„Bratstvo silnej ruky je proti vašej účasti na lete. Varujeme vás, radšej sa vráťte!“
Severson rýchlo zastrčil lístok späť do vrecka. Bol najvyšší čas, lebo Alena pootočila hlavu a tíško sa spýtala:
„Tešíte sa, že cestujeme spolu?“
„Teším — veľmi,“ prikývol Severson a usmial sa. No aj sám cítil, že jeho slová nezneli dosť presvedčivo.
Preto hneď dodaclass="underline" „Ani neviete, aký som rád, že sme sa nemuseli rozlúčiť. Bál by som sa o vás.“
„Želám vám veľa úspechu na vašej ceste a šťastlivý návrat,“ ozvalo sa v reproduktore. „Prijmite pozdrav od celého ľudstva a pozdravujte naším menom vzdialených susedov na planéte X!“
Na pokyn Molodinovej stiahol Madarász jednu z pák.
Ľahké chvenie prezrádzalo, že raketový pohon sa už rozospieval.
„Štart!“
Severson sa zaboril do mäkkých podušiek.
„Kto mi dal list do vrecka?“ premýšľal., Olaf to určite nebol, veď mi ani okom nenaznačil, že ma nerád vidí v lietadle. Sám ma predsa požiadal, aby som letel s ním. Má azda okrem mňa v Lúči ešte jedného spoločníka? Kto by to mohol byť? Jedine… Watson. Áno, určite je to Watson. Tak preto letí s nami! Preto ten prekvapujúci obrat v pomere k Navrátilovi! Že mi to hneď neprišlo na um!“
Skrytý za operadlom kresla povytiahol lístok z vrecka a znova doň nazrel.
„Áno — je to Watson — niet o tom ani najmenších pochýb. Olaf by mi nepísal po anglicky.“
24
CEZ SLNEČNÚ SÚSTAVU
Pohľad z okna atómovej elektrárne v Lúči sa rýchlo menil. Zem, ktorá cez celý čas nehybne stála nad obzorom mesačnej krajiny, skrývala sa už za vrcholky hôr. Jednotlivé útesy nepozorovane splynuli v okrúhle pohoria, až sa napokon premenili na pravidelné krátery, ako ich poznáme zo snímok Mesiaca.
Ditrichson bol plne zamestnaný kontrolnými prístrojmi. Napriek tomu sa však neubránil občasnému pohľadu k oknu. Za jeho špeciálnym sklom odohrával sa totiž úchvatný výjav. Mesačná krajina sa zaoblila, zdrobnela a premenila sa na guľu. Na jej spodnom okraji znova sa zjavila modrozelená tvár Zeme. Zdalo sa, že ostáva vždy rovnako veľká, kým Mesiac sa navidomoči zmenšoval.
Po niekoľkých hodinách letu ich veľkosť sa vyrovnala. Po hviezdnej oblohe plávali dve rôznofarebné gule a na druhej strane temnej oblohy žiarilo Slnko s oslňujúcou lúčovitou korónou. Aký prázdny — aký desivo prázdny je medziplanetárny priestor!
Pri pohľade na vzďaľujúcu sa rodnú planétu Ditrichson sa zachvel. Nikdy predtým nepocítil zožierajúcu túžbu po domove a láska k vlasti bola preňho neznámym pojmom — prázdnym slovom. Ale teraz, teraz mu srdce zovrela zvláštna tieseň. Zem s malebnými ránami a večermi, s nádhernou prírodou a so životom, ktorého zákony človek ovládol a podrobil svojej vôli — tá Zem teraz ustupuje do temnej noci. Aj Slnko sa napokon premení na malú hviezdičku, ktorá sa stratí medzi miliónmi ostatných… Život či smrť, víťazstvo alebo prehra — všetko závisí teraz iba od spoľahlivosti prísne uzavretého sveta, ktorý si vytvorili ľudia a teraz ho ženú vesmírom. Stačí, aby zlyhalo jediné koliesko v dômyselne zostrojenom kolobehu hmoty — a odvážni letci umrú od hladu alebo smädu — alebo sa zadusia. A čo čaká týchto letcov na dlhej ceste, trvajúcej osem rokov? Keď už Lúč opustí slnečnú sústavu a stíchnu rakety, nastane temná noc, v ktorej budú číhať zákerné prekvapenia. Čo vieme o medzihviezdnom priestore? Celkom nič! Môžeme s istotou povedať, že sú v ňom telesá podobné Mesiacu? Že v ňom neplávajú mračná plynu, ktorý by pre rýchlo letiace lietadlo znamenal istú smrť v ohni?
Pri tejto myšlienke Ditrichson si spomenul na osud Scheinerovej pokusnej rakety. Aká bola príčina náhleho zmĺknutia? Mráz mu prebehol po chrbte. Hlodavý pocit strachu na prsiach usiloval sa prekonať spomienkou na cieľ cesty. Vžíval sa do situácie, keď vydáva rozkazy miliónom neznámych ľudí, keď hrdo oznamuje Bratstvu silnej ruky, že je neobmedzeným vládcom planéty X. Aj do týchto ružových predstáv vtierali sa mu chmúrne pochybnosti. Čo, ak ľudia na planéte postrieľajú posádku lietadla prv, ako bude môcť nadviazať bližší styk? A tak isto môžu zabíjať smrtiacimi lúčmi alebo inými záhadnými zbraňami, proti ktorým sa dosiaľ nevieme brániť.
Do miestnosti vstúpil Severson. Ditrichson sa strhol, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta.
„Ďalšie nebezpečenstvo,“ blyslo mu hlavou, „môže ma udať tesne pred pristátím!“
„Zrejme som vás vytrhol z plodných myšlienok,“ usmial sa Severson. Mužovi pri kontrolných prístrojoch neušiel nádych irónie v hlase príchodiaceho.
„Máte pravdu,“ nútil sa Ditrichson do prívetivého tónu. „Práve som premýšľal o našej atómovej elektrárni. Sami uznáte, že je to dômyselné dielo. Nahrádza nám Slnko, pomáha nám obnovovať vzduch a vyrábať umelé suroviny, dáva nám silu pre šialený let.“
„V tom máte pravdu, Olaf. Nikdy som nemohol pochopiť, ako možno tú istú hmotu použiť niekoľkokrát za sebou a meniť si prvky ako pri detskej hre. Náš profesor chémie s obľubou si robieval vtipy z alchymistov — a jeho vlastný vnuk dnes vie vyrobiť nielen zlato z ortuti, ale aj kameň mudrcov alebo živú vodu. No nie preto som prišiel za vami, Olaf.“
Severson vytiahol z vrecka starostlivo zložený papierik.
„Prečítajte si to, prosím,“ povedal pomaly a uprene sa zahľadel do tváre svojho vydareného príbuzného.
Ditrichsonova tvár sa však ani nepohla. Rozbalil list a prebehol očami riadky.
„Kto vám dal tento list?“ spýtal sa pokojne. „Neviem o tom. Nikto z členov Bratstva mi nepovedal nič podobného. Ešte šťastie, že ste neposlúchli. List je podhodený. Kedy ste ho dostali?“
„To neviem,“ povedal s uľahčením Severson. „Našiel som ho vo vrecku niekoľko sekúnd pred štartom, keď už nebolo času poslúchnuť.“
„Ďakujte šťastlivej náhode a list radšej zničme,“ a prv ako sa Severson spamätal, Olaf roztrhol list na dva kusy a tieto trhal zasa na menšie kúsky.
„Nebláznite, Olaf. prečo to robíte?“ zvolal Severson a chytil svojho prasynovca za ruku. „Ako teraz zistíme pisateľa?“
„Pisateľa?“ zasmial sa Ditrichson. „Ten sa tu s nami o miesto v Lúči určite nedelí. Musel by som o ňom predsa vedieť. Ubezpečujem vás, že pisateľ podhodeného listu sedí dakde na Mesiaci alebo na Zemi. Naše slávne Bratstvo mám česť zastupovať ako jediný z celej posádky,“ povedal polovážne, položartovne.
Severson pokrčil plecami a pozrel na hodinky.
„Ako chcete. O hodinu je striedanie smien. Viete o tom, že ma Navrátil poveril významnou a čestnou funkciou? Budem hlásateľom našej televíznej vysielačky.“
―
Miťa Zajcev vystúpil z vrtuľníka, zakýval pilotovi na pozdrav — a už bežal po schodoch Tarabkinovho biologického ústavu. Pod pazuchou držal veľkú škatuľu zabalenú do hodvábneho priesvitného papiera. Vo výťahu netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Zdalo sa mu, že dnes ide príliš pomaly. Len čo sa výťah zastavil, vybehol chlapec na chodbu a postavil sa k veľkým bielom dverám.
Chvíľku váhal. Napokon sa rozhodol a nesmelo zaklopal. Na vyzvanie vstúpil do svetlej priestrannej sály. Na jej okraji stálo niekoľko lekárskych prístrojov.
„Vitaj, Miťa!“ privítala chlapca Nataša Orlovová a odložila snímky spaciokardiografu, ktoré práve skúmala. „Už si u nás dávno nebol. Súdruh Tarabkin sa nazdával, že sa na nás hneváš.“
„Mal som veľa práce, súdružka,“ ospravedlňoval sa chlapec.
„Priznaj sa, že si presedel všetok voľný čas pri televízore,“ smiala sa Nataša. „Nemysli si, že sme inakší. Ver, že reportáže z Lúča nás zaujímajú tak isto ako teba.“ Jej zrak padol na škatuľu. Keď to Miťa zbadal, začervenal sa.