členov posádky, ktorí už zaujali v Lúči svoje vopred určené miesta.
„Nezaškodí, keď si zopakujeme obsadenie prvej smeny. Teda: kapitánom bude Molodinová, hlavným pilotom Madarász, hlavným pozorovateľom Cahén, pri kontrole pohonu Scheiner. Spojenie so Zemou bude udržovať Mc Hardy. Nezabudnite, že po šiestich hodinách ich majú vystriedať Čan-su, Wroclawski, Gruber, Fratev a Watson. Kým neopustíme našu slnečnú sústavu, treba, aby sme všetci boli v strehu.“
Navrátil pozrel na hodinky:
„O štyridsaťpäť minút štartujeme. Máme ešte dosť času spokojne si preskúšať všetky prístroje. Dvakrát meraj, raz strihaj, hovorí predsa staré príslovie.“
„My traja máme ešte voľno,“ obrátil sa k Alene a k Seversonovi. „Pozrieme si zatiaľ celé lietadlo, či sme na niečo nezabudli. O hodinu by bolo už neskoro.“
Hlavnou chodbou zostúpili do vedeckých pracovní, umiestených vo veľkej guli — v hlave kolosa. V observatóriu našli akademika Watsona celkom zaujatého prácou. Práve skúšal, ako fungujú rádioteleskopy a či možno s nimi dobre manipulovať. Keď zbadal prichodiacich, vstal a šiel im v ústrety.
„Tak, akože, dodržal som slovo?“ spýtal sa bez dlhého úvodu. „Priznajte sa, súdruh Navrátil, však ste neverili do poslednej chvíle, že poletím s vami?“
„Ak mám pravdu povedať — neveril,“ usmial sa Navrátil. „Vedel som, že viete brániť svoj názor dôsledne, ale že pôjdete vo svojom spore až tak ďaleko…“
„… to sa mi ani nesnívalo, však?“ skočil mu do reči Watson. „Mýlite sa. Aspoň v tomto prípade sa určite mýlite. Mne nikdy nešlo — a ani teraz mi nejde o nejaký spor. Bránim iba to, o čom som skalopevne presvedčený. Predbežne ste vyvrátili moje názory iba v jednom — dokázali ste mi, že raketa vydrží polovičnú rýchlosť svetla. Dobre teda, priznám svoj omyl. Som však zvedavý, ako budeme znášať túto rýchlosť my ľudia. A ešte väčšmi ma zaujíma, aké tvory nájdeme na planéte X. Obávam sa, že obidvaja budeme sklamaní. Okrem toho, pravda, čakajú nás mnohé iné prekvapenia, o ktorých teraz ani nesnívame.“
„To je riziko každej vedeckej práce,“ pokrčil plecami Navrátil.
„Obávam sa, že veľmi veľké riziko. Vari nám nestačia skvelé výsledky, ktoré už veda dosiahla? Ovládli sme atómovú energiu, predĺžili sme ľudský život na sto päťdesiat rokov, naučili sme sa predpovedať a zneškodňovať živelné pohromy, umele vyrábať potravu a meniť prvky, vypestovať nové druhy zvierat… Prenikli sme do hlbín mora a do vesmíru. Onedlho ovládneme aj počasie. Nestačí nám to, aby sme žili na Zemi spokojne a v blahobyte? Čo ešte chcete?“
„Preniknúť hlbšie do vesmíru a odhaliť konečne tajomstvo vzniku sĺnc a galaxií, poznať ďalšie zákony hmoty a energie. Chcem sa naučiť ovládať nielen povrch Zeme, ale celú zemeguľu, aby som ju mohol v kritickom okamihu presťahovať na výhodnejšie miesto vo vesmíre…“
Watson sa zhovievavo usmial.
„No dobre, uvidíme. Zatiaľ sme na jednej lodi a spája nás rovnaký osud. Dúfam, že vás to nemrzí?“
„Prečo by ma to malo mrzieť?“ divil sa Navrátil. „Naopak, vážim si vás a hoci sú naše názory rozdielne, som pevne presvedčený, že ideme obaja neustále jednou cestou…“
Navrátil s Alenou a Seversonom sa rozlúčili a pokračovali v prehliadke Lúča. Pozdravili sa s pracovníkmi v rádiolokačnej stanici, pri televíznom vysielači, pri gravimetroch a astrotelevízoroch.
Pozreli si kapitánovu kabínu a zostúpili do hlavného trupu lietadla. Horné dve poschodia boli rozdelené na malé miestnosti a používali sa za spálne. Účelné usporiadanie potrebného nábytku prezrádzalo, že sa tu počítalo s každým centimetrom. Steny a jednotlivé predmety boli obložené mäkkou penovitou hmotou, aby sa zabránilo zbytočným úrazom pri nepredvídaných pohyboch lietadla.
Nižšie poschodie bolo premenené na priestrannú sálu s pôdorysom v podobe medzikružia. Televízory, knižnica a kvetinová výzdoba prezrádzali, že v týchto miestach budú členovia posádky po službe tráviť svoj voľný čas.
Pod klubovňou bola umiestená kuchyňa a chemické laboratórium. O niekoľko dní začne tam veliť Alena…
Ďalšie priestory lietadla Seversona už natoľko nezaujímali. Vedel síce, čomu budú slúžiť, že sú to zásobárne kyslíka, ktoré budú zabezpečovať jeho plynulý kolobeh a obnovu, a zásobárne pohonných hmôt — no v týchto miestach bolo vcelku príliš mnoho prístrojov, ktorým dosiaľ nerozumel. Zato atómovú elektráreň si obľúbil už pri montáži. Veď na nej spolupracoval a je teda jeho dielom. Prítomnosť prasynovca Ditrichsona mu však krátku návštevu elektrárne znepríjemnila. Oddýchol si, keď sa prehliadka lietadla skončila a ocitol sa opäť v riadiacej kabíne.
Tu sa zatiaľ veľa zmenilo. Molodinová, Cahén i Scheiner sedeli už spolu s Madarászom na svojich miestach.
„Pripútajte sa, o šesť minút štartujeme,“ upozornila Molodinová, bez toho, že by odvrátila oči od kontrolných prístrojov.
Severson si sadol do kresla vedľa Aleny a pomaly priťahoval bezpečnostné pásy. Ruka mu zrazu narazila o akúsi guľôčku, ktorú mal zastrčenú vo vrecku.
„Čo to môže byť — veď som si do vrecka nič nedával,“ blyslo mu zrazu hlavou. Siahol dovnútra a vytiahol na svetlo záhadný predmet. Bol to do guľôčky zamotaný papierik.
Podíval sa spýtavo na Alenu. No tá mala hlavu práve obrátenú opačným smerom, takže nič nespozorovala. Rozbalil teda papierik a na svoje veľké prekvapenie čítaclass="underline"